Hoci je rodený Kanaďan Neil Young pôvodom neameričan, predsa len desaťročia, ktoré prežil v Spojených štátoch, ho automaticky radia skôr medzi občanov USA.

Hoci je rodený Kanaďan Neil Young pôvodom neameričan, predsa len desaťročia, ktoré prežil v Spojených štátoch, ho automaticky radia skôr medzi občanov USA. Jeho pohľad na okolité súvislosti iste reprezentuje, alebo aspoň burcuje, názory určitej časti Američanov, ktorým možno nie je jedno, akým podielom na celosvetovej spotrebe sa podieľa ich krajina a ako ekonomicky zdatné USA neochvejne pľundrujú svetové zásoby. Zahraničná i ekologická politika Georgea Busha Jr. reprezentuje pre mnohých, nie len ne-Američanov, poslednú kvapku, s ktorou pretiekol pohár tolerancie k sebavedomej a arogantne pôsobiacej svetovej veľmoci.V tomto kontexte sa zdá, že väčšine Američanov, podobne ako aj iným obyvateľom veľkých krajín, chýba sebareflexia, a o pokore mnohí z nich ani nechyrovali. To čo je do očí bijúce pri pohľade zvonku, to z vnútra pôsobí vcelku bežne, zvlášť keď najbližšie ozajstné hranice sú iba ďaleko na severe a dole na juhu, kde beztak začína úplne iný svet. V obrovskom kotle Spojených štátov s mnohonárodnostným gulášom sú jednotlivé ingrediencie asimilované a možnosť konfrontácie chýba. O nič ideálnejšie to nie je ani u Európanov žijúcich v ohrádkach vlastných republík, ktorým ale, chvalabohu, nezostáva nič iné, než podeliť sa o menšie územie a nejako vzájomne vychádzať i s rôznymi názormi, jazykmi a možnosťami. Vidieť porovnateľné a predsa iné veci hneď za vlastnými humnami je prospešné.
Napredovanie na starom kontinente možno nie je tak rozhodné a progresívne ako v USA, ale načo sa ponáhľať, keď aj tak nejdeme správnym smerom? Zložité?
Isteže, no ani Neil Young nepoužíva na to, čo chce povedať priamo adresné invektívy. Spolieha sa skôr na silu podobenstva a na príbehy normálnych ľudí, v ktorých bežní poslucháči môžu viac vidieť samých seba, než individuálny názor akéhosi starnúceho hipisáka. Youngova výnimočná schopnosť vcítiť sa do iných ľudí dáva jeho postojom o to väčšiu silu a zrozumiteľnosť. Nikdy si príliš nepotrpel na vlastný egocentrizmus a možno aj preto je Neilova osobnosť silnejšia a význam jeho slov, skutkov a postojov má o to väčší dopad. Na pôdoryse prepletených príbehov obyvateľov mestečka Greendale vykresľuje, ako to v skutočnosti s Američanmi je a kam sa vlastne hrnú.
Po hudobnej stránke treba pred týmto albumom vystríhať všetkých, ktorí by chceli od Neila Younga počúvať iba melodickú časť jeho repertoáru, akú koncentroval na svojich platniach typu Harvest, či After The Gold Rush. Melódie ustupujú príbehom.
Hudba má viac scénický charakter a svojou naturálnou, pomerne drsnou rečou rámuje jednotlivé príbehy do podoby piesní. Typický poloskreslený zvuk Youngovej elektrickej gitary Gibson Les Paul s tremolom Bigsby vytvára nad jednoduchou rytmikou zdanlivo monotónny, no predsa veľmi živý svet prirodzených farieb, ktorý necháva celok dýchať a vie mu dodať aj príchuť neprikrášlenej arómy človečiny. Príležitostne sa ozýva i harmónium, Youngova ústna harmonika, ale absentujú napríklad tklivé tóny pedálovej slide gitary. Medzi vokalistkami nechýbajú ani Youngova manželka a mladšia sestra. O spontánnosti vzniku hudobných aranžmánov niet pochýb. Crazy Horses sa poznajú vzájomne možno viac než so svojimi rodinami. Vedia, čo od seba môžu očakávať, neprekvapia ale ani nesklamú.
Youngove siahodlhé eposy nemajú formu bežných skladieb, ale skôr podobu toku cesta vliaceho sa z čarovného hrnčeka. Väčšina skladieb je v uvoľnenejších stredných tempách. Hudobníci sa stretnú v štúdiu a na povel „hrnček var“ začínajú hrať skladbu, o ktorej konci niečo tuší iba jej autor. I ten sa však orientuje iba podľa textu. Keď skončí kapelník, skončia aj Splašené kone, i keď pomerne amorfným spôsobom, pripomínajúcim starý muzikantský vtip o bubeníkovi a basgitaristovi, ktorí svorne padajú z okna. „Konečne spolu!“ vraví jeden tesne nad zemou, ale ozve sa zas iba „bu-buch!“.
Neil Young sa v svojom veku stabilizoval a platí o ňom porekadlo „starého psa novým kúskom nenaučíš“.Monotónna hudba s prevahou slova nemusí síce vyhovovať každému, no predsa len mestečko Greendale patrí k tej lepšej časti jeho tvorby. K návodu na použitie tohto CD patrí ochota prečítať si k hudbe texty, ochota počúvať, čo sa deje medzi riadkami a medzi linajkami notovej osnovy. Nenájdeme tu ani náznak nejakej umelej štylizácie. Youngovo vyjadrovanie je čisté ako nefalšovaný folklór. Hodnotu jeho poslednému opusu dodáva elektrizujúce nutkanie vypovedať svoj vlastný názor. Young iste neasimiloval v priemernosti a mentálnej nude. Jeho kreativita nehýri pastelovými farbami a melódie sa nehrnú v ústrety uchu poslucháča, aby bezprostredne nato vypadli tým druhým von. Youngov doterajší vplyv na dejiny americkej hudby, počnúc kapelami Buffalo Springfield, CSN&#Y až po dnešné Crazy Horses, je neodškriepiteľný a trvá. Young by sotva bojoval napríklad o post ministra životného prostredia s takou vervou s akou si to rakúsky svalovec namieril cez hollywoodske štúdiá rovno do kresla guvernéra Kalifornie. Young však môže byť kľudný – iste už, aj bez dôležitého postu, urobil doteraz pre svetovú ekológiu viac, než Arnie kedy môže urobiť pre akúsi, na míle vzdialenú, Kaliforniu. Úloha osobnosti v dejinách je jasná. Ide len o to, aby typologicky pribúdalo viac Neilov Youngov, než Bushov a Schwartzenegrov. Young For Ever(ybody), Forever Young!

Vydavateľstvo: Warner Music, 2003
Celkový čas: 78:24

Zdroj: TS MusicServer