Čakal som, že nový album si Iron Maiden nechajú na ďalší rok, kedy budú oslavovať 40. výročie. Ani rakovina speváka Brucea Dickinsona neveštila nič dobré. Nakoniec šestnástu štúdiovku vydali skôr, hoci priepasť medzi dvoma platňami je zatiaľ najdlhšia v ich histórii. Pozitívom je, že nič z toho ich hudbe neubralo na vysokej kvalite, na akú sú fanúšikovia zvyknutí.

Internet pred vydaním novinky zaplavili správy o prvom realizovanom dvojalbume či zatiaľ najdlhšej kompozícii (prekvapivo z Dickinsonovho pera), nehovoriac o pozitívnych recenziách, ktoré sa objavili už pár dní po uvedení nahrávny na trh. Po hudobnej stránke žiadne veľké experimenty avizované neboli a treba poznamenať, že je to len a len v prospech britskej beštie, ktorej platne v 80. rokoch vytvorili svojskú odnož heavy metalu, obsahovo i formálne vzdialenú akýmkoľvek americkým či iným európskym formáciám.  

Klišé ako najsilnejšia zbraň a poznávacie znamenie

Je mimoriadne ťažké nájsť kapelu, ktorá by po toľkých rokoch a vydaných albumoch dokázala prinášať stále niečo revolučné. Ani Iron Maiden sa už zhruba štvrťstoročie nevyhýbajú klišé. No akokoľvek pejoratívne to môže vyznieť, slúži im to ku cti, v žánri potrebnej a úprimnej. Preto je Eddie štylizovaný tak ako za starých čias, texty sa rýpu v smrti a posmrtných témach, cválajúce vyhrávky musia fungovať na najmenej dvoch gitarách, Harrisova basgitara permanentne sóluje, atď., atď.

Steve Harris je stále pán skladateľ, jeden z najlepších v žánri. Jeho výrazové prostriedky v reprezentatívnom 13-minútovom maratóne The Red and The Black sú vďaka silnej gitarovej melodike neodolateľné, podfarbené epickým nádychom a rozvážne klusajúcim rytmom. Harris kedysi zmenil pohľad poslucháčov a muzikantov na to, akým spôsobom môžu byť využité unisono znejúce gitary. Ukázal, akú silu má opakovanie rôzne sa stupňujúcich, resp. obmieňajúcich sa motívov. Prečo by sa najsilnejšej zbrane vzdával, keď na ňu má patent?

Brucea Dickinsona som vnímal predovšetkým ako speváka, až potom ako skladateľa, no na novinke ma úplne dostal. Postaral sa o famózny úvod k platni, o akom sa mnohým skupinám stále sníva (If Eternity Should Fail), no hlavne zložil doteraz najdlhší epos (Empire of the Clouds, 18 minút) v dejinách kapely, čím prekonal Harrisov rekord z roku 1984 (Rime of the Ancient Mariner z albumu Powerslave). Skladba stúpa do oblakov ako lietadlo, potom sa dostáva do vzdušného víru s fantastickými vyhrávkami, dosahuje takmer orchestrálny klimax a v závere klesá presne na miesto, odkiaľ vzlietla. Popri The Red and The Black druhý vrchol platne a jeden z najlepších Bruceových kusov v živote, ak nie rovno najlepší.

Prečítajte si: 20 najočakávanejších albumov tohtoročnej jesene          

Stále vedia parádne spolupracovať

Do skupiny klasických výtvorov gitaristu Adriana Smitha a Dickinsona, ktoré majú vždy nezameniteľný punc "odľahčeného hrania", patria obidve kompozície Speed of Light a Death or Glory. Dvojica spomína na minulosť, ale znovu premieňa žánrové klišé vo svoj prospech. Bližšia mi je druhá spomenutá skladba, kde sa nezastaviteľná rytmika púšťa z poklusu do cvalu a Harrisovi výborne sekunduje Nicko McBrain, ktorý si vystačí s (pre metal netradičným) jedným kopákom.  

Smith asistuje Harrisovi v kompozíciách When the River Runs Deep, The Great Unknown a Tears of a Clown, avšak medzi nimi funguje úplne iná chémia. The Great Unknown má temnejší "blazeovský" nádych 90. rokov, When the River Runs Deep naopak nezaprie melodický smer, hraný o dekádu skôr. Prekvapí text k Tears of a Clown, venovaný pamiatke komika Robina Williamsa, inak skladba nepatrí medzi výrazné kusy, vyčnieva snáď len veľmi vydarený refrén.

K najmenej plodným hráčom už tradične patria spomínaný Nicko a gitarové duo Janick Gers - Dave Murray. V prípade Gersa ide o asistenciu Harrisovi v The Book of Souls a Shadows of the Valley. Duše nenachádzajú pokoj ani po smrti, blúdia údolím tieňov, až kým nie sú vyslobodené očistnými melodickými chórmi a gitarovými linkami. Murrayov gitarový rukopis ma ani tentoraz nesklamal. The Man of Sorrows začína baladickým sólom, po "maidenovskom" zlome sa charakter piesne mení vďaka Daveovej hre na priam lahôdkový.

Iron Maiden si pridali do diskografie počin, ktorý patrí medzi to najsilnejšie, čo bolo vytvorené po štúdiovom návrate Dickinsona v roku 2000. The Book of Souls v zásade neprináša (okrem spomenutých rekordov) nič nové, ale je radosť počúvať "metalových deduškov" v takej výbornej forme. Platňa v sebe snúbi osvedčené postupy z 80., 90. aj nultých rokov, takže skalných fanúšikov nemá najmenšiu šancu sklamať. A možno tento predčasný darček k 40. narodeninám zachutí aj tým, ktorí s Iron Maiden do kontaktu neprišli už veľmi dlho alebo kvôli nižšiemu veku zatiaľ vôbec.

Iron Maiden – The Book of Souls
(Sanctuary Copyrights/BMG, 2015)

CD 1:
1. If Eternity Should Fail
2. Speed of Light
3. The Great Unknown
4. The Red and the Black
5. When the River Runs Deep
6. The Book of Souls

CD 2:
1. Death or Glory
2. Shadows of the Valley
3. Tears of a Clown
4. The Man of Sorrows
5. Empire of the Clouds

Počúvajte celý album na Deezeri. Alebo ak ho chcete ochutnať aj s kritickým pohľadom slovenských Iron Maiden fanatikov, vypočujte si záznam pondelkového vydania relácie Headbanger_FM.



- informácie o službe Deezer -

Autor: Marek Danko
Foto: archív

Súvisiaci interpreti: Iron Maiden