Koncom sedemdesiatych rokov bola jedným z najzaujímavejších javov na českej hudobnej scéne folková skupina Marsyas. Jej výnimočnosť spočívala v obsažnosti ich hudby, ktorá bola v krikľavom protiklade s väčšinou vtedajšej oficiálnej produkcie.
Hoci sa s menom skupiny spája hlavne meno speváčky Zuzany Michnovej, v období vzostupu Marsyas bol držiteľom žezla kreatívnosti tretí člen, spevák gitarista a Oskar Petr. Ten prenechal Zuzane korunovačné klenoty a tvorivú motiváciu až potom ako dočasne umĺkol v emigrácii. Vzorka jeho prenikavého básnického vizionárstva sa zachovala na neopakovateľnom prvom albume skupiny Marsyas z roku 1977. (Petr krátko pred svojím odchodom bol tiež členom Jazz Q Martina Kratochvíla.) Po tom ako sa vrátil na rodnú hrudu, karty sa zamiešali a všeobecná konštelácia bola až príliš odlišná od čias, v ktorých na vrchole svojich tvorivých schopností opustil všetko čo si doma vybudoval.
Nikto nevstúpi dva krát do tej istej rieky a tak ani Petr nenaviazal plynulo na svoju bývalú pozíciu. Ako hudobník dal o sebe vedieť iba príležitostne a i z toho mála bolo zrejmé, že v ňom klíčili určité ambície preniknúť do zakliateho súkolia porevolučnej popmusic. Bez výraznejšieho rozruchu vydal roku 1994 svoju debutovú sólovú platňu Krev, bláto a slzy.
Pokiaľ jeho sólové vystúpenia na koncertoch revitalizovaného Pražského výběru, ako aj spolupráca s Jankem Ledeckým Annou K a ďalšími českými interpretmi vyzneli akosi do stratena, prehliadnuť nebolo možné jeho autorskú spoluprácu so skupinou Lucie, ktorá si do svojho repertoáru prebrala niekoľko jeho piesní. Najväčším hitom sa stal známy vianočný Medvídek – podarená pesnička, ale viac-menej iba vrchol ľadovca z potenciálu jej autora - veterána, pôsobiaceho od návratu z emigrácie až do vydania jeho druhého sólového CD takmer ilegálnym spôsobom.
Samotný Oskar Petr je renesančnou schránkou, v ktorej sa stretlo viacero predpokladov a výnimočných talentov. Ako spevák disponuje pomerne veľkým rozsahom, slušnou technikou a výnimočným zafarbením svojho sýteho hlasu, na ktorý by sa, v zemi plnej muzikálov a reklamných šotov, mohol iste spoľahnúť ako na jediný spôsob svojej obživy. To by však nemohol byť natoľko pod pretlakom vnemov a tvorivých potrieb, ako o tom svedčí jeho nová platňa. A tak všetky svoje schopnosti, hudobné aj literárne, sústreďuje hlavne na sformulovanie svojej osobnej výpovede.
Hoci jeho súčasné texty nerešpektujú prísne pravidlá poetiky ako majstri typu Wericha, alebo Suchého, a nedosahujú hĺbku emócií Kainara, Orténa alebo Holuba, predsa len, v spojení s hudbou, predstavujú intuitívne úprimný pohľad autora na okolité reálie, ktorý môže uvoľniť v adresátovi porovnateľné pocity ako dobrá poézia. Slovný leitmotív „fabrica atomica“ má podľa autora „čo do činenia s koncom sveta“ a záverečná uspávanka Rosemary je venovaná obetiam terorizmu. K týmto témam je prirodzene najlepším kontrastom láska, ktorá nám môže poskytnúť rovnakou mierou pocity útočiska aj vyhnanstva.
Ani po hudobnej stránke sa Petr neobzerá po svojej folkovej, prípadne jazzrockovej minulosti. Pomerne jednoduché nápady pôsobia vo výslednom tvare impozantným dojmom. Jednotlivé skladby sú dynamicky bohaté a nie je tu núdza ani o vypäté pasáže, kde sa Petrov tenor uplatní v plnom rozsahu. Aranžmány s prevahou gitár a rytmiky pôsobia zároveň súčasným a nadčasovým dojmom. Na priestorovom dojme z nahrávok majú svoj podiel aj vokálne zbory a sláčikové kvarteto. V určitých skladbách cítiť vzájomnú spätnú väzbu medzi Oskarom Petrom a Davidom Kollerom, i keď spätne možno už iba sotva rozpoznať, kto ovplyvnil toho druhého väčšou mierou. Nepodobajú sa na seba viac než v detailoch, ale ani určitá porovnateľnosť z odstupu nie je, vzhľadom k spoločnej krvnej skupine, celkom vylúčená.
Fabrica Atomica už nie je skomponovaná v duchu nejakého menšinového žánru. Hoci formou prevedenia ju možno chápať ako inteligentná popmusic, nezaručuje jej to ešte takú predajnosť a vysielanosť, ktorú by si vďaka svojej kvalite zaslúžila. Je dosť pravdepodobné že komerčné rádiá ju odignorujú podobne, ako mnohé iné podarené hudobné projekty (a relácie), ktoré by mohli ohroziť hýčkanú stádovitosť poslucháčstva. Fabrica Atomica predstavuje popmusic, ktorá sa snaží o pravý opak - motivuje poslucháča aby bol vnímavejší a aspoň podvedome sa snažil kamsi napredovať. To však je len postranný efekt. V prvom rade je to príjemná sada pesničiek, ktorých význam a hodnota nevyšumí hneď po prvých vypočutiach a po rokoch bude predstavovať hodnoverného svedka svojej doby.
PS: Na obhajobu českého „éteru“ je treba uviesť, že podľa posledných informácií publikovaných na www stránkach Oskara Petra sa úvodná skladba Napiš stala 13. najhranejšou piesňou v tamojších rádiách.
Vydavateľstvo: Sony Music/Bonton, 2003
Celkový čas: 57:32
Linky: www.oskarpetr.cz
Zdroj: TS MusicServer
