Preč sú tklivé rockové balady typu Nothing Else Matters, zapadajúce do formátov komerčných rádií, preč sú koketérie s country, či nabubralá spolupráca so symfonickým orchestrom.
St. Anger je štýlovo príbuzné s tvrdými platňami zo začiatkov ich pôsobenia, akými boli Ride the Lightning z roku 1984, Master of Puppets, 1986 a vynechať nemožno ani veľavravný debut z roku 1983, Kill Em All. Už nasrdená grafika obalu pripomína inú skupinu plnú hnevu, Rage Against The Machine. Obsahom sa však jedná o „starú dobrú“ Metalliku, ktorú však postup po špirále vyniesol o stupeň vyššie nad bod, v ktorom sa vydali na okružnú cestu okolo vlastnej osi.
Skupina znie čiastočne tradične, no s odstupom je cítiť, že aj modernejšie. Nový zvuk skupiny je zároveň v mnohom i netradičný. Štúdiový zvuk nahrávky je naturálny, nie však náhodne! Hoci je Metallica jednoznačne gitarová kapela, nestojí a nepadá iba na gitarách. V stavbe pesničiek sa všetko podriaďuje tým prvkom, ktoré dodávajú skladbe ťah a razanciu. Stranou ide nielen akákoľvek prvoplánová ľúbozvučnosť, ale bezvýznamnou sa javí aj snaha hľadať nejaké záchytné melodické motívy. Nie sú tu sóla, ani iná egocentrická ekvilibristika. Kapela sa vyjadruje zásadne vo vzorcoch a formulkách, na ktorých sa v súhre podieľajú všetci. Trashové gitary sa pohybujúce medzi jednotlivými akcentmi buďto besným galopom, alebo prískokmi. Suchá, zvukovo úsporná basa, vynikne svojou drsnosťou najmä keď ju k slovu pustia gitary, no i v celku by sme jej význam ľahko pochopili, keby ju bolo možné na čas vyradiť z kompletu. Zvonivý rytmický bubon s blanou našponovanou na prasknutie nás núti prehodnotiť jeho zvyčajnú pozíciu v zvukovom spektre, naviac i celá sada bicích je nasnímaná trochu zvláštne - aj s určitou zvukovou aurou blízkeho okolia, čo však nebráni dobrej artikulácii a rýchlej odozve. Neraz sa tu ozvú aj skreslené tóny gitary, hlboko pod zvyčajným rozsahom šesťstrunového nástroja. Kapela znie striedmo v tom význame, že jej zvuk nie je preplnený zbytočnými notami, ktoré maskujú absenciu zmyslu, ináč disponuje Metallica masívnym, napredujúcim soundom. Celá mašina spoločne frázuje, dýcha, ponúka množstvo uvoľnení pre kontrast a nadýchnutie, nikdy však nestráca paru. Je zrejmé, že koncerty takejto Metalliky môžu mať strhujúci účinok a pôsobiť veľmi uvoľňujúco na publikum a spätne aj na muzikantov.
Korunou všetkému je bezchybný Hetfieldov spev. Na rozdiel od rôznych chrochtaní a zavíjaní, o ktoré v metale nikdy nebola núdza, je Hetfieldov drsný tenor možné vnímať ako skutočnú muziku, ktorej naviac nechýba silný výraz.
Texty sa zaoberajú napríklad motívmi smrti a celá hudba by sa dobre hodila ako zvukový podmaz k bizarným obrázkom, číhajúcim na rôzne typy nevyrovnaných surferov kdesi hlboko v prítmí útrob internetu. Rozhodne sa nejedná o žiadny akademizmus.
Otázkou na mieste je čo muzikantov tak rozľútilo?! Prečo taká zmena? A kedy bolo vlastne ich prispôsobovanie vkusu publika väčšie – keď pred takmer 15 rokmi vymäkli, alebo teraz, keď opäť pritvrdili? Bez ohľadu na odpoveď, ktorá zrejme ani nemôže byť jednoznačná, po vypočutí CD St. Anger možno konštatovať, že súčasný drsný prejav im ide od ruky vcelku prirodzene.
Napriek tomu, že hudba je agresívna, počúva sa dobre, čo je najlepším dôkazom, že kapela je v poriadku.
Pri počúvaní akejkoľvek hudby väčšie problémy, než prípadná agresívnosť, pôsobia skôr „falošné tóny“ pochádzajúce z akejkoľvek prílišnej snahy, alebo preceňovania svojho významu. Metallica však nenechala o sebe zapochybovať.
Vydavateľstvo: Universal, 2003
Celkový čas 75:06
Zdroj: TS MusicServer
