Hoci sa druhá polovica 70. rokov spravidla považuje za slabšiu než tá prvá, Marián Varga v nej priniesol ďalšie nové podnety a nezabudnuteľné momenty. Vedel prekvapiť nehľadiac na žánrovú príslušnosť, jeho nevyspytateľnosť bola najväčšou devízou. A ak navyše spojil sily s Pavlom Hammelom, diali sa veľké veci.

V prvej časti nášho seriálu o diskografii jedného z najväčších slovenských umelcov sme si pripomenuli zásadnú éru jeho tvorby, vzťahujúcu sa k rokom 1969 - 1972. V nej hudobník položil základy budúceho smerovania, ktorého sa držal celý život. V krátkom čase zo seba vydal ohromné množstvo nápadov, čo je vždy nebezpečné už len kvôli syndrómu vyhorenia. Napokon i on sám si po vydaní Zelenej pošty uvedomil, že prekonať dva po sebe idúce míľniky (tým druhým sú Konvergencie) je nadmieru ťažké a asi to došlo i Pavlovi Hammelovi, ktorý odišiel nahrať najskvostnejší prúdovský počin (Šľahačková princezná).

Éra inštrumentálnych koncertných albumov

Collegium Musicum (CM) sa po Konvergenciách rozhodli vsadiť na autenticky živú nahrávku, ktorá ponúkla štyri nové skladby. Lakonický názov Live (1973), nenápadný obal, kapela zosekaná na trio a žiadny spev. Skromné vonkajšie atribúty formácia radšej vyvážila veľmi silným obsahom, o to väčším nasadením či urputnou snahou nezaspať na vavrínoch. Neprajníci tvrdia, že v porovnaní s predošlou Vargovou tvorbou išlo o pokles, no doska má momenty, patriace do art-rockovej extraligy. Nesmie chýbať obligátne bubenícke sólo (Monumento), konkurujúce vtedajším angloamerickým hviezdam. Exhibíciu pridáva aj Frešo (Si nemožná I.), ktorý si už dávnejšie vytvoril vlastný zvuk a teraz ho len predviedol v plnej, hutne "kovovej" paráde.

* poradie skladieb na pôvodnej LP: Burleska, Si nemožná I. a II., Monumento

Varga však sóluje prakticky všade a málo záleží na tom, či cituje z klasiky alebo si vymýšľa vlastné motívy (úvodnú* Burlesku ktosi nazval ako vargovsko-dvořákovskú). Niečo podobné platí i pre ďalší významný kus Marián Varga & Collegium Musicum z roku 1975. Kapela sa rozrástla o gitaristu Jozefa Farkaša, Freša vystriedal Ivan Belák a hoci má platňa podobný koncept ako predošlá, je o chlp nápaditejšia, zomknutejšia, pestrejšia a živšia. Niektorí kritici ju považujú za poslednú dobrú pod hlavičkou CM a hoci je mimoriadne vydarená, až také horúce to s ňou určite nie je.

V každom prípade už len samotný názov naznačuje dominantnú Vargovu rolu a za jediný spoločný kus je otitulkovaný Nech žije človek. Kapela však (nielen v nej) robí v porovnaní s predošlým "živákom" inú, úplne zásadnú vec - viac sa koncentruje na spoločné hranie pre vec, kooperáciu a harmóniu. Sólo-hviezdam odzvonilo a berie sa väčší ohľad na poslucháčsky zážitok, takže nesmie chýbať plynulé prepájanie motívov s využívaním melodiky, čerpajúcej z folklóru a klasiky (pod skladbami Mikrokozmos a Prelúdium C Dur... sú ako autori uvedení Bartók a Prokofiev).



Hlad po pesničkách

V tlači sa majster nechal počuť, že s výtvorom spokojný nie je a hoci ide po inštrumentálnej stránke o famózne dielo, zrejme sa mu zacnelo po jednoduchých pesničkách. Znovu bolo povolané osvedčené trio Hammel - Hladík - Peteraj, podpísané pod platňou Na II. programe sna (1976). Platňa utrpela veľkú ujmu v tom, že je zbytočne porovnávaná s neprekonateľnou "poštou". Pritom predstavuje vynikajúcu zbierku inteligentných a chytľavých námetov, z ktorých mnohé patria do klenotnice slovenskej pop music. Hammel pri svojom dlhoročnom parťákovi pravidelne dostával chuť na experimenty, čo dokazuje v intenciách jeho tvorby atypický kúsok Letia husi alebo uletený song S chodníkom na chrbte.  

Pesničkár sa dostáva do popredia aj na druhej strane, kde však okrem očarujúcich (Lodička z papiera je pokročilou školou aranžovania) skĺzava aj k menej nápaditým titulom (Správne žiť). Varga mierne zakopol iba Na schodoch gymnázia, zvyšok je nesmrteľný. Ľalia poľná je dych berúcou ukážkou znesiteľnej monumentality, Náhle a Voda predstavujú jedny z najjemnejších lyrických vyznaní. Papageno z Novej Vsi si neodpustí výpožičku z obľúbenej opery, ponúka však naozaj netradičný prístup ku klasike i nespochybniteľný nadhľad. Album je poctený účasťou skvelých muzikantov a reflektuje skutočnosť, že v polovici 70. rokov tu bol priestor aj na produkciu kvalitných pop rockových kúskov s presahmi k ambicióznejším žánrom.        

   

Nasledujúce Continuo (Collegium Musicum, 1977) je svojím spôsobom návratom k forme Konvergencií. Na náročnej inštrumentálnej platforme sa vznášajú pesničky, otextované Peterajom, no celkom netradične ich spieva "nováčik" Ľudovít Nosko so zastretým, akoby neškoleným sfarbením hlasu. Gitarové party si delí s Karlom Witzom a výsledok pôsobí v ére jazz/fusion sviežim rockovým dychom.

Varga pridáva syntetizátorové registre, poplatné futurizmom fascinovanej dobe, no pach "umeliny" prebíjajú skvelé klavírne či organové party, ktorými si hudobník udržiava originálny výraz. Nedocenený artikel je jedným z najmenej známych počinov CM, ale jeho nesporné kvality preveril 40-ročný odstup a v tejto skúške platňa obstála veľmi dobre.



Najlepší slovenský muzikál?
Iným prípadom je Cyrano z predmestia (1978), ktorý väčšina verejnosti považuje za najlepší rockový muzikál u nás. Hammel spomína, že Varga sedel vo vani a diktoval mu, čo má do "partitúry" zapísať. Iste ide o zveličenie, napokon, veľa piesní má typický hammelovský rukopis, ale fascinujúce na tom je, nakoľko sa diametrálne odlišné skladateľské povahy dokázali inšpirovať k lepším výkonom.

Niekomu by mohla prekážať občasná naivita aranžmánov či obmieňanie rovnakých motívov, nič to však nemení na fakte, že Cyrano je národným pokladom, ktorý herci niekedy majú problém zahrať a zaspievať podľa predstáv tvorcov. Pasáže niektorých Štrasserových a Peterajových textov už navyše stihli zľudovieť.

Prečítajte si: Varga s Hammelom by sa čudovali, ako môže vyzerať a znieť Cyrano z predmestia



Od tohto míľnika bol Marián iba krôčik k takmer rýdzo pesničkovému albumu CM - On a ona (1979). Jedinú nespievanú výnimku predstavuje úchvatný desaťminútový epos Amata Nobis, Quantum Amabitur Nulla z Vargovho pera, zvyšok poctila spevom okrem Hammela a Noska i Marika Gombitová.

Ženský hlas dodal kapele nový rozmer a vlastne si ho vypýtala ústredná téma lásky, ktorú tentoraz výstižne opísal Boris Filan. Pavol a Marián sú uvedení ako spoluautori a vysoká kvalita piesní potvrdila Hammela v pozícii človeka schopného držať krok s Vargovou genialitou. O tej je zbytočné diskutovať aj v prípade tohto albumu, hoci výhrady kritikov na nevyváženosť a občasné patetickejšie poňatie neutíchli dodnes.



Platňa na dlhší čas zavŕšila desaťročnú spoluprácu, ktorú nie je možné nenazvať mimoriadne plodnou. S odstupom času sa ponúka otázka, či by bez Vargovho vplyvu na Hammela vznikla Šľahačková princezná a či by sa Varga bez Hammelovho pričinenia dostal k takým perlám ako Na II. programe sna alebo Cyrano z predmestia. Možno bola vtedajšia populárna hudba na inej úrovni, nápady sa sypali a bolo z čoho čerpať. Dnes by sme si Mariána ako hitmakera vedeli predstaviť už len v riadne nadnesenej fikcii.    

Siedma dekáda skrátka priala tým, ktorí sa nebáli prelomiť konvencie a búrať nezmyselné žánrové bariéry. Varga mohol excelovať ako bravúrny hráč na klávesové nástroje a vzápätí vystrúhať nádhernú párakordovú pesničku. Obohatil chudobný art-rockový trezor perlami a je prítomný v povedomí širšej verejnosti ako spoluautor jedného z prvých muzikálov. Jeho tvorba nemala zostupnú tendenciu, ukrývala v sebe svojbytnú originalitu a v oklieštených umeleckých podmienkach si zachovala slobodnú, okolím nepoznamenanú tvár.

Ďalšie diely seriálu o tvorbe Mariána Vargu:

Sloboda, plodnosť, novátorstvo: Raná tvorba Mariána Vargu fascinuje dodnes

Vargove roky 1981 - 1993: Experimenty, pochmúrnosť a rozlúčka s piesňami

Záverečná kapitola Mariána Vargu: Návraty, bilancie a večný oddych

Autor: Marek Danko
Foto: archív