Bratislavské jazzové dni mávajú svoje mediálne hviezdy, akými sú tohto roku napríklad Richard Bona alebo Matt Bianco, ale vždy sa tu nájdu aj muzikanti, ktorých mená bežným poslucháčom veľa nenapovedia, ale pre fajnšmekrov sú možno ešte väčšími magnetmi, než proklamované zlaté klince večera.
Kenny (1960), podobne ako viacero ďalších jazzmanov vychutnávajúcich si dnes úspechy sólovej kariéry, vstúpil do povedomia ako člen skupiny Milesa Davisa. V rôznych elektrických formáciách posledného Milesovho obdobia, v ktorých sa striedala experimentálna hudba s fúziou popu a rocku, predstavoval práve Garrettov saxofón azda jediné pojítko poukazujúce na tradičné jazzové dedičtvo. Hoci v tom čase bola jeho pozícia voči Davisovi dosť submisívna, v súčasnosti mu už sebavedomie a rozlet vlastnej individuality nie sú cudzie.
A predsa nezabudol, odkiaľ vzišiel. Nový album Garrett venoval osobnosti jazzového piana McCoy Tynerovi, ex-členovi legendárneho Coltranovho kvarteta, veľkému bádateľovi v oblasti modálneho jazzu a alternatívnych zákonov harmónie. Ako sa dá vyvodiť, Garrett sa neodvoláva na McCoy Tynera iba venovaním, či na základe osobných spomienok na ich spoločné hranie, ale hlavne na Tynerov progresívny prístup k hudbe a na jeho bádateľstvo v oblasti modálneho jazzu. Možno tretina skladieb nového albumu je v post-bopovom expresívnom štýle, kde najväčší tlak vytvárajú zdanlivo voľné improvizácie. Divokosť vo výraze však má svoj „rád“ a Kenny si tu vychutnáva svoje majstrovstvo v neobvyklých cestách ponad relatívne jednoduché a monotónne harmónie.
Free štýl a divoké improvizácie však striedajú aj kompozície postavené na nosných témach, ktoré uchu poslucháča prinášajú vytúžené orientačné body a odpočinok po znepokojivom modálnom „kvílení“. Tieto témy sú buďto odvolávkou na zlatú éru bebopu, alebo v nich nachádzame inšpiráciu hudbou ďalekého východu. Naznačuje to už čínsky múr na obale albumu, ale inšpirácie pochádzajú aj z oblasti Indonézie (napr. v skladbe Tsunami Song hrá hlavnú melódiu orientálny nástroj Erhu). Inak je orchestrácia výlučne akusticky jazzová. Okrem príležitostných slákov, zvukomalebného vibrafónu a sekundujúceho tenorsaxofónu tu dominuje hlavne klavír, na ktorý hrá Mulgrew Miller.
Ďalším identifikačným momentom súčasnej Garrettovej hudby je ľudský hlas, buďto sólový (opakovaný kvintový interval v Quing Wen), alebo zborový (paródia mníškej mantry v Realization, psychedelické harmonické sadzby v Kiss To The Skies), či unisono, resp. komunikácia hlasu s vedúcim melodickým nástrojom (taktiež Kiss To The Skies). Hlas sa nikdy nespája so slovami a ponecháva tak hudbe jej abstraktný význam. Možno práve vďaka tomu k nám Gerrett prehovára zrozumiteľným a uchopiteľným jazykom. Jeho slovník sa odohráva v rovine výrazu, ale aj kompozície a výberu zvukov (takže by ho mal dešifrovať každý citlivejší poslucháč, hoc i jazzový analfabet bez vzdelania a hudobného sluchu). To všetko dohromady má svoj šarm a osobitosť, vlastnosti, ktoré radia Garrettov album k udalostiam tohtoročnej žatvy jazzových albumov. O tom, že Garrett je na hudobnom poli osobnosťou niet pochýb. Podľa všetkého o ňom budeme počuť čoraz častejšie, preto odporúčam počas predposledného koncertu piatkového večera zbystriť pozornosť.
Vydavateľstvo: Warner / Nonesuch
Žáner: Jazz
Štýl: Post-Bop, Ethno
Celkový čas: 76:54
Zdroj: TS MusicServer
