Po dlhých siedmich rokoch prichádza kapela Nocadeň so šiestym albumom. Hlad fanúšikov po novej platni rástol s každou doteraz zverejnenou skladbou. Každá poodhaľovala kúsok z dobrej formy, v ktorej sa skupina aktuálne nachádza. A po vydaní celého albumu Pozemskí astronauti je jasné, že sa naň oplatilo čakať. Dlhé zrenie materiálu cítiť v každej pesničke.
Takéto mierne experimentovanie vnáša do kolekcie nových piesní sympatickú sviežosť. V čase zabúdania na zvuk živých hudobných nástrojov, kedy je bežné, že hudba vzniká aj s pomocou počítačov a elektronických "krabičiek", sa Nocadeň veľmi triezvo zorientovali a našli nenásilný a dobre znejúci kompromis.
Keď svetlo prenikne tmou
Členovia formácie sú, z môjho pohľadu, majstrami melanchólie. Nie takej, pri ktorej si máte chuť rezať žily, ale tej, pri ktorej sa zasnívate a len pri troške osobného vkladu sa vám za viečkami odohrá váš vlastný videoklip. Táto, pre Nocadeň tak charakteristická črta na novinke nechýba, pričom v súlade s názvom kapely ponúka temnotu noci aj jasné svetlo dňa. Piesne sú presvetlené nádejou, vierou v silu tých najhlbších citov.
Za všetko hovorí priamočiare vyznanie v aktuálnom singli V nás - "Mám ťa šialene rád. Si ako vodopád. Zašepkám miliónkrát. Že budem pri tebe stáť." Slová, ktoré na papieri môžu vyznieť pateticky, majú v spojení s hudbou skutočnú hĺbku. Košickí hudobníci sa na novinke povyzliekali donaha, nechali nás nazrieť do posledných siedmich rokov svojich životov, ktoré pretavili do intímnych textov, aranžmánov, ktoré zanechajú patričnú atmosféru, a do emóciami podfarbeného spevu. Z albumu sála obrovská chuť siahnuť až za hranice svojich tvorivých síl a dať zo seba poslucháčom všetko.
Keď už spomínam spev - líder Rasťo Kopina zo seba vo viacerých momentoch "vyžmýkal" maximum. Keď si už myslíte, že po rokoch dôverne poznáte každé zákutie jeho speváckeho prejavu, tak sebavedomo vytiahne ďalší svoj tromf, ktorým vás opäť posadí na zadok. Na Pozemských astronautoch sa mu to podarilo plynulými prechodmi od podmanivých hĺbok k impozantným výškam, ktoré vynikajú o to viac, že na predchádzajúcich Ikonách dominovali skôr stredné a nízke polohy. Netrúfam si však povedať, že je vo svojej životnej forme, pretože nikdy neviem, s čím príde nabudúce.
Hluché miesta? Nie sú
Pozemskí astronauti neohurujú počtom songov, štvorica Košičanov sa nesnažila umelo naťahovať minutáž albumu. Môže sa zdať, že deväť ponúkaných skladieb, plus jeden skrytý inštrumentálny počin v závere je málo, najmä keď štyri skladby už boli postupne zverejňované pred samotným vydaním albumu. Dôvod na sklamanie z nedostatku však vôbec nie je na mieste. Kvalitný materiál to vykryl. A to do takej miery, že mám problém nájsť vrchol. Nie preto, že by na platni chýbal, ale preto, že takmer každá z piesní by ním mohla byť.
Hneď úvodný song Havran poriadne zostra vtiahne poslucháča do albumu. Počiatočné zvonivé tóny gitary v slohách plynulo vygradujú do silného refrénu, ktorý má strhujúci náboj. V závere zaznejú slová "ty sa prebúdzaš a ja v tom sne zostávam rád". A priznám sa, že v sne menom Pozemskí astronauti tiež zostávam rada až do konca, pretože kúsky ako už známe skladby V nás a Bdiem či spím, ale aj predtým nezverejnené albumové skladby Skúsme a Papierové kone sú skvostami platne. Sú postavené predovšetkým na zmysluplných textoch, Rasťo Kopina na novom albume opäť potvrdil, že patrí medzi najkvalitnejších slovenských textárov. Pri čítaní bookletu mám pred sebou slová, ktoré sú snivé a priamočiare zároveň. Miestami z nich mrazí a miestami hrejú.
Silnou stránkou albumu je aj svieži, moderne znejúci zvuk, ku ktorému prispel aj dvojnásobný držiteľ amerických cien Grammy Vlado Meller, ktorý album mastroval, a taktiež aj Vlado "Randy" Gnepa, ktorý sa spolu s kapelou Nocadeň spolupodieľal na hudobnej réžii albumu a postaral sa aj o jeho mix. Z pohľadu výsledného zvuku vyzdvihnem hojné využitie klávesových nástrojov, veľkoleposť sláčikov, ktoré zaznievajú v Papierových koňoch a vrstvenie hudobných aranžmánov vytvárajúcich miesta, ktoré každým ďalším počúvaním ponúkajú viac a viac.
Nocadeň s pribúdajúcimi rokmi na scéne jednoznačne zrejú. V roku 2015 znejú moderne a odvážne, ale zároveň aj tradične gitarovo. Každý z predchádzajúcich albumov má nejaké to svoje "naj", čím sa vyčleňuje spomedzi celkovej diskografie. Debut vnímam ako najživelnejší, Katarziu ako najromantickejšiu či Ikony ako najintímnejšie. A akým albumom sú Pozemskí astronauti? Najsilnejším. Strhne vás do víru prepracovaných melódií, hlbokých myšlienok a dychberúceho hlasového prejavu Rasťa Kopinu. Pokiaľ sa tým vírom necháte krútiť, už vás nepustí.
Čo o albume hovoria členovia kapely a kto okrem nich sa na ňom podieľal?
Nocadeň - Pozemskí astronauti:
(Warner Music, 2015)
1. Havran
2. Možno
3. V nás
4. Keď skončí táto noc
5. Ešte
6. Bdiem či spím
7. Skúsme
8. Bež
9. Papierové kone
Vypočujte si celý album na Deezeri:
Autorka: Miroslava Rabčanová
Foto: artwork
Súvisiaci interpreti: Nocadeň
