Sľubná novinka od Queens of The Stone Age sa vynára z temnejšieho obdobia frontmana Josha Hommea a prináša špinavší a srdnatejší blues rock ako predchádzajúci album. Určite sa stretneme s názormi, že najnovší počin stoner rockovej legendy Queens of The Stone Age dotvára trilógiu posledných albumov ...Like Clockwork (2013) a Villains (2017), no šesťročný časový odstup a návrat k zemitejšiemu zvuku evokujú skôr obdobie albumu Era Vulgaris (2007). Čo zostalo rovnaké pre všetky tri albumy je label Matador, pod ktorým novinka In Times New Roman vychádza.

Kapelu okolo frontmana Josha Hommea, ktorá funguje od roku 1998 netreba asi nijako zvlášť predstavovať a každý, kto nezaspal v dobe kamennej vie, že sú momentálne jedným z najväčších štadiónovo-rockových mien. Kapele zjavne neuškodili ani škandály z minulosti, ako napríklad uväznenie jedného zo zakladajúcich členov Nicka Oliveriho americkou jednotkou rýchleho nasadenia počas psychotického domáceho násilia. Líder skupiny ho za násilné skutky niekoľkokrát verejne odsúdil, o väčším sklamaním pre fanúšikov bolo sledovať úpadok samotného Josha, ktorý počas turné v roku 2017 v zjavne intoxikovanom stave kopol fotografku do objektívu. Za svoj skutok sa ospravedlnil, verejne a v slzách, ale tam jeho temné časy neskončili.

Jeho problémy s alkoholom, substanciami a občasnými macho-prepinákmi napokon rozbili vysnívané manželstvo s punk-rockovou ikonou Brody Dalle, s ktorou má tri deti. Brody spoznal v roku 1996 na festivale Lollapalooza, kde sa ocitol ako druhý gitarista neo-psychadelických grunge dinosaurov Screaming Trees. Aj napriek vyhrážkam rozhnevaných fanúšikov straight edge skupiny Rancid (Brody Dalle v tom čase chodila s ich spevákom Timom Armstrongom), sa neoblomne zamilovaný Josh dočkal manželstva a v decembri 2005 si povedali svoje áno. Správy o rozvode sa začali objavovať v roku 2019. Téme separácie od jeho v podstate celoživotnej lásky sa venuje hneď v prvých troch skladbách nového albumu.

Aby toho nebolo málo, komplikovaný kráľ z púšte v Palm Springs musel spracovať smrť jedného z najlepších priateľov a bývalého člena kapely Marka Lanegana, ktorý spieval až na šiestich albumoch z celého repertoáru Queens of the Stone Age.

Bol to práve Josh Homme, ktorý si už počas hosťovania v Laneganovej kapele Screaming Trees našiel hlboký vzťah ku vtedy heroínom a crackom zničenému spevákovi a doslova ho vytiahol zo života na ulici, pričom samotný Lanegan vždy spieval len na pár piesňach z albumu. Homme zároveň spolupracoval s Markom na väčšine jeho sólových projektov po roku 2000 (konkrétne od albumu Bubblegum z roku 2004). Aj napriek tomu, že sa Laneganovi podarilo zo zovretia závislostí dostať už v roku 2006 a zvyšok života bol údajne čistý, zomrel na následky covidu v roku 2021.

Čerešničkou na torte, ako to sám Josh nazval, bola pre neho minuloročná operácia zhubného nádoru, z ktorej sa dodnes lieči. "Toto boli najtemnejšie štyri roky môjho života. Skúsenosti, ktoré rozdrvili môj doterajší život na márne kúsky. Z nich som si potom postavil loď, ktorá sa chystá vzlietnuť..." vyjadril sa spevák a gitarista k novému realesu.

Loď, ktorá sa plaví do neznáma, kapitán ani posádka ešte neopustili...

Síce ohlasovaná Joshova nová loď neprináša veľa nového a v zásade tam chýba zapamätateľný song, album ma bavil ďaleko viac ako predošlý Villains. Na palube možno absentujú výrazné mená ako Alain Johannes, ale môžeme byť radi, že elegantný multiinštrumentalista Troy Van Leeuwen je znova späť so svojím širokým sonickým rozpätím a aj jeho autorský vklad vracia novému albumu zabudnuté čaro.

Z márnych kúskov starého života Josh povyberal ďalšie mená, ktoré tvoria kapelu práve od Era Vulgaris, ako napríklad basák Michael Jay Shuman, bubeník Jon Philip Theodore (The Mars Volta) či Dean Feritita, ktorý hrá predovšetkým na klávesy. Ak by som však mal menovať ďalších hudobníkov, dočítať tento článok by vám trvalo dlhšie ako dostať sa z Trenčína po Rammsteine, pretože na albume sa nachádza aj veľa sláčikových sekcií. Za zmienku však určite stojí fakt, že sa nahrávalo a tvorilo aj u uznávaného producenta Ricka Rubina v jeho Shangri-La v Malibu.

Nový album, staré triky

Pri prvom počutí ma takmer odradil prvý track. Obscenery nie je práve najsilnejší opening song, ale ten uhrančivý garážový zvuk rozhodne nie je márny a milovníkov stoner rocku nadchne rozlievajúci sa phaser efekt, ktorý vždy bol neoddeliteľnou súčasťou žánru.

Popový prístup Marka Ronsona zostal už len ako spomienka na Villains, ktorá sa občas vráti hlavne v druhej polovici nahrávky, ale inak sme opäť bližšie k niekdajšej alt-rockovej aure zo začiatku milénia. Až Paper Machete si získal môj hlbší záujem a po dlhých rokoch som mal opäť pocit, že počúvam Queens of the Stone Age a nie Arctic Monkeys alebo The Strokes, ako pri predposledných albumoch. Príjemne prekvapivý pocit s príchuťou starých trikov vo mne zostal i pri tretej skladbe Negative Space, ktorá je zrejme taktiež venovaná manželke, ktorej sa v texte snaží vysvetliť, že je len vyplašeným hlupákom.

Nečakane bowieovský refrén osvieži robot-rockovú Time & Place. Tu už začínam rozmýšľať aj nad tým, ako si kapela dobre uvedomuje, v čom je jej primárne čaro. Rozsekané riffy, kvílivé sólové gitary a premiešavanie old-schoolových vplyvov so súčasným soundom, ktorý zbytočne nelipne na 90's nostalgii. Made to Parade znie ako niečo, čo by ste si naozaj pustili pri rytmickej prechádzke mestom s pomádou vo vlasoch a hrebeňom v zadnom vrecku. Bowieovský prejav sa vracia v slohách piatej skladby Carnavoyeur, ktoré začínajú ponurým "nothing, nothing, nothing inside", ale pokračujú do optimistického rozuzlenia o tom, že život nekončí a vždy pokračuje.

V optimistickom duchu sa nesie aj hopsačka s chytrou slovnou hračkou v názve What the Peephole Say. Otázne je, ako veľmi autor textu naozaj nerieši, čo hovoria ostatní. Od pätnásťročného edgy punkrockera podobné vyhlásenia čakám. Od zabehnutého rockového giganta odkázaného na mainstreamový tok, v ktorom sa už skoro tri dekády plaví, mi to pripadá ako jemne neautenticky zdvihnutý prostredník.

Pri synth-sláčikovej melódii v refréne nasledujúcej Sicily mám seriózne husinu. Rozhodne (predčasný) vrchol albumu. Túto skladbu mohli pokojne nechať ako predposlednú, ale prichádza neurotický prídavok Emotion Sickness s kontrastným beatlesáckym refrénom a ja si hovorím, že patrí skôr do prvej polovice albumu.

Pokojne ho mohli dať hneď na začiatok, pretože pekne vystihuje tému albumu a schizofréniu medzi staršou tvorbou a popovejšími prvkami z nedávnej minulosti. Každopádne bolo múdrym rozhodnutím vypustiť práve tento track ako singel ohlasujúci nový album. Straight Jacket Fitting je vyvrcholením po predčasnom vyvrcholení. Skvelý song na záver dotvára akustická uspávanka akoby vystrihnutá z Lullabies to Paralyze (2005).

Či však Homme po päťdesiatke naštartuje novú, lepšiu loď je momentálne otázne. Album nie je práve triumfálnym návratom, ale nesklame. Myslím, že ale dobre koreluje so šialenou covidovou a pocovidovou érou, kedy každý z nás tak trochu čelil osobným krízam a skúšal si na sebe svoje zvieracie kazajky. Homme v závere albumu tvrdí, že tá jeho mu je zatiaľ pritesná, čo je po prežití "najtemnejších štyroch rokov" naozaj povzbudivá správa.

Z osobných krachov a kríz sa dá tvorivo pozviechať a In Times New Roman toto posolstvo kódujú na desiatich piesňach, ktoré potešia fanúšikov výraznejším návratom k úderným, rozsekaným riffom a tvorbe, od ktorej sa istým spôsobom odklonili. Koniec-koncov je cítiť, že mysleli práve na fanúšikov, a že to oni sú vetrom v plachtách ich novej lode poskladanej z črepín stoner-rockových trade-markov, popu, avantgardy, alternatívy a náročného obdobia.

Queens of the Stone Age - In Times New Roman
(2023, Matador)

1. Obscenery
2. Paper Machete
3. Negative Space
4. Time & Place
5. Made to Parade
6. Carnavoyeur 
7. What the Peephole Say
8. Sicily
9. Emotion Sickness
10. Straight Jacket Fitting

Autor: Matej Sekerka