Metallica nesklamala. S novým albumom potvrdzuje silnú formu aj návrat ku koreňom

James Hetfield, Metallica, 2022Zdroj: AP Photo/Brittainy Newman

O Metallice a jej rozmanitej tvorbe si môžeme myslieť všetko možné a polemizovať o tom donekonečna, ale fakt, že stále ide o najväčšiu a najpopulárnejšiu metalovú kapelu na svete, je nespochybniteľný. Zaujímavé je, že všetko podstatné stihla Metallica "vybaviť" za prvých 10 rokov, čo je zhruba štvrtina doby jej existencie. Napriek tomu je stále na vrchole a dokáže osloviť aj mladšie publikum.

Presne po 40 rokoch od vydania debutu Kill 'Em All (1983) prichádza Metallica s novinkou 72 Seasons. Už zo skladieb zverejnených pred jeho vydaním bolo viac-menej jasné, že album bude nadväzovať na výborného predchodcu Hardwired…to Self-Destruct (2016). Dvojica najnovších nahrávok by v paralelnom vesmíre kľudne mohla vyjsť hneď po klasikách …And Justice For All (1988) alebo Metallica (1991), ktorých fanúšikovia si aj s novinkou prídu na svoje.

Za producentskú stoličku sa posadil môj obľúbený Greg Fidelman. Ten sa prvýkrát objavil na booklete albumu Death Magnetic (2008) ako zvukový inžinier pod dohľadom legendárneho Ricka Rubina. Pri nahrávaní Hardwired…to Self-Destruct ho kapela na základe skúseností povýšila na producenta a podľa mňa nemohli urobiť lepšie. Už Death Magnetic síce naznačil akýsi návrat ku koreňom, ale ešte to nebolo úplne ono. K dokonalosti ho vycibrili až s Fidelmanom. Zvláštne je, že ten istý scenár nastal aj v prípade Slipknot, ktorí tiež vymenili Rubina za Fidelmana, aby spolu s bubeníkom Jayom Weinbergom kapelu zachránili a vdýchli jej nový život.

77 minút poctivého, okamžite rozpoznateľného zvuku

Už pri predchádzajúcom albume som mal pocit, že sa Metallice konečne podarilo adekvátne nadviazať na tvorbu z najlepších časov a na novinke v tom úspešne pokračuje. Nahrávka je konzistentná, žiadna skladba príliš nevyčnieva a čo je oveľa dôležitejšie, ani nezaostáva. Na albume 72 Seasons nájdeme 12 skladieb s celkovou dĺžkou 77 minút, čo si v dnešnej TikTokovej dobe môže dovoliť málokto. Metallica však veľmi dobre pozná svoje publikum a vie, že dlhšie skladby mu nevadia.

Začiatok patrí titulnej 72 Seasons, ktorá je spolu s prvým zvrejneným singlom Lux Æterna asi najsvižnejšou skladbou na albume. Každopádne na časy Whiplash, Battery alebo Blackened môžeme zabudnúť a Lars Ulrich sa nedávno sám vyjadril, že skôr či neskôr príde čas, kedy tieto skladby už naživo nebudú schopní zahrať. Nový materiál je teda prípravou na budúcnosť a nesie sa prevažne v príjemnom ale pekne dunivom strednom tempe.

Paul Mazurkiewitz, bubeník z Cannibal Corpse, v dokumentárnom filme Centuries Of Torment povedal, že on nie je bubeník, on je bubeník Cannibal Corpse. Mal tým na mysli, že by proste nemohol a nevedel hrať nikde inde. To isté by sa dalo povedať o Ulrichovi. Jeho prazvláštny štýl a vnímanie rytmu, o ktorom si opäť môžeme myslieť všetko možné, proste k Metallice pasuje a úprimne si to bez neho neviem predstaviť. Aj na novinke drtí ten svoj neurotický bum-čvach ako o život.

Spevák, gitarista a druhý hlavný skladateľ James Hetfield má na prstoch vytetovaný nápis “RIFF LIFE”, ktorý je v jeho prípade veľmi trefný. Hetfield je továreň na riffy a v hudobnej branži je povestný svojou nezničiteľnou pravačkou. Jeho rukopis je zjavný v každej skladbe a keďže sa na 72 Seasons nenachádza žiadna balada, mohol sa, čo sa týka riffov, poriadne vyblázniť. Najbližšie k balade má asi záverečná Inamorata, ale aj v tomto prípade ide hutnú stoner-rockovú skladbu.

V štyroch kusoch autorsky prispel aj sólový gitarista Kirk Hammett a na troch sa podieľal basák Robert Trujillo. Kto ho pozná ešte z pôsobenia v Suicidal Tendencies alebo Infectious Grooves, vie, že v Metallice sa musí trošku držať na uzde. Každopádne k trojici, ktorá to spolu ťahá takmer od začiatku, skvele zapadol.

Pred pár dňami kapela zverejnila videoklip k skladbe Sleepwalk My Life Away, ktorá je aj jeho dielom. Sóla Kirka Hammetta sú takisto jedným z poznávacích znamení kapely a na 72 Seasons si ich užijete do sýtosti.

Ak by som mal predsalen vyzdvihnúť nejakú skladbu, určite by to bola dvojka Shadows Follow a jedna z ochutnávok pred vydaním If Darkness Had A Son. To sa môže každopádne onedlho zmeniť, keďže album je, ako som už spomínal, veľmi konzistentný a každá jedna pieseň ponúka viac zaujímavých momentov. Metallice sa tak podarilo úspešne nadviazať na predchádzajúci album a tvorbu prvej dekády svojej existencie a som presvedčený, že minimálne zopár skladieb si nájde stabilné miesto v jej koncertnom setliste.

Vystúpenia kalifornskej štvorice sú však čoraz vzácnejšie a v rámci aktuálneho turné ju bude v najbližších dvoch rokoch možné vidieť len na niekoľkých desiatkach koncertov. Geograficky najbližie sú dva tohtoročné v nemeckom Hamburgu (26. a 28. mája), na budúci rok potom kapela so špeciálnym konceptom svojho turné zavíta aj do Mníchova (24. a 26. mája 2024) a Varšavy (5. a 7. júla 2024).

Metallica – 72 Seasons
(2023, Blackened Recordings)