Voľne nadväzujúc na moderný sound aj obsadenie svojho predošlého hudobného zoskupenia Barflies, sa Oskar Rózsa, jeden z najvýraznejších inštrumentalistov a producentov súčasnej slovenskej scény, vrhol do neistých vôd improvizovanej hudby.
Oskar skoncipoval projekt, ktorého obrysy boli načrtnuté niekoľkými voľnými ťahmi a zvyšok ponechal na skúsenosti a komunikačné schopnosti elitných spoluhráčov: Šeban, Škuta, Buntaj, Priehradník, Tariška.
Krst albumu sa konal 14. januára na doskách divadla Stoka. Hoci bolo zrejmé, že všetci muzikanti sa vyškolili na spôsobe hry amerických hráčov, celková produkcia sa niesla v európskom duchu. Medzi riadkami bolo čitateľné, že v záhlaví projektu bola aj istá snaha o identifikáciu so slovenským folklórom. Okrem niekoľkých citácií ľudových tém, použitia malej fujary (koncovky), lydickej stupnice v improvizácii a štátnej príslušnosti v občianskych preukazoch, ale nebolo možno jednoznačne lokalizovať, či je skutočne táto hudba svojimi koreňmi najhlbšie práve v slovenskej pôde. Produkcia celkovo pripomínala skôr severský jazz z katalógu ECM. Viac než o stotožnenie s vonkajšou formou tu šlo o autenticitu každého z hudobníkov. Improvizovanej hudbe nechýbala spontánnosť a zriedkavo použité spoločné postupy mali len rámcové kontúry. To možno považovať zároveň za prednosť, ako aj slabinu podobného typu produkcie.
Je zrejmé, že v tomto prípade šlo skôr o zachytenie určitej momentky, no na druhej strane sa nemožno ubrániť ani pocitu, že improvizačný a interpretačný potenciál zostavy výrazne prevážil nad autorským. Povedomé harmonické skice boli síce na koncerte účinným komunikačným prostriedkom medzi javiskom a hľadiskom, ale samé o sebe pôsobili skôr schematicky.
Slovensko je krajinou, ktorá sa v súčasnosti môže pýšiť veľmi silnou mladou generáciou inštrumentalistov (Radovan Tariška - alt sax, Miloš Suchomel - tenor sax, Stano Palúch – husle, Ondrej Krajnák, Luboš Šrámek, Klaudio Kováč - klavír, Štefan Bartuš – kontrabas, Marian Ševčík, Martin Valihora, Peter Solárik – bicie), bohužiaľ tu chýbajú výraznejší speváci a, ako sa ukazuje, aj autori, schopní presvedčiť pomocou jednoduchých nosných tém a originálnych koncepcií. Pokiaľ v oblasti popu sú tuzemské talentované osobnosti ešte stále najčastejšie konfrontované s vlastným egom, v jazze a iných alternatívnych žánrov ide o akúsi neschopnosť dotiahnuť zaujímavú formu hlbšie k jadru a skutočnému obsahu. Čiastočne za to môže existenčná nutnosť venovať sa súčasne mnohým veciam naraz a tým pádom aj menšie sústredenie na to podstatné. Tak či onak, Sextet Oskara Rózsu je ďalším krokom tým správnym smerom. Kam táto cesta vedie a kedy sa po nej niekam dostaneme zatiaľ nevedno, opäť sa však potvrdil aspoň nastolený trend: hranice škatuľkujúce hudbu podľa lokality, a rovnako tak anglosaská hegemónia hudbe, strácajú postupne význam. Je zbytočné, aby sme sa za čímsi doťahovali zdola, keď by výsledok o tomto prístupe vypovedal aj navonok. Nie je však dôvod k pochybnostiam, že úprimná hudba v prirodzenej forme nemôže vzniknúť tu, podobne ako vzniká napríklad na Islande, v Estónsku alebo v Nórsku.
Vydavateľstvo: Hevhetia, 2003 (CD, LP)
Odkaz: www.hevhetia.com
Celkový čas: 66:05
Zdroj: TS MusicServer
