Trilobeat nie je stará skamenelina. Eklekticky naznačuje hudobnú budúcnosť

Trilobeat, 2022Zdroj: Jakub Fabián

Ani v hudbe nie je ľahké vychádzať z komfortnej zóny, obzvlášť v istých zabehnutých žánroch. Bratislavská formácia Trilobeat očividne nemiluje pohodlné prostredie a rada sa vystaví i nechápavým pohľadom okolia. Ich výpoveď je totiž provokatívnou, no originálne znejúcou zmesou jazzu, post-rocku, decentnej elektroniky a rôznych experimentov.

Trilobeat má na konte rovnomenný debut z roku 2019, na ktorom sa ambiciózne kvarteto ukázalo v dobrom svetle. Predmetom recenzie je v poradí druhá nahrávka Zánikový horizont (2022), ktorú zastrešilo vydavateľstvo Hevhetia. Na oboch albumoch sa okrem kmeňových členov podieľali hostia, obohacujúci ich tvorbu z vlastného uhla pohľadu.

Po dramaturgickej stránke sú skladby postavené na striedaní pokojnejších a výbušnejších polôh. Kapela vsadila na dynamiku, pripomínajúcu post-rockové kapely, ale rozdiel je v tom, že explozívne pasáže prichádzajú veľmi nepredvídateľne a prirodzene. Hoci hudba neobsahuje texty, ide o konceptuálny album, hovoriaci o zánikoch civilizácií.

Originálna rôznorodosť (farieb)

Veľmi ma zaujal štýl udierania do blán, za ktorý je zodpovedný nadaný bubeník Marek Sasko. Príkladom sú skladby Červená a Čierna, kde akoby išlo o skutočný "(trilo)beat", pripomínajúci rytmus kapiel z elektronickej scény – rýchly, nervný, prerývaný, nepravidelný. V prvom titule hosťuje gitarista David Kollar s originálnym sólom, v druhom si môžete vychutnať syntetizátor Adama Holzmana. V songoch Zelená a Biela veľmi vkusne vyznieva trúbka Michala Cálika.

Krásnymi kontrastmi hýri Modrá – u bicích máte pocit, že ste zostali trčať v klube, v ktorom už nevládze nikto tancovať, tak bubeník nahadzuje pomalšie tempo. K umocneniu klubovej atmosféry výdatne napomáhajú elektronické efekty, no klavír vás akoby chcel vziať do jazzovej kaviarne a flauta zase prinesie závan mysticizmu a tajomna. Basgitara je doménou Norberta Neuschla, sprevádzajúceho bicie dosť náročnými linkami a figúrami. Často sa zdá, že rytmickí hráči od seba "utekajú" iným smerom, v skutočnosti sú však pevne zomknutí.

Horizont (pamätných) udalostí

Formáciu po melodickej stránke vystihujú ďalší dvaja hráči. Klávesy obsluhuje Jakub Mikula, prepájajúci art-rockové a jazzové princípy. Flautistka Katarína Mikulová sa podieľa na charakteristickom zvuku kapely a bolo by veľmi ťažké predstaviť si ho bez jej pôvabného a zároveň naliehavého rukopisu. Na najdlhšej ploche sa rozprestiera titulná skladba Extinction Horizon, kde si všetci muzikanti môžu dosýta zahrať a vyskúšať menej konzervatívne riešenia – melódie flauty narúšajú explozívne bicie, efekty, údery po klapkách, atď.

Hoci by sa mohlo zdať, že zvuk albumu vyznieva studeným až futuristickým dojmom, nie je tomu vo väčšine prípadov tak. Nástrojom nechýba hrejivosť, mäkkosť, cit a zvukomalebnosť. Zaujímavosťou je, že nahrávané boli v troch štúdiách a ich zmixovanie mal v Kanade na starosti Vlad Avy. Napriek tomu sa podarilo docieliť kompaktnú a prirodzenú zladenosť všetkých hudobníkov. Mastering prebiehal pod dozorom Michala Chyšku v Čechách. Pokojné a výbušné pasáže sa úrovňou hlasitosti až tak veľmi nelíšia.

Zánikový horizont od Trilobeat je ukážkou toho, akým spôsobom je možné eklekticky spojiť vplyvy niekoľkých žánrov. Album obsahuje pár pamätných momentov, ku ktorým sa oplatí vracať. Hudobníci sú na vysokej inštrumentálnej úrovni, ale veľa pozornosti venujú pasážam, ktoré sú atmosférické, majú skôr relaxačný charakter a ukrývajú melodické posolstvá. Kapela je sľubnou nádejou hlavne pre tých, ktorí sú mysľou otvorení. A poteší i fakt, že dôraz nie je nasilu kladený na experimenty, ale na pôsobivú originalitu.

Trilobeat – Zánikový horizont
(2022, Hevhetia)