Spevák s charakteristickým chrapľavým hlasom a vynikajúci hráč na slide gitaru, Chris Rea, začínal v rockovej kapele, potom sa stal interpretom kultivovaného popu.

Spevák s charakteristickým chrapľavým hlasom a vynikajúci hráč na slide gitaru, Chris Rea, začínal v rockovej kapele, potom sa stal interpretom kultivovaného popu. Zalaškoval si s elektronikou a na posledných počinoch sa akoby s pokorou vrátil k štýlu, ktorý je pre mnohých symbolom najčistejšieho a najpoctivejšieho prístupu k muzike – blues. Už pred štyrmi rokmi, keď Rea utiekol hrobárovi z lopaty (absolvoval operáciu brucha, ktorá býva úspešná len na 50 % - zostávajúca polovica končí smrťou pacienta), vyhlásil na tlačovke v Čechách, na ktorú prišiel v rámci rekonvalescencie namiesto zrušeného koncertu, že natočí jeden čisto bluesový album len tak pre seba (Stony Road) – a potom sa bude venovať tomu, čo od neho poslucháči aj vydavatelia očakávajú. Teda príjemnému poprocku, len so vzdialenou príchuťou bluesu.

Našťastie, sľub tak celkom nedodržal, a jeho novinka The Blue Jukebox sa opäť nesie v bluesovom duchu, aj keď je uhladenejší než predchádzajúci titul a baladické kúsky ako Long Is The Time, Hard Is The Road pripomínajú minulé obdobia umelcovho „života a diela“. Samozrejme, dumať nad tým, nakoľko blízkosť smrti posunula Rea k skutočnému bluesovému feelingu, vernosti a dôveryhodnosti, by bolo tak trochu tendenčné. Lenže ono to tak asi naozaj je.

Napriek všetkému Chris asi už definitívne odhodil za hlavu snahu písať hity (ako to bolo pri slnečných, romantických melódiách na nahrávkach medzi rokmi 1978 – 1998). „Životnosť dnešného hitu v Anglicku je tak asi tri týždne. Potom sa naňho zabudne. No nie je lepšie písať piesne, ktoré si možno kúpia len moji priaznivci, ktorých mám za tie roky po celom svete dosť a dosť, a budú ich počúvať roky?“ vyhlásil Rea. Pri nahrávaní predchádzajúceho albumu Stony Road sa ho vraj dramaturg vo vydavateľstve opýtal, či sa nezbláznil, kto vraj dnes stojí o blues. A nakoniec sa stal album v Anglicku zlatou platňou! 

Možno práve preto šiel na The Blue Jukebox Rea ešte ďalej a natočil skoro jazzový album s atmosférou nočného klubu hlboko po polnoci. Žiadne zložité výrobné technológie a zvukové triky, ale jamovanie s partiou perfektných muzikantov, ktorí vedia, čo hrajú. Väčšie využitie saxofónu neuveriteľne približuje náladu albumu atmosfére nahrávok Milesa Davisa. A nech Rea experimentuje ako chce, vždy je v jeho piesňach prítomný jeden z najpodmanivejších hlasov dnešnej pop music, na ktorom ľudia milujú hlbokú farbu spojenú s nostalgiou a smútkom. Album sa nahrával v jednom anglickom štúdiu a väčšina pesničiek bola nahratá naživo. Názov albumu trefne vystihuje podstatu albumu – jukeboxy boli vždy synonymom starých klasických bluesových pesničiek.

Po niekoľkonásobnom vypočutí albumu mi skrslo v hlave (ani neviem prečo) takéto prirovnanie: Populárna hudba je dnes ako loď. V jej prednej časti sú tí, ktorí to robia pre peniaze, kým tí vzadu to robia kvôli hudbe. A neprezradím vám žiadne tajomstvo, keď poviem, že tam vzadu je rok za rokom prázdnejšie. Jedným z posledných, ktorí tam ešte stále (a pravdepodobne navždy) zotrvávajú, je práve Chris Rea. Akým smerom sa bude uberať Rea v budúcnosti? Určite sa bude naďalej prehrabovať v blues, okrem toho chystá sadu desiatich CD, pričom každý disk bude zachytávať nejaký špecifický trend – mississippské blues, texaské blues, gospelové, chicagské a podobne. Tiež tam bude jeden album venovaný európskemu blues. „V posledných rokoch som objavil fantastické nahrávky rómskej hudby z bývalého Československa a Maďarska. To sú zrovnateľné diela s americkými klasikami. Myslím, že sa k tejto hudbe musím vrátiť, je ako stvorená pre moje hľadanie.“


Vydavateľstvo: Warner Bros, 2004
Celkový čas: 66´56´

Zoznam skladieb:
1. The Beat Goes On
2. Long Is the Time Hard Is the Road
3. Lets Do It
4. Let It Roll
5. Steel River Blues
6. Somebody Say Amen
7. Blue Street
8. Monday Morning
9. Restless Soul
10. What Kind of Love Is This
11. Paint My Jukebox Blue
12. Baby Dont Cry
13. Speed

Zdroj: TS MusicServer