Čo robí z Jacka Whitea takého jedinečného a uznávaného umelca? Je to jeho nespútanosť, charizma a unikátny retro štýl alebo autenticita a obratnosť, s akou premieňa zaprášený blues rock 60. rokov a ďalšie hudobné vplyvy na najčírejší súčasný rock'n'roll? A spĺňa vôbec jeho nový album túto charakteristiku?

Áno, Jack White je bez pochýb výnimočný, a ako to už býva pri veľkých menách, ktorých festivalové vystúpenia stoja organizátorov stovky tisíc eur, z mediálnych vyjadrení si ťažkú hlavu nerobí. Napokon, od fenomenálnych umelcov sa trocha kontroverzie a svojských názorov aj očakáva. White v tomto smere nesklamal a tesne pred vydaním svojho tretieho sólového albumu vehementne kritizoval súčasné gitarovky. Vraj im chýba divokosť a dravosť, esencia, ktorá v minulosti urobila z rocku to, čím de facto je (resp. mal by byť) doteraz.

Pri počúvaní očakávaného albumu Boarding House Reach však môže mať fanúšik rozpačité pocity. Jednoznačne ide o hudobníkov doteraz najexperimentálnejší album, ktorý má v rámci jeho diskografie od čisto rockovej nahrávky najďalej. Predstavuje nekonvenčnú zmes žánrov a vplyvov, z ktorých niektoré v jeho tvorbe bolo počuť už v minulosti, no značná časť albumu vás na prvý posluch pravdepodobne prekvapí.

Do kategórie už známych Jackových úletov patrí rap, ktorý fanúšikovia v jeho podaní mohli okúsiť v titulnej skladbe predchádzajúceho albumu Lazaretto (2014). Teraz ho nájdete v skladbe Ice Station Zebra, ktorej úderný "old schoolový" beat ozvláštňujú pasáže s klavírom a perkusiami. K inšpirácii hip-hopom sa hudobník hrdo priznáva, už v minulosti potvrdil, že ho ovplyvnili napríklad Jay Z či Kanye West. Napokon, stieranie hraníc medzi rockom a rapom už dávno nie je témou dňa, stačí spomenúť, že v Rock'n'rollovej sieni slávy nie sú len Stooges a Led Zeppelin, ale aj Public Enemy či Run-DMC. 


Neurčitý charakter nahrávky čiastočne približuje už obrázok na jeho obale. Zobrazuje mladú tvár podobnú Whiteovi, avšak bez jednoznačných mužských či ženských rysov. Ide o rozštiepenú identitu alebo o symboliku odkazujúcu k experimentom a neistote, ktorú cítiť z celej nahrávky? V symbolickom zmysle môže ísť tiež o odkaz na iných hudobných velikánov. Tému "tekutej" gender identity vo svojej tvorbe rozoberali napríklad aj Lou Reed či David Bowie.

Ľúbezný overdrive aj hravá nepredvídateľnosť

Vo viacerých piesňach sa hudobník, vlastným menom John Anthony Gillis, štylizuje do polohy akéhosi rozprávača príbehov. Piesne majú naratívnu štruktúru, textom však chýba nápaditosť. Niekoľko pozoruhodných momentov v nich ale nájdeme. Prvý zverejnený singel a zároveň otváracia skladba albumu Connected by Love zaujme osobitým refrénom, ktorý je poznačený bluesom, gospelom a černošskými vokálmi.


Skladba Abulia and Akrasia zase znie, akoby jej vokál prepožičal ikonický americký šansoniér Tom Waits. Krátka, ani nie jeden a polminútová pieseň tiež atmosférou pripomína kultovú slákovú verziu skladby Roxanne z muzikálu Moulin Rouge. Vypichnúť treba Jackovo obdivuhodné multi-inštrumentálne nadanie. Sám produkoval a nahral si syntentizátory, klávesy, gitary, bicie aj spomenuté vokály. Osobitým, až groteskným príkladom jeho muzikantskej hravosti je napríklad skladba Hypermisophoniac.  

Fanúšikov, ktorým experimenty až tak nechutia a od Jacka očakávajú najmä čiskokrvnejší rock'n'roll, prebudí až v polovici platne skladba Over and Over and Over, napísaná ešte v roku 2005. Prináša zvuk, aký poznáme ešte z čias The White Stripes, až by človek povedal, že názov je odvodený od skreslenia, ktoré je v gitarových kruhoch dobre známe pod názvom overdrive. Jednoduchý ale priamočiary riff o niekoľkých tónoch a charakteristický vokál šikovne kľučkujúci medzi intonáciami a prízvukom - skrátka tradičný Whiteov sound. Ak ste však zvedaví len na ten, prídete si na svoje už len pri skladbách Corporation a Respect Commander, ktoré boli takisto zverejnené ešte pred vydaním albumu.


Whiteova nepredvídateľnosť a akási "rozkročenosť" medzi tradičným a inovatívnym prístupom sa v plnej kráse ukazuje na konci albumu. Po experimentálnom kúsku s vokoderovým vokálom Get in the Mind Shaft, ktorý vyšiel vo viacerých rôznych textových verziách (na lyrics stránke Genius.com je ich deväť, no ani to nemusí byť konečné číslo), nasleduje úplne klasicky znejúca folková balada. Akoby sa Jack rozhodol, že si z poslucháčov spraví prvoaprílový žartík a do kotla plného experimentov prihodí kúsok nefalšovanej americkej hudobnej tradície. Alebo chcel len vzdať hold mestu a jednému z dvoch štúdií, kde album nahrával. To sídli v Nashville, kolíske country hudby.

Od Antonína Dvořáka k Jackovi cez Al Caponeho

K najkrajším momentom nahrávky sa treba prehrýzť cez piesne Everything You’ve Ever Learned a Humoresque. Žánrovo veľmi rozdielne skladby prinášajú vo svojich záveroch prekvapivé, no záživné vyvrcholenia. V prvom prípade ide o svižnú rockovú kulmináciu nešetriacu činely, v tom druhom zase "uspávanka" vrcholí krásnym, jazzovo ladeným, melancholickým klavírnym partom.

Ak vám pieseň Humoresque znie povedome, máte dobré ucho. Ide totiž o adaptáciu melódie z notoricky známej skladby Humoreska č. 7 z cyklu Antonína Dvořáka z roku 1894. Verzia s textom istého Howarda Johnsona sa k Whiteovi dostala veľmi zaujímavým spôsobom - cez legendárneho amerického gangstra Al Caponeho, ktorý skladbu zapísal do nôt spolu s textom počas svojho väznenia v Alcatraze. Rocker sa k rukopisu dostal minulý rok v lete na dražbe Caponeho vecí a rozhodol sa ho zhudobniť s vlastným aranžmánom. Bol totiž fascinovaný tým, že aj brutálneho kriminálnika, akým bol tento mafiánsky boss, sa dotkla taká pokojná a utešujúca skladba.



Ak by sme mali album Boarding House Reach zhodnotiť komplexne a vo svetle vlastných vyjadrení hudobníka, je fajn, že nový album sa od tých predchádzajúcich líši, a to najmä spomenutým experimentálnym poňatím. Celkovo mu však chýba aj sviežosť, aj dravosť, aj to podstatné rockové "čosi", čo podľa Jacka Whitea chýba iným kapelám v brandži. Po prvotnom očarení z nekonvenčného prístupu je to žiaľ miestami solídna nuda, a tá dáva ďalej priestor k vybudovaniu bariér medzi novou tvorbou a Burtonovským retro-rockovým imidžom, na ktorom si White odchoval fanúšikov. 

Pred pódiami, na ktorých bude charizmatický rodák z Detroitu vystupovať, sa určite aj tento rok zídu tisícky ľudí, je však otázne, či bude ich návšteva motivovaná chuťou počuť naživo nové piesne, alebo len hitmi z albumov predchádzajúcich. Tomu najnovšiemu totiž napriek chvályhodnej snahe o progres chýbajú chytľavé melódie, drzosť aj typický hudobný výraz, ktorý zdobí Whiteovu doterajšiu tvorbu. Ak však máte chuť na niečo nové a nezvyčajné, určite mu dajte šancu.

Jack White - Boarding House Reach
(2018, Third Man Records)

1. Connected by Love
2. Why Walk a Dog?
3. Corporation
4. Abulia and Akrasia
5. Hypermisophoniac
6. Ice Station Zebra
7. Over and Over and Over
8. Everything You've Ever Learned
9. Respect Commander
10. Ezmerelda Steals the Show
11. Get in the Mind Shaft 
12. What's Done Is Done
13. Humoresque

Vypočujte si celý album na Deezeri:



Autor: Matej Kráľ
Foto: artwork