Americká superhviezda Moby prichádza na svojej novinke s ďalšou zmenou štýlu. Jedným dychom treba dodať, že síce pripravil album, na ktorom sa prvoplánovo neopakuje, ale napriek tomu je to jeho najmenej zaujímavý počin za posledné roky.
Zdá sa, akoby sa Moby až príliš zaoberal vo svojom funkčnom Play – modeli, ktorým dobyl svet pred pár rokmi. Počúvali ho vtedy všetci – v kaviarňach, v chilloutoch, odvšadiaľ sa valilo Why Does My Heart Feel So Bad a podľahnúť bolo tak ľahké. Deklaroval to albumom 18 spred dvoch sezón - tieto dve dosky si boli podobné ako vajce vajcu. Hotel je síce od nich navonok oveľa pesničkárskejší, oveľa viac sa tu spieva a takmer nesampluje, v skutočnosti sa tu však žiadna revolúcia nekoná. Možno je chyba v tom, že ho celé nahrával sám doma v spálni, ktorú popisuje ako mostík kozmickej lodi na Manhattane. Dnes to už robieva kde kto, jeho hudbe ale akoby chýbala konfrontácia s cudzími názormi. Cesta, ktorú poctivo šľape, je dávno jasná – neznáša šablóny, zo svojej vlastnej sa však už asi bez cudzej pomoci nevyhrabe. Možno má okrem hudby príliš veľa starostí. Musí bojovať proti politikom, mäsožravcom a musí písať „tú svoju knihu“. A vymýšľať vlastné čajové zmesi. Nechce platiť dane do rovnakej kasy ako Bushovi voliči. Nedokáže sa pozrieť svetu do očí, keď majú voľby vyzerať ako televízne seriály, v ktorých hrá Schwarzenegger. A tiež musí vysvetľovať svoje fundamentálne kresťanstvo svojským spôsobom – k Bohu sa vraj dostal zhruba v rovnakom období, keď objavil kúzlo masturbácie. Nenastal konečne čas, aby si zase získal rešpekt, aby sa o ňom nehovorilo ako o preslávenom chumajovi? Keď kedysi cítil, že stráca pôdu pod nohami, rozkopal na spoločnom turné s Prodigy kvôli nefungujúcemu odposluchu obrovské zrkadlo. A Hewlett to bral vážne. Čo by musel rozkopať dnes, aby si ho niekto skutočne vážil?
Na novom cédečku sa Moby chytil trendu, ktorý velí vracať sa k pesničkám a k trojminútovej dĺžke. Takže žiadne sedemminútové ambientné počiny, ktoré boli pred desiatimi rokmi príma, ale dnes, keď si ich každý môže urobiť sám doma skoro zadarmo, nikoho nezaujímajú. Je evidentné, že mu pesničkový štýl vonkoncom nesedí. Aspoň nie natoľko, aby v ňom uspel v konkurencii stoviek mladších kapiel. Pätnásť skladieb na albume je priveľmi málo šťavnatých nato, aby zaujali. Je to ako žuť tofu bez ochutenia – nasýti vás a nezaťaží cholesterolom, ale nepochutnáte si. Pesničky sú síce krátke rozsahom, takže vás nebudú nudiť, lenže jeden nezaujímavý plochý kúsok strieda druhý. A nič na tom nemení ani niekoľko hostí, ktorí sa snažia suchopárnemu popu dodať emócie spevom (Laura Dawn, Brian Sperber, Jason Candler, Kurt Uenala, Orion Simprini či Shayna Steele). Akoby sa ich vokál vždy nakazil od zúfalo otrepaného zvuku bicích a syntetizátorov (snáď výnimkou je len I Like It). Je to hudba, ktorá má všetko a zároveň nič. Noty, slohy, refrén, spevy, rytmy, dokonca i istú premenlivosť – áno. Šmrnc, kúzlo, pôvab – nie. A cover verzia Temptation od New Order? Absolútny prepadák.
Ťažko povedať, čo sa to s Mobym deje. Možno keby menej vysedával pri internete a nerozvášňoval sa toľko Simpsonovcami. Je to ako keď stretnete po rokoch spolužiaka z gympla, chcete si s ním zaspomínať na prežité radosti a on vám namiesto toho začne ponúkať výhodné penzijné poistenie. Moby by chcel mať za desať rokov dom v lese, manželku a kopu detí, bodaj by nie, veď mu tou dobou bude ťahať na päťdesiatku. Ale my máme právo od neho v priebehu tých desiatich rokov, čo mu ešte ostávajú, počuť niečo zaujímavého. A Hotel to určite nie je.
Vydavateľstvo: Mute/EMI
Celkový čas: 57:28
Zoznam skladieb:
1: hotel intro
2: raining again
3: beatiful
4: lift me up
5: where you end
6: temptation
7: spiders
8: dream about me
9: very
10: i like it
11: love shoudl
12: slipping away
13: forever
14: homeward angel
15: 35 minutes
Zdroj: TS MusicServer
