Travis stavajú na britskej tradícii 60-tych (Beatles, Kinks) a 70-tych (Bay City Rollers) rokov, ktorú kombinujú so súčasnými vplyvmi britpopu, súčasnej pesničkárskej generácie (David Gray) a poprockovej alternatívy (Radiohead).
Na prvé počutie, ale hlavne pri porovnaní s predchádzajúcimi CD, sa dnešná hudba Travis zdá byť o niečo menej konkrétna, menej melodická, trochu ponurejšia a viac orientovaná na atmosféru, ako na silu prvého dojmu. Poslucháčovi poskytuje menej oporných bodov, na ktoré by mohol fixovať svoju pozornosť. Franov spev ešte citeľnejšie pripomenie „uplakaný“ vokál Radiohead, čo znásobené miernymi tempami rytmiky bez veľkých prejavov expresívnosti budí dojem, že sa tu zase až toľko nedeje.
Nezriedka sa stáva, že posolstvo jednotlivých skladieb neprehovára univerzálnym jazykom, čitateľným bez ohľadu na to, či poslucháč pozná miestne reálie alebo aspoň rozumie textom. Povedané zjednodušene, časť skladieb na albume je hudobne dosť nezáživná a v prvom pláne môže pohodlnejšiu časť poslucháčov odradiť. Pri pozornejšom počúvaní však zisťujeme, že skutočne nudných skladieb tu nie je zas až tak veľa a bolo by škoda, aby sme sa nechali zastrašiť skôr, než k niečomu skutočne dôjde.
Faktom zostáva, že Travis sú doma pojmom. Franova schopnosť vystihnúť lokálnu atmosféru a generačné pocity - oboje tak trochu nostalgické - stále dokáže stmeliť dohromady davy Britov, ktorí iste pri štadiónových koncertoch skupiny Travis zažívajú pocit vzájomnosti, aký by si sotva dopriali bez podobného sprostredkovateľa.
Franova úloha v súčasnej Británii leží kdesi vo vyšších sférach, ku ktorým je hudba jeho skupiny v podobnom vzťahu, v akom sú na letisku pojazdné schodíky k lietadlu. (Bez schodíkov sa cestujúci do lietadla nedostanú, hoci by ich mohlo vyniesť až do stratosféry.) Britská tradícia vychováva ľudí k tomu, aby svoje skutočné emócie maskovali pod povrchovou škrupinou irónie až cynizmu. „Pravý gentleman prejaví lásku skôr svojmu koňu než deťom.“
O tom, že Travis sa z reality súčasnosti príliš netešia, svedčí aj nevýrazný, čiernobiely obal, na ktorom sa portréty členov prelínajú s pochmúrnym pozadím a šedivou oblohou. Táto atmosféra je však pravdepodobne tiež reflexiou na nedávne obdobie, počas ktorého skupina ochudobnená o bubeníka Neila Primroseho pomýšľala na rozchod. Travis predstavuje typické spojenie štyroch priateľov, pre ktorých má hudba zmysel ako nadstavba vzájomného vzťahu. Odchodom jedného z nich by sa pravdepodobne narušila krehká rovnováha medzi hravosťou a profesionalitou, ktorá bola doposiaľ poznávacím znamením kapely. < BR > Neil sa po športovej nehode v lete roku 2002 ocitol na hranici života a smrti, ale našťastie sa už zotavil a tak môže skupina v pôvodnej zostave pokračovať ďalej. Podľa všetkého však dnešný Travis už nie je celkom ten istý, ako pred pár rokmi – naposledy na albume The Invisible Band (2001). CD 12 Memories pôsobí trochu disciplinovanejším, menej splašeným a viac premýšľavým dojmom. Hovorí sa, že chlapci dospievajú neskôr, zdá sa že už aj Travis majú pubertu za sebou.
Vydavateľstvo: Sony Music
Celkový čas: 45:00
Link: www.travisonline.com
Zdroj: TS MusicServer
