Niekoho zmena zvuku desí, niekto zas z číreho fanúšikovského sentimentu tvrdí, že treba oceniť akýkoľvek posun. Reč je o Muse, kapele, ktorá si už okrem iných, omnoho kritickejších, vyslúžila aj prívlastok "Queen 21. storočia". Škoda, že ôsma štúdiovka britských rockových velikánov prináša len horko-ťažko pokope držiaci gýč, obalený artworkom zmiešaným z notoricky známych produktov najnižšej popkultúrnej vrstvy.
Niežeby sme boli u kapely zvyknutí na prevratné nápady, nebodaj avantgardu, ale zdá sa, že si musíme definitívne odvykať aj od toho, čo trojicu nadobro zapísalo do rockového kanónu: sugestívne, majestátne a nekompromisne znejúce gitarové riffy. Matnou spomienkou na ne je len obstojný aktuálny singel Pressure.
Plytkosť a plochosť v darčekovom balení
Piesne, ktoré majú teraz fungovať ako ťažiskové, sa už ďalej nedajú považovať za príjemnú recesiu, ako to u trojice Matt Bellamy (spev, gitara, klávesy, songwriting), Chris Wolstenholme (basgitara, vokály) a Dominic Howard (bicie, perkusie, produkcia) poznáme. Napríklad nevkusné synťákové vsuvky kazia už beztak nevýrazné elektronické pozadie úvodnej skladby Algorithm. Poslucháč v nej môže márne čakať na akýkoľvek záchytný bod, nenájde ho ani v Bellamyho legendárnych "uplakaných" falzetových expresiách.
Kľúč od dverí do hudobného pekla však ešte len príde, a to presne v polovici (štandardnej verzie) albumu so skladbou Something Human. Konvenčná folk-popová pesnička, postavená na akustickej gitare obalenej ľúbivou elektronikou, svojím infantilne presladeným refrénom evokuje štvor-akordové hity.
Takéto prekročenie hranice smerom k strednoprúdovej tuctovosti nemôže zachrániť ani adaptácia "osemdesiatkových" kinematografických motívov vo videoklipe. Ten pri tejto skladbe pôsobí skôr ako veľkolepá kulisa, za ktorú sa snaží kapela ukryť zúfalo chýbajúcu absenciu akéhokoľvek hudobného nápadu.
Ak si trúfate pokračovať v počúvaní, pripravte sa na najhoršie. Dielo skazy dokoná skladba Get Up And Fight. Prvoplánový refrén na štýl populárnych kapiel typu Thirty Seconds To Mars je obkľúčený popovou diskotékou toho najmainstreamovejšieho zrna, pri ktorom vyroní slzu aj najdrsnejší rocker.
Prvý singel albumu Dig Down zase kombinuje vykrádanie samého seba a iného umelca. Vo verziách sa nápadne podobá na staršiu skladbu Madness, z tieňa predchádzajúcich skladieb ju vyťahuje teatrálny štadiónový refrén, recyklujúci motív známej skladby Freedom! '90 od Georgea Michaela.
Horšie ako čakanie na Godota
Najväčším sklamaním nahrávky je fakt, že kde sa už-už črtajú aspoň obrysy nejakého schopného a originálneho motívu, napokon zostane visieť len bezduché prázdno. Prvé sekundy skladby Propaganda napríklad navnadia na silnú skladbu s rockovým základom, o to väčšie je sklamanie, keď z toho opäť vzíde len nevýrazná kompilácia R&B prvkov, miestami pripomínajúca snahu o imitáciu Princea, ktorú ešte viac zohyzdí nevkusné a do pesničky absolútne nepasujúce slideovanie akustickej gitary.
Scratchovanie, ktoré zas vyniká popri rozladenom riffe skladby Break It To Me, v rámci tohto žánru vyšlo z módy kdesi na prelome milénií, keď fičali nu metalové klenoty ako Linkin Park, či Limp Bizkit. Ak ale skúsime vyfiltrovať tieto prvky, skladba bude stále patriť medzi to lepšie z nahrávky.
K pozitívnejším momentom albumu patria aj skladby Blockades, The Void či Thought Contagion s jej hororovými prvkami, ktoré pripomínajú starých dobrých Muse. Paradoxne najzaujímavejšie sú však bonusy na deluxe edícii, ktorá obsahuje niekoľko vábivejšie zaranžovaných a menej umelo znejúcich verzií skladieb. Napríklad Algorithm znie s orchestrálnymi prvkami výrazne lepšie.
Muse? Ani náhodou. Queen, Luke, Obi-Wan a Darth Vader
Veľkolepé vystupovanie a exhibícia Matta Bellamyho, obsahujúca rôzne gitarové akrobacie, je určite jedným z dôvodov, prečo sú koncerty Muse napriek kritike ich ostatných albumov stále nezabudnuteľným zážitkom. Aj vďaka nim si kapela u komentujúcich na sociálnych sieťach vyslúžila spomenutú nálepku novodobých nástupcov "kráľovnej". Na novom albume to umocňuje aj spomínaná skladba Dig Down, ktorá okrem Georgea Michaela svojou formou evokuje aj silný vplyv Freddieho Mercuryho.
Keď sa pozrieme do minulosti, ani samotní Queen počas svojho fungovania nedostávali od dobových kritikov vždy len pozitívne hodnotenia, napriek tomu sú dnes alfou aj omegou populárnej hudby. Majú Muse potenciál stať sa v budúcnosti rovnako zásadnou hudobnou ikonou? Pri albumoch ako Simulation Theory o tom možno pochybovať, keďže hudobne Muse napriek pár svetlejším momentom nič zásadné nepriniesli.
Po textovej stránke je album kombináciou metaforických osobných výpovedí frontmana Bellamyho, na čom by nebolo nič zlé, keby nebola doplnená povrchnou kritikou fake news, Brexitu a Trumpa. Nechcem absolútne zľahčovať, že ide o relevantné témy, avšak v súčasnom hudobno-umeleckom diskurze pôsobia už tak otrieskane, že dystopický koncept hotela na mesiaci Alexa Turnera z Arctic Monkeys pôsobí oproti tomu až avantgardne umelecky.
Ani samotný obal albumu nezaváňa príliš veľkou snahou o originalitu. Navrhol ho Kyle Lambert, ilustrátor, ktorý stojí aj za vizuálmi obľúbeného seriálu Stranger Things. Po vypočutí albumu sa zrejme rozhodol vykašľať na akúkoľvek invenciu a namiesto toho vykradol kultový filmový poster Star Wars. (Za tie prachy by sa na to, samozrejme, len blázon vykašľal úplne).
Alternatívna verzia skladby Algorithm na deluxe edícii:
Zradný status kapely, ktorej sa "prepečie" všetko
Samozrejme by sa mi chcelo viac veriť fanúšikovskej fáme, podľa ktorej sa Matt Bellamy pohádal s vydavateľstvom Warner Bros., a tak sa poslednými dvoma albumami účelovo snaží od seba odohnať čo možno najviac poslucháčov, v súkromí tvoriac to najgeniálnejšie hudobné dielo svojho života. Keby to tak ale bolo, efekt sa tak trochu míňa s účelom. Album Simulation Theory totiž v UK Charte podľa očakávaní debutoval na prvom mieste albumového rebríčka. Hneď v ďalšom týždni však spadol až na 21. a po troch týždňov predaja dokonca na 32. miesto, takže nakoniec to ani s tým komerčným úspechom veľmi ružové nebude.
V každom prípade je novinka Muse pre mňa ako fanúšika ich ranej tvorby smutnou manifestáciou toho, že chlapcom už nie je sväté absolútne nič. Status obrovskej "trendsetterskej" kapely im dovoľuje premiešať všetko so všetkým v snahe vytvoriť ten najväčší hudobný blockbuster, a nech bude vo výsledku akýkoľvek zlý, pri nenáročnosti masového publika budú stále prevažovať nekritické nadšené reakcie. Tak schválne, ktorej kapele vytvorili fanúšikovia vlastnú Wikipediu?
PS: Či už sa vám ich nový album pozdáva alebo nie, vystúpenie Muse bude nepochybne jednou koncertných udalostí roka 2019 v Česku. Kapela vystúpi 26. mája na letisku Praha Letňany.
Muse - Simulation Theory
(2018, Warner Bros. Records)
1. Algorithm
2. The Dark Side
3. Pressure
4. Propaganda
5. Break It To Me
6. Something Human
7. Thought Contagion
8. Get Up And Fight (Ft. Tove Lo)
9. Blockades
10. Dig Down
11. The Void
Bonusy na Super Deluxe edícii:
12. Algorithm (Alternate Reality Version)
13. The Dark Side (Alternate Reality Version)
14. Pressure (Ft. UCLA Bruin Marching Band) (Ft. UCLA Bruin Marching Band)
15. Propaganda (Acoustic Version)
16. Break It To Me (Sam De Jong Remix)
17. Something Human (Acoustic Version)
18. Thought Contagion (Live)
19. Dig Down (Acoustic Gospel Version)
20. The Void (Acoustic Version)
21. The Dark Side (Alternate Reality Version Instrumental)
Vypočujte si celý album na Deezeri:
Autor: Matej Kráľ
Foto: Patrick McPheron
Súvisiaci interpreti: Muse
