Ukrýva sa za označením „progresívny rock“ iba povinná dávka osobného exhibicionizmu maskovaná nadprodukciou rýchlych a vysokých tónov? Možno aj, nie však iba.
Hudba Dream Theatre znie vrelo a s citom, naviac je tu jasne prítmný aj pocit radosti a pudového nasadenia. Muzikanti ako John Petrucci (gitara) alebo Mike Portnoy (bicie) potrebujú náročné party k svojmu životu ako soľ, či skôr ako drogu, ktorá ich udrží pri nálade. Dokazuje to fakt, že keď v minulosti Dream Theater koketoval v určitých polohách s melodickým popom (CD Infinity), v ich inštrumentálne zjednodušených baladách nebolo cítiť onen faktor-x, ktorý robí CD Train Of Thought tak umelecky vyváženým a príťažlivým. Samozrejme, že v hudbe ako táto nenájde potešenie každý.
Z dnešného pohľadu sa jedná prakticky už o vykopávku. Dream Theater vypovedá prakticky mŕtvym jazykom, ktorý udržujú pri živote sklaní fanúšikovia progresívneho rocku, či, v prípade DT, skôr progresívneho metalu. Tento žáner je už stabilizovanou, vývojovo uzatvorenou kapitolou moderných hudobných dejín. Nie je však rozhodujúce, kedy vznikli najlepšie kusy písané v tomto duchu, ako skôr či sa dajú počúvať aj bez ružových okuliarov aktuálnej módnosti. Podobne ako „nemoderne“ pôsobil Johan Sebastian Bach, ktorý v svojom diele, tvorenom prakticky už v na úsvite prebúdzajúceho sa klasicizmu, vyabstrahoval a uzatvoril éru hudobného baroka, tak aj Dream Theater završujú obdobie progresívneho rocku už akosi mimo hlavného koryta. Kompozičné postupy si berú na pomoc často až schématické harmonické sledy a melodické postupy. Takéto pravidlá hry sa v prípade športu zvaného prog-rock považujú za regulérne. Jednak preto, aby poslucháči dostali svoje oporné body, na ktoré sú navyknutí, a tiež preto, že to skutočne dôležité sa odohráva v emóciách vznášajúcich sa nad hmatateľným telom hudby.
Dream Theater nekoketujú s klasickou hudbou ani s jazzom. Ich prejav je skôr kombináciou melodického, no dosť ťažkotonážneho heavy metalu s hudbou fusion. Nájdu sa tu i odkazy na Metallicu a iné súčasné rockové skupiny. Nenápadný eklektizmus alebo nehanebné samplovanie? Aj keby áno, veci to neprekáža. Podobne ako náročná hudba DT existuje nezávisle na okolitej realite, ani o textoch sa nedá povedať, že by boli oslavou života s nohami na zemi. Fantaskné obrazy krajiny s okom na obale a ďalšie podobné výjavy vo vnútre čiernobieleho bookletu vypovedajú o tom, že hudobníci sa pohybujú často medzi svetom skutočným na jednom brehu a reálne pôsobiacim svetom svojich predstáv a vízií na brehu druhom.
CD Train Of Thought má zvláštnu a sugestívnu atmosféru, ktorá je dielom obidvoch zložiek – slov i hudby. Okrem dravej techniky hráčov treba vyzdvihnúť aj krásnu farbu zvuku všetkých nástrojov. Evidentné sú skúsenosti, s ktorými bola hudba zaranžovaná a zmixovaná tak, aby nepohltila samú seba, ale aby v nej vyznelo všetko čo má a tak ako má. Jednotlivé hlasy sa do seba nezlievajú ani pri exponovaných pasážach. Nástroje navzájom pekne komunikujú a podporujú sa, či už horizontálne (v časovej následnosti) alebo vertikálne (v danom momente). James LaBrie ťahá s prehľadom svoje jasné, dlhé a vysoké tóny, evokujúce tak trochu zvuk ranných Deep Purple. Na nahrávke je možno o niečo menej klávesových nástrojov než inokedy, čo je zase vyvážené Petrucciho riffmi na 7-strunnej elektrickej gitare. Jeho sýty skreslený tón podľa potreby spieva, alebo chrochtá. Gitara a klávesy, dva principiálne odlišné nástroje, dodávajú nahrávke tie správne vibrácie aj vďaka jemnému súpereniu o nadvládu. V celkovom sounde je viac než inokedy zrozumiteľná aj basová gitara Johna Myunga a ani kopáky Mike Portnoya nezostanú nič dĺžne svojej povesti. CD Train Of Thought je platňa do ktorej sa oplatí započúvať.
Vydavateľstvo: Warner Music, 2003
Link: www.dreamtheater.net
Celkový čas: 68:19
Zdroj: TS MusicServer
