Keď som bol mladší, počúval som najmä kapely, v ktorých som si vedel predstaviť, že by som účinkoval. Lamb Of God sú jednou z mála tých, kde si to predstavujem doteraz. Niežeby som na to mal schopnosti, to ani náhodou, ale ich hudba ma tak intenzívne oslovuje, že vždy, keď si ich zapnem, tak sa okamžite ocitám na pódiu, najčastejšie namiesto gitaristu Willieho Adlera aj s jeho prapodivným a jedinečným držaním trsátka (viď druhé foto v galérii), ktoré sa jednoducho nedá napodobniť.
Nezabudnuteľné stretnutie
Nedá mi nespomenúť, ako som sa ku kapele dostal, pretože to je prvý z dôvodov, prečo ich mám tak strašne rád. V roku 2005 sme sa spolu s Marečkom, Adamom (vtedy ešte Rumburax, dnes Rust2Dust) a Vlčákom (Kanál) vybrali na koncert do viedenského klubu Flex na The Agony Scene, Devil Driver a Lamb Of God.
Všetci okrem Vlčáka sme išli v prvom rade na Devil Driver, čo bol nový projekt speváka Deza Fafaru z Coal Chamber a nechápali sme, ako je možné, že Devil Driver na čele s megastar Dezom je predkapelou nejakých Lamb Of God. Vtedy len Vlčák vedel prečo, jedine on ich mal napočúvaných. Ja som dovtedy poznal len video k skladbe Laid To Rest a mal som ich povrchne zaradených medzi x ďalších metalcorových kapiel, ktorých vtedy bolo strašne veľa.
Prišli sme pred klub s niekoľkohodinovým predstihom, nikde nikoho, tak sme zaklopali na bránu a skúšali sa dostať k vstupenkám. Z dverí vykukol pán a len nám oznámil, že ho to mrzí, ale už je vypredané a že pre nás žiaľ nevie nič urobiť. Kto bol niekedy vo Flexe, tak vie, že sa nachádza na nábreží Dunaja a kapelné tourbusy parkujú priamo pred vstupom do klubu. Ako pánko z klubu zavrel bránu, otvorili sa dvere tourbusu, z ktorého vystúpil Randy Blythe, spevák z Lamb Of God. V záchvate paniky a zúfalstva sme ho obkolesili a vysvetlili mu, že sme prišli z "ďalekého" Slovenska, ale že nemáme vstupenky a už je údajne vypredané.
Bez mihnutia oka odpovedal: "No problem, give me piece of paper and a pen". Nastala ďalšia panika, pretože nikto z nás bežne pero a papier pri sebe nenosil, ale nakoniec sa zadarilo a Randy nás všetkých napísal na guestlist. Potom nás ešte ponúkol pivom z ich zásob v tourbuse a zmizol v klube, zaťiaľ čo my sme so zvesenými bradami stáli vonku neveriac, čo sa to práve udialo.
Intenzívne, precízne, ultraprísne a nekompromisné vystúpenie
Uverili sme, až keď sme náš kus papiera naozaj zbadali na bráne a bez problémov sa dostali dnu. The Agony Scene boli výborní, Devil Driver ešte viac a keďže to bola doba, keď som sa intenzívne zúčastňoval kotlových zábav, tak po Devil Driver sme si išli odpočinúť do vedľajšej miestnosti a zvažovali, či vôbec vládzeme a chceme vidieť aj ten Lamb Of God. Nakoniec sme si povedali, že áno, veď to bol práve Randy Blythe, kto nás dostal dovnútra. Keď sme vošli do sály, zažil som niečo neuveriteľné a vtedy som pochopil prečo bol Devil Driver predkapelou.
Od prvého tónu som bol v nemom úžase nalepený na zábradlí vpredu a nezvesil sa z neho, až kým kapela po niekoľkých prídavkoch nezmizla v zákulisí. Niečo tak intenzívne som v živote nezažil a trochu sa obávam, že už ani nezažijem. Vtedy boli Lamb Of God v takej forme, že ktokoľvek by išiel hrať po nich, tak by mi bol v podstate na smiech. Willie Adler a Mark Morton sú jeden z najlepších gitarových tandemov v metalovej histórii a rytmická sekcia v podobe Chrisa Adlera za bicími a basgitaristu Johna Campbella za nimi nijako nezaostávala.
A nad všetkým tróni jeden z najbrutálnejších basbarytónov v hre, ktorému vládne Randy Blythe. Keď sme pri tých basoch, tak práve na ich koncerte som prvýkrat zažil použitie "bicieho basového detonátoru", ktorý vás pri údere na prvú odfúkol pol metra dozadu a dnes je bežnou súčasťou nahrávok najmä metal- či deathcorových kapiel. Samozrejme, hneď ako sme sa po tomto zážitku vrátili na zem, tak som si zohnal komplet všetky dostupné nahrávky a je z toho láska na celý život.
Pure American Metal
Druhým dôvodom, prečo som si Lamb Of God zamiloval, je, že podľa mňa nikto nenadviazal na odkaz kapely Pantera tak ako oni. Pantera bola fenomén, absolútny a nenahraditeľný unikát, ktorú sa veľa kapiel pokúšalo napodobniť, ale nikomu sa to nepodarilo a asi ani nepodarí. Keď zanikla, zostala v mojom metalovom srdci veľká diera, ktorú adekvátne zaplnili až Lamb Of God.
Nikdy sa Panteru nesnažili kopírovať, ale skôr čerpať z jej odkazu, na ktorý úplne prirodzene nadviazali. Sami svoj štýl nazvali "Pure American Metal" a ja môžem jedine súhlasiť. Lamb Of God by v takejto podobe nemohli vzniknúť nikde inde na svete, podobne ako Pantera, ktorá s týmto pomenovaním prišla ako prvá. Na obale k ich jedinému koncertnému albumu 101 Proof: Official Live (1997) nájdeme informáciu, že ide o "Pure Against The Grain American Metal".
Tak ako švédsky death metal alebo nórsky black metal, aj štýl Pantery a Lamb Of God je naviazaný na oblasť ich pôvodu a z ich tvorby to vyslovene srší. Ak by sme sa tento subžáner snažili zadefinovať, tak nám vyjde zmes chytľavých a svojských groovov s veľmi citeľnými vplyvmi prapôvodného blues, to všetko mixnuté thrash metalom okoreneného hardcorom a stále to nie je úplne presné. Proste "Pure American Metal" to vystihuje dokonale.
Zdroj: Epic / Nuclear BlastNajlepší album od Sacrament?
Novinkový Omens sa zjavil ako blesk z jasného neba, pretože mi úplne ušlo, že kapela chystá ďaľší album. Od vydania podľa mňa ich najlepšieho albumu Sacrament (2006), zažili lepšie aj horšie časy, či už kariérne alebo osobné, ale prekonať epickosť tohto diela sa im už nepodarilo. Niežeby ich tvorba zoslabla, to pri ich schopnostiach asi ani nie je možné, skôr sa vytratil ten wow efekt, hoci sa im darilo udržiavať stále veľmi vysoký štandard. Nasledujúci Wrath (2009) mal ešte veľa silných a prekvapivých momentov, ale Resolution (2012) už nabehol na udržiavací mód. Na hudobne lepšie časy svitlo s VII: Sturm Und Drang (2015), ktorého nosným motívom sú skúsenosti z pražského väzenia, kde si Randy Blythe odpykával trest za nešťastné zabitie fanúšika počas ich vystúpenia v Prahe.
Táto skúsenosť sa určite podpísala aj na celkovom fungovaní v kapele, pretože súd a nútená prestávka stála Lamb Of God nemalé peniaze a odrazilo sa to aj na interných vzťahoch. Ďaľšou ranou bol odchod jedinečného bubeníka a brata gitaristu Chrisa Adlera. Dodnes nie je úplne jasné, prečo vlastne odišiel, ale v jednom z posledných rozhovorov na túto tému sa vyjadril, že atmosféra v kapele bola na neho príliš toxická a po 26 rokoch ustavičného koncertovania po celom svete sa rozhodol tráviť viac času s rodinou. Aj preto sa na eponymný album Lamb Of God (2020) čakalo dlhým päť rokov a svoju bubenícku premiéru si na ňom odbúchal Art Cruz. Album si síce drží štandardnú úroveň, ale je z neho cítiť určitá neistota.
Od prvých tónov úvodnej Nevermore z aktuálneho Omens je neistota fuč a je jasné, že Art už do kapely perfektne zapadol. Žiadne intro, žiadne úvody, ide sa rovno na vec a pekne zostra. Trademarková prísnosť a precíznosť je späť v klasicky novom a tentokrát naozaj surovom zvukovom šate. Lamb Of God opäť drtia všetko, čo im príde do cesty.
Willie Adler s Markom Mortonom si idú svoje typické vyšívačkové prestrelky a nepoznám iný gitarový tandem, ktorý by tak dokonale využíval výhody drop ladenia ako práve títo dvaja. K tomu ako vždy hutná a neuprosná rytmika, tentokrát s už oveľa suverénnejším a sebavedomejším Artom za bicími, vytvára drtivý základ pre nenapodobiteľné gitarové riffy, podľa ktorých viete kapelu okamžite odlíšiť od všetkého ostatného.
Na ploche 41 minút sa rozprestiera 10 silných skladieb, žiadna pritom príliš nevyniká a všetky prispievajú k veľmi vyváženému celku. Aj z tohto dôvodu sa album veľmi dobre počúva. Aktuálne sú moje najobľúbenejšie dvojka Vanishing, svižná Ditch a titulná Omens, ale ako sa poznám, tak o pár dní to bude úplne inak. Už od čias Wrath (2009) je dvorným producentom kapely Josh Wilburn (Sum 41, Gojira, Hatebreed, Trivium), ktorý s ňou spolupracoval dokopy na piatich albumoch a stále ma neprestáva prekvapovať, že zakaždým sa mu podarí zvuk Lamb of God pozmeniť a zároveň zachovať ich typický charakter.
Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch albumov, kde bolo možné počuť za mikrofónom aj rôznych hostí ako napr. Chino Moreno (Deftones), Greg Puciato (The Dillinger Escape Plan) alebo Chuck Billy (Testament), sa tentokrát kapela spoľahla vyslovene na svoje schopnosti a najmä na svojho vokalistu Randyho Blythea. Ten svoj typický rev tu a tam obohatí o stále trošku nesmelé pokusy o melodický spev, z ktorého je cítiť, že je určite viac doma vo vrieskaní. Treba však dodať, že to mu ide naozaj kráľovsky a je takisto jedným z odlišovacích prvkov kapely.
Basgitarista John Campbell sa v nedávnom rozhovore pre austrálsky magazín Heavymag vyjadril, že "ide o náš najlepší album, vlastne tak ako všetky ostatné, pretože sa stále snažíme prekonať samých seba a mám pocit, že sa nám to aj zakaždým podarí. Tento album nie je výnimkou." Čiastočne s týmto vyjadrením súhlasím, keďže podľa môjho názoru ide o ich najlepší album od čias vydania Sacrament (2006). Ale priznávam, že k prvým štyrom albumom kapely mám extrémne vrúcny až nekritický vzťah práve kvôli životnému koncertnému zážitku, ktorý som spomínal v úvode a na tom sa už asi nič nezmení. All hail Pure American Metal!
Lamb of God - Omens
(2022, Epic / Nuclear Blast)
1. Nevermore
2. Vanishing
3. To The Grave
4. Ditch
5. Omens
6. Gomorrah
7. Ill Designs
8. Grayscale
9. Denial Mechanism
10. September Song
Autor: Tomáš Danišovič
