Hlavná stránka

>

Magazín

>

Recenzie

>

April Weeps nahrali svoj (zatiaľ) Opus Magnum

April Weeps - Cataclastic

April Weeps, 2022
Zdroj: archív kapely
06.07.2022 - 15:30 | Tomáš Danišovič

"Na to, že sú zo Slovenska, to nie je až také zlé." S týmto nezmyslom sa na našej (nielen) metalovej scéne stretávam v podstate od 90. rokov. Beriem, že vtedajšia technológia nahrávania, dostupnosť nástrojového vybavenia či podpora vydavateľstiev nebola ani zďaleka na takej úrovni ako dnes, napriek tomu sa už vtedy našli výnimočné a originálne nahrávky schopné konkurovať tým svetovým. A v súčasnosti to môže vysloviť naozaj už len niekto, kto nepočul nič z domácej produkcie minimálne za posledných desať rokov.


Latka kvality slovenského metalu sa totiž dvíha každým rokom a April Weeps ju so svojou novinkou vystrelili niekam do stratosféry. Môj prvý kontakt s touto kapelou z Dunajskej Stredy bol prostredníctvom podarenej coververzie skladby She Is The Dark od britskej legendy My Dying Bride.

Odvtedy som ich mal zaradených do doom metalu a také boli aj moje očakávania od nového, v poradí tretieho albumu Cataclastic. Považovať tento album za doom metal by však bolo nehoráznym zľahčovaním. Sami svoju tvorbu označujú za atmospheric metal a s tým sa dá súhlasiť, pretože táto škatuľka znesie v podstate čokoľvek. Neuveriteľná pestrosť a kombinácia rôznych žánrov, elegantne poskladaná do úžasne fungujúceho celku, na ktorom nenájdete slabé miesto ani pod mikroskopom.

Úvodná Igneous svojím začiatkom čiastočne dáva za pravdu môjmu pôvodnému predpokladu, že pôjde o doom metal. Zádumčivá melódia s folklórnym nádychom pripomínajúcim detskú úspávanku a jemným ženským spevom, ktorá prerastie do medieválneho latina, by ešte spĺňala parametre tohto sub-žánra. Potom ale gitaristi zapnú boostre, bubeník sa tiež osmelí, speváčka Marta Putz Somogyi sa do toho poriadne oprie a v tom momente sa na vás naplno vyvalí mohutnosť, čistota a sviežosť celej produkcie, z ktorej vás jemne pritlačí do stoličky.

Moje predstavy o "old school" doom metale sú fuč a nervózne očakávam, čo z toho teda bude. S nástupom growlera Nora a monumentálneho klávesového doprovodu sa už naozaj začínajú diať veci a po tejto pasáži, ukončenej efektným tremolom na vokáloch, používaným skôr v core-ových alebo elektronických žánroch už pochodujem po miestosti ohrýzajúc si kĺby na palcoch, pretože v tomto momente mi je jasné, že pôjde o niečo mimoriadne.  


Nasledujúca Fundamental Ingressions mi dáva za pravdu. Čistorkvná metalová hitovka so všetkým, čo k tomu patrí. Začína opäť nevinne Martinou riekankou, potom si ale slovo prevezme majster temných vokálov Norbert Frick, aby na nás cez slohu nahučal za doprovodu poriadne húpavého riffu s pôsobivým klavírom. Pre mňa ako death-metalového odchovanca je jeho growl vyslovene pohladením pre uši.

Prichádza refrén a mne už ťahá kútiky do radostného úsmevu, lebo Marta začína vystrkovať rožky a definitívne pochováva moje počiatočné rozpaky. S neuveriteľnou ľahkosťou a suverenitou sa prespieva chytľavou melódiou refrénu a ďalej neprestáva prekvapovať. April Weeps opäť dokazujú, že vedia plávať aj v core-ových vodách a to veľmi svojsky. Brutálne breakdowny spevádzané Martinou riekankou z úvodu sú krásnym kontrastom a jedným z mnohých originálnych detailov, ktoré robia tento album naozaj výnimočným. 

Pri tretej Crossing The Waves už som do nich po uši zamilovaný. Po dunivom, až sludge-ovom úvode ukážu, že im nie sú cudzie ani vyššie BPM a odpália thrash/deathovú smršť, do ktorej nikomu nič! Do snovej ríše nás potom opäť vtiahne refrén s Martiným stále suverénnejším a gradujúcim výkonom. Kontrasty vo všeobecnosti sú jednou z najsilnejších stránok kapely a sprevádzajú nás celým albumom. A pritom všetky tie premeny sa dejú úplne prirodzene a zároveň do detailu premyslene. V správny čas nás nechajú vydýchnuť jemnejšími a rozmanitými aranžami, aby potom mohli opäť pritlačiť na pílu priam až death-metalovým nasadením.


Cataclastic je koncepčným albumom, čo som si naplno uvedomil pri štvrtej Briolette Cut. Ide o najoptimistickejší kúsok na celom albume a zosobňuje naivné predstavy hlavnej postavy celého konceptu o tom, že dokáže zmeniť svet k lepšiemu. Hlavnou postavou je samozrejme Marta, ktorá už má za sebou narodenie v prvej skladbe a v nasledujúcich si prešla detstvom a pubertou až k ranej dospelosti, častokrát spojenej s ušľachtilými predstavami o možnosti zmeniť svet k lepšiemu.

Z omylu ju vyvedie Into The Mass Flow zaoberajúca sa monotónnosťou denno-denného dochádzania do práce a uvedomením si krutej reality, že zmeniť svet nie je vôbec jednoduché. Hudobne sa paradoxne jedná o jedno z najväčších prekvapení na albume, pretože toto je death-core par excellence. Drtivé matematické riffy, Marta s Norom v refréne vrieskajú jeden cez druhého, aby ju potom mohol Noro, predstavujúci v rámci konceptu rodičovský naratív, v slohe upratať totálne zverským revom. Rozuzlenie a zaslúžené uvoľnenie prichádza v podobe záverečnej klávesovej vyhrávky. 

Potom prichádza niečo, na čo sa nedá dopredu pripraviť a bez varovania to môže spôsobiť psychickú ujmu, preto prosím neberte moje slová na ľahkú váhu. Ruptures je bolestným uvedomením si faktov, zistených v predchádzajúcej piesni, a síce, že všetko smeruje do záhuby a zmeniť svet je v konečnom dôsledku nemožné. Toto všetko sa kapele a špeciálne Marte podarilo vyjadriť bez jediného slova.

Najemocionálnejšia skladba z celého albumu je spojením neskutočne intenzívneho hudobného doprovodu s nárekmi, výkrikmi a čistým zúfalstvom hlavnej protagonistky Marty. V živote som nič podobné nepočul a to som už počul naozaj kadečo a radšej ani nechcem vedieť, ako to prebiehalo v nahrávacom štúdiu. Z nervydrásajúceho vresku v závere by aj Jonathanovi Davisovi dredy vypadali. Ja som musel vo finále zastaviť na pumpe, aby som mohol skladbu dopočúvať, keďže ma premérovo zastihla absolútne nepripraveného v aute. Nikdy ma nič takto nerozobralo a evidentne nie som sám, pretože Ruptures pôsobí podobne na každého, o kom viem, že ju počul.

Takmer titulná Cataclasis po takom zdrvujúcom náreku pôsobí paradoxne veľmi ukľudňujúco, napriek tomu, že v tejto skladbe hlavná postava umiera a hudobne ide o jednu z najrýchlejších kompozícií na albume. Všetko uzatvára záverečná Lithos, ktorá je akousi rekapituláciou celého príbehu ukončená zneživením. Koniec skladby zároveň hudobne nadväzuje na začiatok tej prvej, čím sa celý kruh symbolicky uzatvára. A nielen symbolicky, pretože pokiaľ máte album pustený v opakujúcej sa slučke, potom vám koniec naozaj úplne prirodzene splynie so začiatkom a nebudete sa vedieť z tohto začarovaného kruhu dostať.



Kapela však nie je len o spevákoch a rád by som vyzdvihol aj výkony ostatných muzikantov. Treba však povedať, že napriek evidentne dokonale zvládnutej hre na svoje nástroje sa nikto zbytočne nepredvádza a každý skôr prispieva ku konzistentnému celku. Napriek tomu, keď sa v rámci konceptu žiada krásne emotívne gitarové sólo, okamžite prichádza a to isté sa týka klávesových vyhrávok. Klávesy a rôzne sample dávajú celej nahrávke veľmi moderný a svieži nádych a Miloš Dupaľ alias Stronghold ich zvláda naozaj majstrovsky.  

April Weeps nahrali jeden z najlepších albumov, aké kedy vyšli na slovenskej metalovej scéne a mám veľkú radosť z toho, že sú jednou z kapiel dokazujúcich, že citovaná veta v úvode článku je absolútny nezmysel. Bez problémov môžu konkurovať komukoľvek v rámci svetovej scény, pretože ich tvorba je unikátna a je z nej cítiť naozajstnú radosť z hrania a autentický zápal.

Že to myslia naozaj vážne, ukazuje aj výber človeka na mastering. Tým je Jens Bogren z Fascination Street Studios, ktorý má za sebou spoluprácu napríklad s kapelami ako Dimmu Borgir, Opeth, Kreator alebo Katatonia. Preto si odpustím aj moje obvyklé pindy, že mám radšej, keď domáce kapely spievajú po slovensky, pretože April Weeps zahraničné ambície nejde uprieť a navyše na to naozaj majú. V dobe, keď može byť tretina kapely Cradle Of Filth z neďalekého Brna, April Weeps to so svojím prístupom pokojne môžu dotiahnuť ďaleko aj v zahraničí. Nohu vo dverách už majú, pretože v roku 2019 odohrali parádne vystúpenie na jednom z najväčších metalových festivalov Wacken Open Air.


Nedá mi ešte nespomenúť aj autora obalu, gitaristu skupiny, Matúša Novanského, ktorý vďaka grafickým podkladom od Tomáša Potočného a gitarového kolegu Tamása Csibriho dotvoril celkový koncept albumu aj po vizuálnej stránke. Ale tieto súvislosti najlepšie vysvetlil zakladajúci člen kapely Miloš "Stronghold" Dupaľ:

"Texty tvoria psychologickú časť albumu. Názvy pesničiek a grafika sú z geológie a je až neuveriteľné, ako to všetko do seba zapasovalo, lebo celý ten život, ktorý popisujeme v textoch, sa deje aj vo svete kameňov. Názov albumu Cataclastic je odvodený od slova katakláza, čo je vlastne proces, kedy vonkajšie tlaky a vplyvy na nejaký kameň/horninu spôsobujú to, že sa ten kameň rozbije, popraská - úplne presne, ako to popisujeme cez psychológiu hlavnej postavy v rámci jednotlivých songov. A tá grafika na obale ku každej pesničke je 1:1 ekvivalent k tej psychologickej časti."

Odporúčam zadovážiť si fyzický nosič, pretože ten obal naozaj stojí za to. 

Zostavu April Weeps tvoria:

Marta Putz Somogyi - spev, rev
Norbert Frick - rev
Mário Turis - gitary
Matúš Novanský - gitary
Tamás Csibri - gitary
Peter Vavra - bicie
Miloš Dupaľ - klávesy

Zoznam skladieb na albume Cataclastic:

1. Igneous
2. Fundamental Ingressions
3. Crossing The Waves
4. Briolette Cut
5. Into The Mass Flow
6. Ruptures
7. Cataclasic
8. Lithos

Autor: Tomáš Danišovič


Zdielať na Facebooku

blog comments powered by Disqus
po ut st št pi so ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4

Najčítanejšie

Disqus

Najpopulárnejší hudobní interpreti