Druhý album pesničkára Richarda Vávru, vystupujúceho pod pseudonymom Archívny Chlapec, vychádza na značke Slnko Records s príznačným názvom Tranzit. Symbolizuje prechod alebo premenu v niečo ambicióznejšie, než boli debutové Zvery. Kedysi nenápadný "chlapec" sa derie do popredia bohatšími aranžmánmi, veľkorysejšími kompozíciami či väčším počtom hostí.
Prvý singel Letná etuda bol šokovou terapiou, no po vypočutí celej nahrávky nové hudobné polohy beriem bez výhrad, pretože Richard je stále presvedčivý a silný. Pod nečakanou nádielkou nových zvukov a aranžmánov je stále ten večný chlapec spred dvoch rokov, ktorý sa len nechcel opakovať. Napriek tomu nedokáže zaprieť svoje korene, takže ak ste podľahli debutu a nelipnete iba na jednom žánri, je viac než pravdepodobné, že si obľúbite i novinku.
Mladého psa novým kúskom naučíš
Ako naznačujú aj jeho vlastné slová ("Jedného dňa sa zobudíš a zistíš, že už nechceš robiť veci tak ako doteraz"), prudká zmena oproti debutu je v skutočnosti prirodzeným vývojom umelca, spojeným s odlišným cítením a progresívnejším ponímaním hudby. Pri porovnaní samotných nahrávok to pripomína minuloročný albumový prerod Katarzie, tá však bola v období pred vydaním druhej štúdiovky omnoho viac mediálne "na očiach" a hrala aj viac koncertov. O jej otvorenosti k experimentom, novým zvukom či popovejším aranžmánom sa preto vedelo a neboli až takým prekvapením ako je tomu u Archívneho chlapca.
Kým na prvých albumoch oboch lídrov "novej pesničkárskej vlny" vydavateľstva Slnko Records boli stredobodom pozornosti texty, teraz je možné venovať viac priestoru rozboru hudby. Tá sa často, keďže je postavená na futuristických bítoch a dynamike, dostáva do kontrastu s emočne vrúcnym prejavom protagonistu. Práve to činí zvláštnu symbiózu vzrušujúcou a originálnou. Stačia úvodné Módne tašky a mrazenie spred dvoch rokov je späť aj napriek novému elektronickému šatu.
Folkovejšie polohy s neodolateľnou nylonovou gitarou (Filmové triky, Potom sa otočíš, Smutne krásne) zostali, sú však trochu spestrené bohatšími aranžmánmi. Tie si Richard ako mnoho iných DIY umelcov v minulosti obstaral väčšinou sám, teraz je omnoho viac cítiť prínos jeho znamenitých štúdiových pomocníkov.
V prvom rade je to Erik "Losos" Horák, kľúčový člen dnes už neexistujúcich kapiel Noisecut a Zlokot, z ktorého sa stal vyhľadávaný producent a majster zvuku v rámci slovenskej nezávislej scény (Živé kvety, Barbora Bloom, Space Recorder...). Produkoval aj Zvery, no až tu je naozaj neprehliadnuteľný vo výrazne i decentne pulzujúcich elektronických podkladoch. Nemenej pútavý je však na albume aj tradičnejší nástrojový park (gitara, perkusie, kontrabas alebo zvonkohra).
Viac hláv, viac inšpirujúcej rôznorodosti
Okrem farebnejšieho zvuku sú novinkou aj ženské hlasy, ktoré znejú v dvoch skladbách. Lososova bývalá kolegyňa z kapely Zlokot Stanka Apfelová zdieľa svoje pocity s mužským protipólom v Smutne krásne a Zu Morovic kontruje už tradične naliehavému Richardovmu prejavu v pohodovej piesni Poď ku mne. V skladbe Bodka sa hypnotický Hammond Rolanda Kánika (s Lososom sa podieľal aj na nahrávaní prvého albumu) prelína s prerývaným rytmom bicích Tomáša Hríbika, čo pôsobí rušivo, no zároveň invenčne. V záverečnej Vo svojej koži rovnaký efekt dosahuje sám Kánik, decentne navodzujúci asociácie s Vargom. Gitarové sólo v singli Letná etuda, ktoré nahral Peter Bálik (Živé kvety), je étericky vzdušné a práve preto prenikavo silné.
Archívny Chlapec prezradil, že pôvodné (folkové) verzie sa jedného dňa rozhodol prerobiť. Iste by nebolo od veci porovnať ich so súčasnou albumovou podobou. Zrejme boli ochudobnené o množstvo krásnych detailov a nálad so širokou škálou nástrojov. Je dosť možné, že vstup do tej istej rieky by už nemusel fungovať a našlo by sa pár neprajníkov s tvrdeniami, že autor vykráda samého seba, nudí a nevie sa nikam pohnúť. Samozrejme, ani veľká zmena nemusí sadnúť každému, no tí, ktorým viac reže folk v rýdzejšej podobe, môžu nájsť zadosťučinenie v úžasnom využití akustických nástrojov, ktorých je stále dostatok, osobitých textoch a autentickom Richardovom hlase.
V porovnaní s debutom nastal istý posun aj v textoch. Nerýmy či desiatky obrazov a alegórií zostali, takže z nich skoro vždy vyjdú iné významy. Osobitý pesničkár však už nechrlí myšlienky tak rýchlo a intenzívne - v prednese trochu spomalil, texty prečistil od zbytočných slov. Napriek tomu pre uponáhľanejších poslucháčov, ktorí na jeho prejav nie sú zvyknutí, toho stále môže byť miestami naraz priveľa. Fanúšikovia, ktorí si obľúbili Zvery, posun k štandardnejším formám zrejme nepožadujú a oceňujú práve obrazotvornú nekonvenčnosť textov, no mohlo by byť zaujímavé zistiť, aké by boli jeho piesne, ak by sa pri tvorbe textov pustil do jasnejších a priamočiarejších výpovedí.
S albumom Tranzit však Archívny Chlapec na typického poslucháča mainstreamových rádií necieli ani náhodou. Spokojní by s ním mali byť fanúšikovia jeho doterajšej pesničkovej tvorby, ale aj tí, ktorí majú radi sviežu a progresívnu odlišnosť. Tá sa prejavuje v elektronických aranžmánoch, klávesových, gitarových a rytmicky výrazných postupoch. Richard urobil na prvej dôležitej križovatke kariéry správny krok a neustrnul na mieste. Plynule nadviazal na doterajšiu tvorbu a vdýchol jej podnetné impulzy. Uznanie si pritom nezaslúži iba jeho odvaha, ale i spojenie invenčných nápadov a textov, ktoré ho pasujú na pozíciu jedného z najzaujímavejších súčasných slovenských pesničkárov.
Archívny Chlapec - Tranzit
(2017, Slnko Records)
1. Módne tašky
2. Letná etuda
3. Filmové triky
4. Mechanické kone
5. Smutne krásne
6. Potom sa otočíš
7. Poď ku mne
8. Bodka
9. Vo svojej koži
Autor: Marek Danko
Foto: Lucia Vávrová
