Nový album The Cure: Soundtrack ku koncu strateného sveta

Robert Smith, The Cure v Hamburgu, 17.10.2022Zdroj: Daniel Bockwoldt/dpa via AP

Šestnásť rokov… Dĺžka života stredoškoláka v druhom ročníku a obdobie, počas ktorého sa môže stať a zmeniť obrovské množstvo vecí. Čo sa však vôbec nezmenilo, je kvalita produkcie britskej legendy The Cure.

Práve po šestnástich rokoch prichádzajú s albumovou novinkou Songs of a Lost World – kolekciou piesní, ktoré akoby priniesli späť obdobie albumu Disintegration z roku 1989, no zároveň neznejú ako samovykrádanie. Sú aktuálne a prirodzené, bez násilných experimentov a poslucháč nemá pri počúvaní tohto luxusného materiálu pocit vaty alebo ďalšieho zbytočného reunionu. The Cure majú aj po toľkých rokoch stále čo povedať.

Album začína pompéznou, takmer sedemminútovou skladbou Alone, ktorá vyšla na konci septembra ako prvý singel. Takmer polovicu piesne tvorí inštrumentálne intro – naozaj dlhé čakanie na dôverne známy hlas frontmana Roberta Smitha, takmer ako na túto dosku. Jeho prvé slová sú paradoxne "this is the end…".

Nasleduje, podľa mňa, najkrajšia skladba na albume, And Nothing Is Forever. Začína trochu sirupovo sladkým klavírno-syntetizátorovým introm, no rozvinie sa do silného, monumentálneho zážitku, ktorý vháňa slzy do očí, ako keď stojíte na vysokom útese a pod vami horí svet. Napriek tomu skladba obsahuje nádej – je to až metafyzický zážitok pre moje zmysly.

Obrazy konca, smrti, straty, ale aj katarzného zmierenia sa koncepčne opakujú naprieč celým albumom. Chvíľami neviete, či texty aplikovať na milostný alebo osobný vzťah, či na svet ako taký. V skutočnosti sa tieto dva svety zrkadlia a fraktálne do seba prenikajú. Najviac tento pocit pre mňa zosobňuje skladba Warsong.

Trpké je aj ochutnávanie skladby A Fragile Thing s hutnou stredovou basou a typicky "cureovskou" atmosférou, dotvorenou jemne mrholiacim pianom a pomalou post-punkovou gitarovou linkou. Pieseň na vás stečie ako rozmazaný Smithov mejkap. Snáď potom ešte nájdete silu vstať znovu z postele.

Téma konca je prítomná aj v I Can Never Say Goodbye, v ktorej sa Robert vyrovnáva so smrťou svojho brata, ktorý zomrel v roku 2019, čo je aj rok, v ktorom chceli tento opus pôvodne vydať. Neistota voči nahratému materiálu a jeho neustále upravovanie však spôsobila, že album vyšiel až teraz.

Celá esencia "piesní strateného sveta" prichádza v záverečnej veľkolepej omen nomen skladbe Endsong. Ak ste si mysleli, že v Alone je dlhé intro, v tejto piesni to The Cure dotiahli až na šesť a pol minúty, pričom celá trvá desať a pol. Komerčné rozhlasové stanice by povedali "not in my radio", ale to dnes našťastie nikoho nezaujíma a ja vravím jednoznačné "yes in my playlist" celému albumu, na ktorom Robert Smith a spol. dokazujú, že aj keď starnú, dá sa to robiť s gráciou a navyše v takej kvalite, ktorá predbehne veľkú časť mladších umelcov.

The Cure – Songs of a Lost World
(2024, Fiction Records / Lost Music / Universal / Polydor / Capitol Records)