Zvuk aranžmánov – gitár, zborových vokálov – a neodmysliteľný Bowieho hlas, to všetko nás pri počúvaní CD Reality vracia po línii majstrovej hudobnej kariéry približne o tridsať rokov späť, do obdobia jeho albumov Scary Monsters až Heroes.

Zvuk aranžmánov – gitár, zborových vokálov – a neodmysliteľný Bowieho hlas, to všetko nás pri počúvaní CD Reality vracia po línii majstrovej hudobnej kariéry približne o tridsať rokov späť, do obdobia jeho albumov Scary Monsters až Heroes. Napriek tomu, že tohoročný Davidov opus, rovnako ako jeho vlaňajšie CD Heaten, sú po stránke formy spracovania retrospektívnym návratom k vlastným koreňom, a nefalšovaná kreatívnosť zlatých sedemdesiatych rokov sa tu premenila na súbor profesionálne suverénnych krokov nasmerovaných v ústrety poslucháčovi, predsa len sa ukazuje, že je to asi najlepšie čo pre nás mohol tento rockový dandy v súčasnosti urobiť. (V obidvoch prípadoch - Heathen aj Reality - mu bol pri tom pravou rukou staronový spolupracovník, hudobník a producent Tony Visconti.)
Poslucháč dnes iste ocení skôr Bowieho originálnu identitu, než jeho breakbeatové a triphopové výlety, ktoré okrem snahy o maximálnu modernosť neponúkali omnoho viac dôvodov na to, aby sa k nim človek po čase vrátil. Bowie je majster prezlečení a komediant s racionálnym jadrom, schopný z jedného dňa na druhý tvrdiť s rovnakým šarmom rôzne veci. V umení je však prípustné všetko, ...len nie suché školské cvičenia a balansovanie za hranicou charizmy vlastnej osobnosti. Ako sa zdá, zákony vnútorných pnutí v Bowieho tvorbe uvolnili energiu, ktorú predtým venoval hudobnému modernizovaniu, pre tvorivé účely. Výsledkom pritom nieje ani tak invencia obsahu a originalita vypovedaného, ako skôr svojbytná atmosféra, ktorá sa nad jednotlivými pesničkami vznáša ako hmla nad riekou. Fakt, že Bowie sa vracia k overeným princípom svojho rockového pesničkárstva ešte neznamená, že by jeho dnešný, prevažne gitarový sound mal znieť mimo kontext dnešných dní. Namixované farby aj akcenty sú kombináciou postupov minulosti a zvuku súčasnosti. Ako hudobný skladateľ sa Bowie neostýcha siahnuť po schematických postupoch. S obľubou používa rytmicko-harmonické vzorce, vďaka ktorým vieme dopredu odhadnúť čo bude nasledovať. Je to však iba určitý fundament – tanečný parket, ktorý sám o sebe nerozhoduje o emotívnej kvalite tanca. Znepokojivé línie a energetické toky sa odohrávajú v tom, ako Bowie dokáže svoje myšlienky podať a ako majstrovsky si pri tom pomáha s rôznymi nečistotami, či schopnosťou vystihnúť podstatu v skratke.
Dobrým príkladom je hneď druhá skladba Pablo Picasso. Okrem heslovitého textu a mierne patetického nasadenia sa tu ozýva i neštýlová flamengo gitara, ktorej farba tónu a spôsob hry nemajú síce s Andalúziou nič spoločné, ale emócie flamenga takáto nečistá optika, naopak, ešte zvýrazní. V konečnom dôsledku pesnička ako celok veľmi výstižne ilustruje osobnosť výtvarného génia a životného búrliváka Pabla Picassa, ktorého charakterizujú i všetky jeho životné prešľapy, omyly, ješitnosť a spupnosť. Možno je to len metafora, možno tak trochu autoportrét, v žiadnom prípade však nie zbytočné idealizovanie. O očiach Davida Bowieho je známe, že každé je inej farby. V jeho pesničkách sa táto mierna anomália pohľadu na svet odzrkadľuje nielen jedinečným, ale stále aj príťažlivým spôsobom.

Vydavateľstvo: Sony Music, 2003
Celkový čas: 49:23
Link: www.davidbowie.com

Zdroj: TS MusicServer