Faith No More boli na vrchole kdesi na začiatku 90. rokov, medzi albumami The Real Thing a Angel Dust. Na ďalších dvoch platniach už to nebolo celkom ono a nasledoval logický rozpad. Po dlhých 18 rokoch sa vracajú, aby čosi dokázali fanúšikom a možno aj sebe. Napriek pochybnostiam sa im podarilo nahrať životaschopný, zaujímavý a pre nich typický materiál.
Kompaktný aj napriek kontrastom
Základom ich trademarku je energia, vychádzajúca z rockovej výbušnosti, decentne alternatívne riešenia, klavírne vstupy ako na najlepších hodinách hudobnej výchovy a do toho excelentný vokálny výkon Mikea Pattona - chvíľu opera, potom pop a na konci takmer deathmetalový growling. Crossover sa stal pre kapelu alfou a omegou už v 80. rokoch, kedy ešte len málokomu dochádzalo, o čo ide a akým trendom sa v nasledujúcej dekáde stane. Američania preskočili ostatných o niekoľko rokov a hoci ich súčasná tvorba nemôže nikoho šokovať, predsa len si drží punc kvality.
Napriek tomu som na jej adresu už čítal pár kontroverzných reakcií, že tam toho mohlo byť predsa len viac. Je fakt, že album má necelých 40 minút, no ak krátka stopáž nie je jedinou výčitkou, neviem celkom presne, čo po 18 rokoch od kapely čakali kritickejší fanúšikovia. Len dúfam, že nešlo o hudobnú revolúciu, ktorá sa v 21. storočí nie a nie dostaviť, pretože naozaj originálne nápady sa vymýšľajú stále ťažšie a ťažšie. Rukopis Faith No More však je a naďalej zostáva nezameniteľný. Ich silnou zbraňou boli vždy kontrasty. Rádiový hit s chytľavým refrénom stál vedľa avantgardného úletu, metalové riffy sa vo veľkej pohode znášali s funky rytmikou.
Stále vedia zaujať silnými nápadmi
V strede albumu Sol Invictus to vyzerá podobne - Separation Anxiety je tlejúcou pahrebou s psychedelickým dymom, naopak Cone of Shame je vybuchujúcou sopkou. A aby toho nebolo málo, Sunny Side Up pôsobí oddychovo a ak by som mal na platni hľadať potenciálny hit, asi by som okrem Superhero siahol po nej. No pop to v žiadnom prípade nie je.
Jednoducho povedané, počúvať album Faith No More je ako voziť sa na kolotoči. Druhú polovicu platne otvára The Rise of Fall, ktorý sa vďaka fúkacej harmonike stáva návykovou látkou vyznávačov melódií a chytľavejších tradičných prvkov, našťastie to má ďaleko od americkej sentimentality. To isté platí aj pre Black Friday, hoci dýcha nebezpečne folkovo a Patton sa prevteľuje do roly Boba Dylana. Krátke gitarové erupcie však vracajú poslucháča do reality a robia zo skladby typickú FNM-parádu. Slabším článkom je Motherfucker, ktorému dominuje takmer otravný pochodový rytmus, aspoňže dojem zachraňuje krátke, no pôsobivé sólo.
Neponúkajú progresivitu, stačí kvalitne odvedené remeslo
Najdlhším kusom a zrejme aj vrcholom platne je Matador, kde sa miesi epická nálada s výbušnosťou. Ako celok pôsobí majestátne, nástroje sú na seba komplexne navrstvené, je potrebné sa prelúskať do zdanlivo jednoduchej podstaty. Tu sa naplno ukázalo skladateľské majstrovstvo hudobníkov a ich zúročené skúsenosti.
Snaha posúvať sa vpred tentoraz FNM nevyšla, ak to vôbec pri tvorbe tohto albumu bolo cieľom. Napriek tomu sa im podarilo natočiť výbornú platňu. Dojem nepokazí ani záverečná "odrhovačka" From the Dead, kde už tradičný americký naturel musí zacítiť aj človek, ktorý utrpel poruchu základných zmyslov.
Kto hľadá niečo naozaj netradičné a progresívne, musí siahnuť po projektoch typu Fantomas a Mr. Bungle. Tam sa títo hudobníci dokážu poriadne vyšantiť. No k životu patria aj peniaze a tie si kapela určite zaslúži z predaja kvalitnej novinky a lístkov na koncerty. Nezabudnite, že už 10. júna sa Faith No More zastavia aj v Bratislave. Ak im chcete prispieť na živobytie a zažiť energiou nabitý koncert, neváhajte.
Faith No More – Sol Invictus
(Reclamation / Ipecac Recordings, 2015)
1. Sol Invictus
2. Superhero
3. Sunny Side Up
4. Separation Anxiety
5. Cone of Shame
6. Rise of the Fall
7. Black Friday
8. Motherfucker
9. Matador
10. From the Dead
Počúvajte celý album na Deezeri:
Autor: Marek Danko
