Pamätám si koncert vo viedenskom Gasometri z roku 2011, kde hlavnými hviezdami boli Machine Head a Bring Me The Horizon s podporou Devil Driver a Darkest Hour. Počas setu predkapiel išlo všetko hladko, až prišiel na rad prvý z headlinerov – Bring Me The Horizon. To, čo nastalo, som nezažil na žiadnom koncerte predtým ani potom. Ľudia bučali, pískali, kapelu obhadzovali pivom a vlastne všetkým, čo bolo po ruke a medzi pesničkami sa hromadne skandovalo "MACHINE FUCKIN’ HEAD!".
Bring Me The Horizon to však nevzdali a svoj set dohrali aj za takýchto otrasných podmienok a ja vlastne doteraz nerozumiem, čo na ich vystúpení rakúskemu publiku tak strašne vadilo. Machine Head potom samozrejme triumfálne nakráčali na pódium za obrovského aplauzu, ktorý neutíchal počas celého koncertu. Fanúšikovia spievali s kapelou takmer každé slovo, dokonca chorály z davu dopĺňali aj gitarové sóla, a to som počul asi len na Iron Maiden. Chcel by som dnes vidieť tváre ľudí z toho bučiaceho davu, keď si vypočuli najnovší album svojich obľúbencov s názvom Unatøned.
Bring Me The Machine Head
Vesmír má veru zvláštny zmysel pre humor. To bolo asi prvé, čo mi napadlo pri spomínaní na tento koncert a po vypočutí novej nahrávky kvarteta z Bay Area, Mekky thrash metalu. Úvodná Atømic Revelatiøns ešte nadväzuje na najlepšie tradície kapely, teda na debut Burn My Eyes z roku 1994, ktorý pomáhal zmeniť tvár metalu raz a navždy a dodnes je mnohými považovaný za najsilnejší album v ich diskografii. Mohutné riffy, našlapané hardcorové tempo, silný refrén so zatiaľ ešte charakteristickým vokálnym prejavom frontmana a jediného stáleho člena kapely Robba Flynna – to všetko sú prvky naznačujúce návrat kapely k tomu najlepšiemu vo veľkom štýle.
V tomto duchu v podstate pokračuje aj nasledujúca Unbøund, až na drobnú, ale jasne citeľnú zmenu v speve, ktorý v drsných pasážach tak nejako schrapľavel. Predpokladám, že toto ešte stále nebol dôvod na paniku v radoch dlhoročných fanúšikov, pretože truhlicu s prekvapeniami otvorili dokorán až v ďalšej skladbe Øutsider.
Elektronické intro s chytľavou melodickou linkou gradujúce s pomocou niekoľkých vrstiev samplov vrátane umelohmotného vytlieskavania, ktoré poznáme najmä z tanečných popových piesní, ale aj z tvorby spomínaných britských inovátorov Bring Me The Horizon, muselo dvihnúť zo stoličky hádam každého. Že nás čakajú veľké zmeny, potvrdil aj prvý verš slohy, kde Robb Flynn spieva "Let the new era begin".
Najprv som si myslel, že si to namýšľam, ale vplyv Bring Me The Horizon je s každou ďalšou skladbou citeľnejší a koho o tom nepresvedčí ani nasledujúca balada Nøt Løng Før This Wørld, kde okrem elektronického úvodu pridali aj sláčikové aranžmány podľa vzoru kvarteta zo Sheffieldu, tak je podľa mňa hluchý.
Ale ak chcete naozaj jednoznačný dôkaz, nie je nič jednoduchšie, ako prečítať si booklet. Tam nájdete medzi spolupracovníkmi meno Jordan Fish, ktorý je bývalým klávesákom a producentom Bring Me The Horizon, a bol to práve on, kto sa najviac zaslúžil o stále väčší príklon pôvodne death/metalcorovej úderky k elektronickej hudbe a spolu so spevákom Oliverom Sykesom vytvoril hlavnú autorskú dvojicu, ktorá kapelu dostala tam, kde je dnes.
Ani toto by však pre naozaj pozorných fanúšikov tiež nemalo byť až takým prekvapením, pretože Machine Head s Jordanom spolupracuje už od albumu Bloodstones & Diamonds (2014). Pravdou však je, že toľko priestoru ako teraz ešte nedostal a až na novinke je jeho vplyv počuteľný okamžite. Takže od spomínanej skladby Øutsider sa to na albume hemží vo väčšej či menšej miere elektronikou, samplami, scratchingom, sláčikovými aranžmánmi, hip-hopovými a trip-hopovými pasážami, metalcorovými breakdownmi a ja kapelu opäť raz nespoznávam.
Z trendsetterov zase raz followeri?
Nechať sa strhnúť trendovou vlnou nie je v histórii Machine Head ničím novým. Po naozaj silných prvých dvoch albumoch Burn My Eyes a The More Things Change (1997), kde to boli práve oni, kto určoval trend, prišiel šok v podobe tretej štúdiovky The Burning Red (1999). Vplyv nu metalu, ktorý v tom období zažíval svoj vrchol, a výrazný odklon od thrashových koreňov bol skrátka neprehliadnuteľný a s nasledujúcim počinom Supercharger (2001) už nad kapelou lámali palicu aj tí najskalnejší.
Po tomto fiasku si evidentne Machine Head vstúpili do svedomia, vrátili sa s epickou trilógiou Through The Ashes Of Empires (2003), The Blackening (2007) a Unto The Locust (2011) a fanúšikovia ich opäť nosili na rukách. Zvláštne na tom je len to, že do svedomia si vstúpili práve v období, keď klasický metal zažíval celosvetovú renesanciu a v kurze boli najmä kapely považované za druhú, modernú vlnu thrash metalu.
Ďalšia tvorba bola poznačená postupným odchodom členov, ktorí boli v zostave najdlhšie. Najprv si zbalil kufre basgitarista Adam Duce a potom bubeník Dave McClain spolu s druhým gitaristom Philom Demmelom. V podstate všetci uviedli ako dôvod nespokojnosť so smerovaním kapely a to vyústilo v albumy tápajúce niekde medzi tým všetkým, čo doteraz vyprodukovali a skúšaním nových prvkov, čo opäť viedlo k nepochopeniu zo strany fanúšikov.
Novinku nahrávali zase v novej zostave, kde k basgitaristovi Jaredovi MacEachernovi a bubeníkovi Mattovi Alstonovi, ktorí robia Robbovi Flynnovi spoločnosť už dlhšie, pribudol nový gitarista Reece Scruggs. Ten sa rovno zapojil aj procesu skladania a je podpísaný ako spoluautor pod šiestimi piesňami, čo je presná polovica albumu, a evidentne aj toto prispelo k osvieženiu ich tvorby.
Zdroj: archív kapely
Je Unatøned ich najslabším albumom?
Napriek množstvu negatívnych ohlasov na internetoch si dovolím tvrdiť, že ani náhodou. Tento titul už bude dúfam navždy patriť naozaj nepodarenému Supercharger. Síce aktuálny scenár by mohol predpovedať vývoj z konca 90. rokov, keď po ešte stráviteľnom, aj keď výrazne nu metalovom albume The Burning Red prišiel práve Supercharger a teraz tu máme opäť novú éru, silne ovplyvnenú súčasným trendom, čiže nasledovník by podľa tohto vzorca mal byť ešte horší, to by ale Unatøned musel byť prešľapom na úrovni The Burning Red a to podľa mňa nie je.
S každým ďalším počutím sa mi zdá lepší a lepší a aj napriek všetkým tým prekvapivým vplyvom a novinkám to v ich podaní funguje, pretože pod tým všetkým je stále počuť najmä to najsilnejšie z tvorby Machine Head, teda zabijácke riffy a výborný spev Robba Flynna. Síce som v úvode spomínal, že v drsných pasážach je nejaký chrapľavejší, ale to neznamená, že by bol zlý, navyše všetko vynahradí v čistejších a melodickejších častiach, kde svoj výkon ešte viac zdokonalil. Zmena farby mi trochu zaváňala vplyvom ďalších súčasných velikánov Parkway Drive a toto sa mi viac-menej potvrdilo v skladbe Bønescraper, ktorej refrén postavený na zborovom "Buuooo aaaaa ooo ouuune" je ako vystrihnutý z katalógu metalcorových Austrálčanov.
Sedem a viac minútovým epickým kompozíciám definitívne odzvonilo a album je s necelými 42 minútami ich najkratším, čo mi vôbec neprekáža, práve naopak. Produkcia je úplne masakrálna, ale na zvuku si Machine Head dávali záležať vždy a Colin Richardson za mixážnym pultom je proste zárukou kvality. Okrem postrádateľnej elektronickej vaty v podobe intra Landscape øf Thørns a siedmej Dustmaker som na albume nenašiel vyslovene hluché miesto a v každej z desiatich regulérnych skladieb je niekoľko naozaj silných momentov, či už sú to riffy, gitarové sóla, húpavé groovy alebo silné melodické refrény.
Z môjho pohľadu sa dokázal Robb Flynn pozviechať z tápania na predchádzajúcich albumoch po rozpustení dlhoročnej a stabilnej zostavy a začiatok novej éry vyzerá, že nás čaká ešte kopec zaujímavých vecí. Kapela už síce trendy neudáva a skôr sa nimi necháva inšpirovať, na tom však nie je nič zlé a určite to teraz robí lepšie, ako keď ju "zhltol" nu metal.
Odvahu starých harcovníkov vstúpiť do niečoho nového oceňujem, pretože určite museli počítať s tým, že novinkou naštvú nemalý počet skalných fanúšikov a či sa im podarí získať nových, je otázne a ukáže sa to až časom. Unatøned rozhodne nie je ich najlepší album, to by asi od kapely s viac ako 30-ročnou históriu nečakal nikto, ale určite je to výborná doska s množstvom skvelých skladieb a mne osobne ukázala, že Machine Head má stále čo ponúknuť.
Machine Head – Unatøned
(2025, Nuclear Blast Records)
- Landscape of Thørns
- Atømic Revelatiøns
- Unbøund
- Øutsider
- Nøt Løng for This Wørld
- These Scars Wøn't Define Us
- Dustmaker
- Bønescraper
- Addicted to Pain
- Bleeding Me Dry
- Shards øf Shattered Dreams
- Scørn
Aktuálna zostava Machine Head:
- Robb Flynn – spev, gitara
- Jared MacEachern – basgitara
- Matt Alston – bicie
- Reese Scruggs – gitara
Autor: Tomáš Danišovič
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
