Bratislavskí The Ills zvykli vydávať nahrávky s pravidelným dvojročným odstupom. Ostatnú platňu a aktuálny počin Disco Volante / Mt. Average však delia tri roky, aj preto sa výkony štvorice hudobníkov spájali s väčším očakávaním a dá sa povedať i napätím. Post-rock sa predsa len každým rokom mení a čo bolo aktuálne včera, nemusí prospievať ušiam aj dnes.

The Ills si boli tejto zásadnej skutočnosti vedomí v podstate pri každom dlhohrajúcom nosiči. Kým debut presne odrážal stav vtedajšej (svetovej) scény, ďalšie albumy naznačili, že chalanom bude post-rockový pancier tesný. Pri predošlom Ornamental or Mental sa kapela rozlietala až nebezpečne vysoko a hoci išlo o jej najvyzretejšie dielo, pôsobilo až prekvapivo pozitívnym dojmom. Muzikanti, nabudení energiou, sa mierne odklonili od toho, čo bolo pre nich typické - melanchólia, atmosféra, veľa pocitov a voľné plynutie melódií.

Nenásilná naliehavosť

Aktuálna tvorba, zachytená na novinke Disco Volante / Mt. Average, nadväzuje skôr na dvojicu titulov Splendor (2012) a Zoya (2014). Skupina sa oproti predchádzajúcej platni drží viac pri zemi a snaží sa mať priebeh skladieb pod oveľa väčšou kontrolou. Rozhodne však nejde o žiadne zjednodušovanie kompozičnej pestrosti. Po troch rokoch má kapela dostatok nápadov, skladby plynú veľmi prirodzene. Jednotlivé motívy na seba nadväzujú nenásilne a nie je ľahké vytušiť, kedy sa schyľuje k "povinnému" gitarovému väzbeniu alebo či sa muzikanti až do konca skladby nechajú unášať na pokojných vlnách.

Veľkým zadosťučinením pre poslucháča je práve rafinovanosť hudobnej látky, ktorá sa odvíja pred očami ako výborne napísaný príbeh obsiahleho románu. No zatiaľ čo kniha si môže pomôcť silnými vetnými konštrukciami, The Ills majú na platni iba jednu spievanú vec - cure-ovským feelingom dýchajúcu I Am My Own Weakness, Darling zastretým hlasom naspieval Dominik Prok z kapely 52 Hertz Whale. Vo zvyšku skladieb by boli akékoľvek slová pre skvalitnenie celkového dojmu nepotrebné, možno i zbytočne zavádzajúce. Dejová linka sa vinie okolo gitarových strún, ktoré i protichodné pocity vedia vykresliť s nenásilnou naliehavosťou a odzbrojujúcim oduševnením.

 
Odhodlanie byť progresívny

Melodická stránka otvára široký priestor ľudskej fantázii. Na predstavivosť bohatí jedinci si nájdu v hudbe svoje obrazy, ktoré je možné všelijako modelovať a tvárniť. Rozprestierajú sa tu krajinky, kde človek medituje bez toho, aby myslel na aktivity, spojené s každodennou rutinou. Atmosféra v sebe nesie už len drobné náznaky melanchólie. Hudobníci sa do veľkej miery dokázali oslobodiť od srdcervúcich emócií, sú ešte pevnejší a vytrvalejší, zmierení s tým, že toto je tá správna cesta, z ktorej sa napriek pokušeniam neoplatí schádzať.

Jedenástka nových kompozícií je zabalená do hrejivého, čitateľného zvuku, z ktorého sa však nevytráca sila a údernosť. Len to už nie je tá chlapčenská údernosť ako kedysi - je múdrejšia a premyslenejšia. To isté platí o technických výkonoch hudobníkov. Gitaristi Martin "Iso" Krajčír a Miroslav Luky majú detailne vypilované riffy a každá nahrávka len potvrdzuje progresivitu kapely. O rytmike Peter Berák (basgitara) - Ľuboš Hodás (bicie) platí, že je výrazným prostriedkom na docielenie vyšperkovaného inštrumentálneho dojmu. 

The Ills sa na novom albume predviedli v závideniahodnej kondícii. Poslucháča dokážu udržiavať v pohotovosti skvelými motívmi a riffmi. Hudobné dianie sa nedá predvídať, kapela je na inštrumentálne vysokej úrovni. Prostredníctvom nástrojov servíruje protichodné pocity, pospájané veľmi prirodzenou formou. Ani zádumčivá atmosféra nebráni v tom, aby sa vo výsledku platňa prezentovala ako plná odhodlania, bojovnosti a nezlomného ducha. Je viac než jasné, že táto kapela patrí medzi stredoeurópsku post-rockovú špičku. 


The Ills – Disco Volante / Mt. Average
(Deadred Records, 2019)   

1. Spyral
2. Uno
3. Elsker
4. Always Loop on the Bright Side of Life
5. newt
6. Vaygelis
7. I Am My Own Weakness, Darling (feat. Dominik Prok)
8. Sqaurevoucher
9. Zukunft 2.0
10. Violaine
11. Neska



Autor: Marek Danko
Foto: Tatiana Lehocká (promo) / Monika Voláková (artwork)