Na pesničky sa dá pozerať dvomi spôsobmi. Buďto od nich budeme očakávať, že nás budú motivovať, že nám otvoria nové obzory, že nám predvedú čosi neslýchané, skrátka že prispejú svojou troškou k tomu, aby sme intelektuálne nezakrnuli a aby sa hudba nestala iba ďalšou súčasťou všeobecného tlaku na zhovädenie ľudského stáda.
Druhý pohľad na tú istú vec, teda na hudbu, či pesničky, je taký, že od nich očakávame omnoho jednoduchšie veci – pohodu, príjemný pocit, nostalgiu, relax, žiadnu veľkú námahu na mozgové závity, pričom melódia a celá hudobná forma by sa mala podobať na niečo zažité, čo v nás evokuje príjemné pocity. Český country-folkový bard František Nedvěd jednoznačne preferuje to druhé.
Odkedy vystúpil z tieňa slávnych českých country a gospelových skupín, v ktorých účinkoval ako interpret od konca šesťdesiatych rokov, či z tieňa svojho tvorivejšieho brata Honzu Nedvěda, autora mnohých zľudovených čundráckych evergreenov, ukázalo sa že i Františkov sólový prejav má čo povedať tisícom, či desaťtisícom ľudí. Kto by chcel všetkých jeho priaznivcov hádzať do jedného vreca, iste by ani sám lepšie nepochodil. Napriek tomu, že obidva vyššie uvedené pohľady sú protichodné, ba priam antagonistické, obidva zároveň môžu byť aj správne a nemožno odsudzovať nikoho iba zato, že preferuje jeden z nich. Účelom tohto predslovu je snaha o toleranciu, pretože uraziť a zhodiť zo stola čokoľvek, vrátane toho typu hudby, ktorý prezentuje František Nedvěd, je jednoduchšie než pokúsiť sa nájsť na ňom aj čosi pozitívne. Samozrejme že nie vždy sa chceme hudbou iba vzdelávať a povznášať do vyšších sfér. Napríklad pri šoférovaní...
„Čtvrtá sada“ funguje iste lepšie než Phill Glass, ktorý nás môže zhypnotizovať, alebo Metallica, vďaka ktorej dorazíme do cieľa možno ako prví, respektíve nedorazíme vôbec. Nedvěd sa spolieha na istotu. Ako spevák je vcelku prirodzený a farbou hlasu je iste vhodný pre typ hudby, ktorú produkuje, teda pre americkú country v rozmedzí od pop-country Kennyho Rogersa až po country-blues, ktoré na CD reprezentuje pretextovaná skladba Poor Boy Blues, známa v podaní Cheta Atkinsa a Marka Knopflera.
Zo štrnástich skladieb na albume je pôvodných kúskov iba pár - slovom „dve“ pesničky, obe od autorskej dvojice Nedvěd / Vančura. V poradí druhá z nich (track 6) – „Benzín, nafta a petrolej“ má vcelku vtip a kľudne by sa mohla stať i hitom. Relatívne podarené a menej podarené skladby sa na albume vzájomne vyvažujú. Dušan Vančura je generálnym dodávateľom textov, ku ktorým by smerovalo zrejme najviac výhrad (rýmy typu „vidět Řecko, mít i děcko“ nie sú žiadnou výnimkou).
Kapelníkom je gitarista Jiří Kaleš, ktorý hrá na istotu ešte viac než Nedvěd. Bez Františkovho spevu by bola kapela vhodným typom na letné tancovačky, samotné muzikantské výkony a mdlé nasadenie ale za pozornosť príliš nestoja.
Hudba však nie je architektúra, ktorá nás obklopuje či chceme alebo nie. Narozdiel od životného prostredia ju môžeme vypnúť, alebo preladiť. Komu sa nepáči, má slobodnú voľbu a tým, ktorým je Nedvěd blízky, by nemala byť ich slobodná voľba upieraná tiež. Žiadna hranica nie je definitívna a každý z nás tú svoju občas prekročí bez toho, aby si ju uvedomil.
Vydavateľstvo: Universal, 2003
Celkový čas: 44:18
Zdroj: TS MusicServer
