Na počiatku vzniku tohto albumu bolo fatálne stotožnenie Lou Reeda s tvorbou a filozofiou známeho amerického spisovateľa, praotca horroru, Edgara Allana Poea (1809 – 1849).
„... E.A.P. bol spisovateľ zvláštnym spôsobom naladeným skôr, než na svoju vlastnú dobu, na tep nášho nového storočia, v ktorom nás neprestajne obklopujú rôzne posadnutosti, paranoja, či dobrovoľné akty sebadeštrukcie. ... Pre mňa predstavuje Poe predchodcu takých spisovateľov, ako William Burroughs a Hubert Selby. Vždy som sa snažil o to, aby v mojich melódiách kolovala ich krv. Prečo chceme len to, čo by sme nemali? Prečo milujeme to, čo nemôžeme mať? Prečo máme potešenie presne z tých vecí, ktoré sú zlé?“
Toľko na vysvetlenie Reedovho vzťahu k Poeovi. Vhodnou príležitosťou pre ešte tesnejšie zblíženie s dielom tohto romantika bola ponuka divadelného režiséra Roberta Wilsona na hudobnú adaptáciu Poeovej tvorby, ktorá mala byť použitá v predstavení s názvom POE-Try.
(K Lou Reedovi odjakživa patrí určitý pátos spojený s divadelným svetom a podobne ako Poe, i Reed je Američanom inklinujúcim k tradícii a atmosfére starého kontinentu.)
Album The Raven (Havran) je nosičom podstatnej časti Reedových prerábok, pôvodne určených pre toto predstavenie. Dvojdisková limitovaná edícia obsahuje rovnakým dielom slovný a hudobný prejav, pričom normálne vydanie s jediným CD je zamerané skôr na hudbu. Pokiaľ niekomu nie sú známe súvislosti vzniku albumu The Raven, a považuje ho za ďalšie radové CD tohto pesničkára, mohol by si ľahko povedať, že Lou Reed opúšťa zabehnutú pesničkovú formu a postupne sa stáva viac konceptuálnym umelcom než hudobníkom. Stačí si spomenúť na Reedov umelecký vzťah s Andy Warholom a vynárajú sa i ďalšie asociácie: Zjednodušovanie formy pripomína tak trochu vývoj niektorých výtvarných umelcov, ako napríklad amerického Slováka Kolomana Sokola, ktorý v mladosti tvoril s veľkou trpezlivosťou a ľahkou rukou dokonalé grafiky a iné prepracované výtvarné diela, postupom rokov sa však jeho rukopis zjednodušoval až k brutálnej skratke, pomocou ktorej v starobe podával svetu stručné a zdanlivo neučesané správy o svojich víziách sveta.
V Reedovom podaní si v tomto duchu môžeme vypočuť napríklad polorozprávané deklamácie textov na monotónnom rytmickom základe a prakticky nemennej harmónii (Guilty), ktorú zdobí falošnými ornamentami legendárny jazzový saxofonista Ornette Coleman.
Popri spievaných textoch so značne zdecimovaným hudobným doprovodom sa na albume nachádza niekoľko trackov inklinujúcich viac k divadelnej forme umeleckej výpovede, kde je text prednášaný hovorenou rečou. Tu Lou Reed do role narátora angažoval svoju kolegyňu a „večný zdroj inšpirácie“ Laurie Anderson.
Reed do nového konceptu zaradil aj niektoré staršie skladby ako napríklad Perfect Day (Transformer, 1972), ktorú s decentným sprievodom klávesových nástrojov a s výrazným tenorovým tremolom „pretransformoval“ do novej atmosféry hosťujúci spevák Anthony.
O hudobné podklady sa postarala už niekoľko rokov stabilná zostava Reedových rockových spoluhráčov a niekoľko hostí z iných hudobných prostredí. Projekt The Raven je zaujímavým míľnikom na umeleckej ceste, pre ktorú si rocker a básnik – „fotograf života“ – Lou Reed nikdy nevyhľadával ten najschodnejší terén. Za to mu môže byť vďačná minimálne určitá skupina verných, podobne naladených a podobne vnímavých poslucháčov. Pokiaľ niekomu nesedí presne to čo Lou Reed robí, ale rešpektuje jeho hľadačstvo, mohla by mu možno sadnúť odlišná hudba Reedových obľúbených kolegov, ktorými sú napríklad John Cale, David Bowie, spomenutá Laurie Anderson, ale i minimalistický skladateľ Phil Glass.
Vydavateľstvo: Warner Music, 2003
Celkový čas: 75:11
Zdroj: TS MusicServer
