Sme v tom všetci spolu, ale každý sám za seba, odkazuje Viktor Ori na najpesimistickejšom albume roka

Viktor Ori, 2024Zdroj: Damian Hlavačka

Aké je to fungovať v kapitalistickom systéme, v priemerne dobrej strednej triede v krajine, ktorá je na tom rovnako priemerne dobre? Sme v ňom vykorisťovateľom, alebo sme vykorisťovaní? Tieto otázky na prvom albume vydanom pod svojím menom preberá Viktor Ori, známy najmä ako líder kapely Shallov, ktorej existenciu ukončilo práve jeho rozhodnutie priniesť silnú osobnú a spoločenskú výpoveď v slovenčine.

Svoju perspektívu a tému celého albumu spevák, hudobník a skladateľ prednáša hneď v prvom tracku Svet žaluje. Namiesto toho, aby spoločenskú situáciu a pesimistické vyhliadky členov strednej triedy a svojej generácie opisoval zvonku, vyberá si pohľad prvej osoby: "Vyšlo to na nás, bohatí nemajú srdce, chudobní nemajú nič."

Za tieto dve minúty Viktor Ori jemne, no priamo poukáže na rôzne aspekty existencie v post-modernom kapitalizme, kritizuje ho, no zároveň z tohto tracku jednoznačne vyplýva jeden odkaz: aj keď je triedne vedomie v strednej triede prítomné, je v minorite a ľudia, ktorí ho majú, nemajú silu a vôlu niečo zmeniť. Tento prístup Viktor pozoruje u všetkých okolo seba, no predostiera ho v prvej osobe, čím nepriamo kritizuje aj samého seba ako súčasť problému (a niekedy aj priamo: "Najviac mi na druhých vadí, čo neznášam na sebe" v skladbe a joság mindennek az alapja).

Pripomína mi to track z tohtoročného albumu kapely Yard Act, An Illusion, s textom "Once the wheels are in motion / Swear I'll join the revolution", ktorý možno voľne preložiť "keď bude revolúcia v procese, prisahám, že sa k nej pripojím". Povedal by som však, že Viktor na albume Lepsie nebolo nikdy dobre nebude neopisuje lenivosť, skôr ide o stratu nádeje: "Uverili sme, že tento systém nie je možné zmeniť, a tak dúfam, že máme aspoň pravdu," znie v prvej skladbe albumu.

Tento pohľad je tiež známy ako koniec histórie, čo je často ľavicovo orientovanými ľuďmi satirická poznámka na adresu politológa Francisa Fukuyamu, ktorý takto označil neoliberálnu demokraciu založenú na trhovom systéme (vníma ju totiž ako najlepší možný systém, čo samozrejme ľavičiari nie). Viktor tento termín na albume spomína hneď niekoľkokrát, najočividnejšie v skladbe Dejiny skončili (je mi ľúto).

Tu práve Fukuyamovi zdanlivo dáva za pravdu, hoci piesňou sa nesie revolučný podtón. Opakovaná veta "Bude mi ľúto za dnešným svetom" v závere skladby však podčiarkuje jej dystopický tón a odkaz, že ak aj príde zmena, určite to nebude k lepšiemu. "Lepší svet je možný, no nikomu ho netreba. Ešte stále nedozneli včerajšie otázky, neverím v budúcnosť a dnešok je prikrátky," spieva v texte, ktorý azda najlepšie vystihuje myšlienku v názve albumu.

Mimochodom, veta "Lepší svet je možný" zaznieva v skladbe Pravda z nahrávky Antiwar Songbook od Denisa Banga alias Fvck_Kvlta, pričom ten ponúka menej rezignovaný pohľad: "Lepší svet je možný (...) Nedaj sa oklamať mantrami o tom, že tento systém je jediný správny (...) Keď ta klamú uč sa! Keď stále mlčia sa pýtaj! Pravda existuje." Viktor svoj album prvýkrát predstavil naživo v novembri práve na spoločnom koncerte s Denisom a kontrast ich tvorby fungoval nielen žánrovo ale aj obsahovo.

Ak sa má niečo stať, musí tiecť krv

Od slepej uličky dejín je to už len kúsok k márnosti z pohľadu jednotlivca, o ktorej je nasledujúci track Budúcnosť s hosťujúcim Adamom Dragunom z Berlin Manson. Na predošlú skladbu nadväzuje slovami "Lepší svet, je to scam" či "Tá Future z hesla No Future je práve teď" a osobnú rovinu otvára jedným z najsilnejších refrénov albumu podporeným emotívnou filmovou atmosférou v druhej polovici skladby. "Každý chce po sebe niečo zanechať. Každý dúfa, že si ho po smrti niekto bude pamätať. Kto si spomenie, keď sa všetci voláme rovnako? Kto si spomenie, keď sa nikomu nechce spomínať?"

Pocity sklamania a beznádeje, ktoré dnes prežívajú mnohí mladí ľudia, Viktor Ori vyjadruje prostredníctvom úprimnej výpovede, nestavia sa do pozície lídra alebo učiteľa. V niektorých skladbách je táto výpoveď priamočiara, inokedy svoje pocity dokáže pomenovať veľmi krásne a metaforicky, ako napríklad v singli Lovci sú už unavení. V prvom rade hovorí o prirodzených ľudských inštinktoch, ktoré v dnešnej dobe z veľkej miery strácajú zmysel ("Skrývam v sebe lovca – aj keď mi nehrozí nič, snaží sa ma zachrániť / Pripomína mi otca / Dávno netrpí hladom, robí to od nudy.").

Možno ho však interpretovať aj ako text o pomaly sa napĺňajúcom pohári, ktorý keď pretečie, dokáže z Viktora a každého z nás spraviť lovca, schopného revolúciu začať, alebo byť jej súčasťou ("Skrývam v sebe dieťa – nevie sa ovládať, horí v ňom nenávisť / Pripomínam mu otca / Držím ho nakrátko, dúfam, že ho tým ochránim.").

Zdá sa, akoby touto skladbou predpovedal prípad Luigiho Mangioneho, ktorý sa možno sám za takého lovca považoval. O to viac mrazí z textu v nasledujúcom tracku Všetci sme v tom spolu, v ktorom znejú slová "Ak sa má niečo stať, musí tiecť krv". Nech už na tento prípad máte akýkoľvek názor, čin, ktorý Mangione vykonal, je jednoznačne zhmotnením spoločenskej frustrácie, ktorú z rôznych príčin pociťuje mnoho z nás. Viktor sa z nej rozhodol spraviť umenie nasiaknuté existencializmom a síce nepríjemnými, ale pochopiteľnými úvahami o ľudskosti, smrteľnosti a bezvýznamnosti bytia, s ktorými sa dá ľahko stotožniť.

Silné texty režú do živého najmä vďaka hudobnej stránke albumu. Rozoberať, či je podobný jeho predošlej kapelnej tvorbe, je asi zbytočné. Ako to už pri sólových debutoch býva, samozrejme, že paralely sa nájsť dajú. Koniec-koncov, album nahrávali aj členovia Shallov – Viktorov brat Dušan Ori (basgitara) a Antonín Kropáček (bicie). Vo viacerých skladbách je však album zvukovo od Shallov radikálne odlišný. Už len pri pohľade na tracklist je jasné, že sa Viktor rozhodol svoj expanzívny zvuk kondenzovať do oveľa kratších kompozícií.

Dokázal to však spraviť bez toho, aby stratil grandióznosť tvorby Shallov? Odpoveď je: väčšinou áno. Svet patrí mladým! ponúka vynikajúcu konkluzívnu gitarovú bodku, Všetci sme spolu je zas plná inštrumentálnych zmien a celá sa nesie v znamení surového post-industriálu, podobne ako veľká časť albumu. Žánrovo sa okrem neho stále pohybuje niekde na pomedzí post-rocku, post-hardcore a shoegaze, i keď s oveľa kratšími a štrukturovanejšími kompozíciami.

Album je pestrejší aj vďaka hosťom. Adela Mede v skladbe a jóság mindennek az alapja prináša svoje klasické vrstvené vokály, ktoré sa perfektne hodia k surovému inštrumentálu. Skvele do skladieb zapadajú aj Dominik Suchý (Možno ju nájdeš ty...) a už spomínaný Adam Dragun, ktorý témy preberané na albume vo svojej umeleckej tvorbe rieši neustále.

V neposlednom rade treba spomenúť meno Kataríny Málikovej, ktorá síce na nahrávke priamo nehosťuje, ale jej vplyv je tu citeľný a, čo je veľmi sympatické, otvorene priznaný. Hudobník už pred vydaním albumu hovoril o inšpirácii jej albumom Postalgia (2019) a celú nahrávku symbolicky uzatvára strhujúcou coververziou jej skladby Biely deň. Spoločne si ju zahrali a zaspievali počas spomínaného prvého živého uvedenia albumu (reportáž).

Osobne vnímam, že album hlavne v druhej polovici upadá do miernej monotónnosti, občas je tu na môj vkus zbytočne veľa intenzívnych momentov, vďaka čomu sa ich intenzita paradoxne stráca. To ale ani zďaleka nie je dôvod tento album nejakým spôsobom odpísať. Vo väčšine prináša chytľavé riffy, zaujímavý a originálny pohľad na spoločnosť z veľmi osobnej perspektívy, v ktorej sa nad nikoho nepovyšuje. Práve naopak, Viktor Ori si naplno uvedomuje, že každý z nás je súčasťou jednej skladačky a pokiaľ svoj "tvar" neviete, kritika spoločnosti môže skĺznuť do jej úplného nepochopenia. Ako umelec podľa mňa svet analyzuje veľmi dobre, a to práve kvôli tomu, že začal analýzou samého seba.

Stále vyššia koncentrácia takto zmýšľajúcich umelcov nám, podobne ako viacmenej nezmyselné a iracionálne vyvrcholenie hnevu Luigiho Mangioneho, ktorý svojho vnútorného "lovca" a "dieťa" nedokázal udržať nakrátko presne mesiac po vydaní albumu, hovoria o bezprostrednosti spoločenskej zmeny. Ľudia si vďaka autentickému súčasnému umeniu a, žiaľ, aj vďaka zúfalým individuálnym činom, začínajú uvedomovať, že zo systému, v ktorom žijeme, neprofituje okrem maličkej hŕstky ľudí nikto z nás. Otázka je, kam sa spoločnosť posunie a či nás skutočne spoločenská zmena čaká. Viktor Ori hovorí, že nech už to bude akokoľvek, sme v tom všetci spolu, i keď každý sám za seba.

Viktor Ori – Lepsie nebolo nikdy dobre nebude
(2024, Weltschmerzen)