Obsah eponymného DVD tvoria tri videoklipy, ktoré počas svojej krátkej existencie má na svojom konte štvorica Audioslave. Vizuálne spracovanie každej piesne má úplne odlišnú filozofiu.
Prvý klip, ku skladbe Chochise, spracoval režisér Mark Romanek s akcentom na jeho výtvarnú zložku. Skupina je tu štylizovaná do úlohy štyroch tajomných mužov, z ktorých sú často viditeľné iba siluety. Zvlášť o Commerfordovi a Wilkovi sa dá povedať, že sa snažia udržiavať si svoje telesné schránky vo forme blížiacej sa ideálnu a ich vyšportované obrysy dokáže režisér klipu dokonale využiť. Skupina (sa tvári že) hrá na plošine vysokej oceľovej konštrukcie, pričom ten správny kolorit dodáva ich vystúpeniu tmavá nočná obloha s farebným ohňostrojom na pozadí.
Pokiaľ druhý videoklip Like A Stone (režisér Meiert Avis) má, podobne ako jeho hudba, skôr intímny charakter, prvú trojicu pesničiek na DVD uzatvára doslova výpravné filmové poňatie skladby Show Me how To Live (A/V Club). Podľa obsahu tohto klipu by bolo možno názov skladby parafrázovať skôr na „Ukáž mi ako (štýlovo) zomrieť“.
Videoklip je skráteným remakeom hraného filmu o slobodnom duchu, trojdňovej automobilovej naháňačke v americkej púšti ako aj o tom, že pokiaľ „easy rider“ nemôže žiť podľa svojich predstáv, volí radšej smrť podľa vlastných predstáv. Slepý rozhlasový DJ, ktorý hlavnému hrdinovi na úteku po celý čas prostredníctvom svojho vysielania ilegálne pomáhal, komentuje: „Nie je dôležité PREČO má niekto skončiť, ale KTO má skončiť!“
Druhú časť DVD zaberá približne 15-minútový záznam z historicky prvého koncertu Audioslave, ktorý sa odohral 25. novembra 2002 a pripomínal tak trochu štýl nahrávania platne Let It Be od Beatles. Audioslave totiž vystupujú na terase nad vchodom do brodwayského divadla Eda Sullivana. Ako to už býva zvykom pri podobných strešných a pouličných atrakciách, diváci sú koncentrovaní na chodníkoch a rozptýlení po všetkých okolitých budovách. Spomaľujúci šoféri brzdiaci plynulosť cestnej premávky tvoria súčasť tohto koloritu.
Živé prevedenie niekoľkých skladieb z ich prvého albumu jasne ukazuje na korene, z ktorých vyrástla táto nová hudobná pochodeň. Počnúc klasickým rockom Led Zeppelin, až po predchodcov z ktorých Audioslave vzišiel, teda skupiny Rage Against The Machine a Soundgarden. Určitým sklamaním je, že sa jedná skôr o ukážku z koncertu (v plnom rozsahu zaznejú iba skladby Set It Of a Gasoline) poprekladanú rozhovormi so všetkými členmi skupiny, ukážkami z videoklipov atd. Mnoho divákov by iste privítalo, aby celá „omáčka“ medzi skladbami bola sústredená do samostatne voliteľnej, bonusovej kapitoly a kompletný koncert skupiny prebehol nerušene. Logika takejto požiadavky je jasná – rozhovory stačí vidieť raz, dvakrát, ale morálna životnosť podareného koncertu plného energie je prakticky neobmedzená. Možno však bola v tomto prípade pre členov skupiny prioritná príležitosť vniesť trochu svetla do svojho ponímania hudby a hrania v skupine. Úlohy v nej majú prirodzene rozdelené. Zatiaľ čo trojica muzikantov na čele s gitaristom Tomom Morellom sa stará o hudbu, spevák Chris Cornell je v kapele rešpektovaný ako frontman a hlavný vizionár dodávajúci ich hudbe ďalší, imaginárny rozmer. Basgitarista Tim Commerford o Cornellovi hovorí ako o geniálnom básnikovi, ktorého pesničky a poézia ho nasycujú už pätnásť rokov. Podobne Tom Morello zdôrazňuje aké dôležité sú pre neho Cornellove, takmer existenciálne texty, ako aj to, že hudba Audioslave je komplexná len ako súčasť posolstva a zrkadlo silnej osobnosti Chrisa Cornella. Bubeník Brad Wilk rozpráva o chemickej reakcii, ktorú členovia Audioslave cítili už pri prvom spoločnom jam session a ktorá bola hlavnou motiváciou pre ich ďalšiu spoluprácu.
O fenoméne Audioslave sa dá povedať, že ide o jednu z mála skupín udržujúcich pôvodného rockového ducha pri živote. V dobe vysoko profesionálnych, no neosobných a neúprimných popových projektoch, či agresívnej a arogantnej podobe nu-metalovej hudby, žiari plameň Audioslave ako zaujímavá súhra štyroch osobností, ktorých pocity sa v neštylizovanej, surovej forme dostávajú prostredníctvom ich hudby do duší otvorených poslucháčov. Nie je nutné mať sluch, či rozumieť hudbe ale skôr cítiť ju. Podobne tak nie je dôležité, kto zo štvorice hrá na aký nástroj, ako skôr či má, tým čo robí, čo povedať aj ostatným. Každý druhý priemerne talentovaný muzikant si osvojí nejaký obľúbený štýl a v duchu cvičenej opice môže produkovať hudobnú hlušinu, pokiaľ je o danú hudobnú formu záujem. Hudba sú však predovšetkým emócie prenášané tónmi a dobrá hudba sú emócie vždy rovnako silné, bez ohľadu na to, čo sa práve nosí. Hudba Audioslave je v tomto ponímaní nad hranicami času.
Zdroj: TS MusicServer
