Chris Cornell sa zapísal do povedomia rockovej verejnosti ako člen posádky jednej z vlajkových lodí grungeovej vlny, skupiny Soundgarden a neskôr tiež ako člen (čo do obsadenia) superskupiny Audioslave.
Je prirodzené, že z času na čas potrebuje tvorivá osobnosť ako Cornell vypustiť paru aj iným ventilom, než akým sú jeho stabilizované zostavy, zvlášť, keď sú ich súčasťou také osobnosti, akou je muzikant s radikálnym postojmi Tom Morello. Morello je dozaista strhujúci hráč, ktorý môže vybičovať svojich kolegov do doposiaľ nepoznaných sfér, ale rovnako tak svojou vyhranenosťou určité dvere v ich podvedomí aj zatvára. Ani Chris Cornell sa v jeho prítomnosti nerozprestrel pred poslucháčov v plnej šírke a svoje poetické vlohy si celkom zaujímavo kompenzuje na sólovom albume Carry On.
Je to stále hlavne gitarový rock v podaní kapely (i keď iba štúdiovej), ale zároveň to už nie je len čisto rockový album, na aké sme boli v produkcii SG či AS zvyknutí. Nová platňa má farebnejšie aranžmány, je viac pesničkárska a menej riffová. Základ tvoria už tradične gitary, ale ozvú sa tu i klávesové nástroje, dokonca elektronické bicie a ďalšie nezvyklé zvukové detaily. Všetko je to však začlenené v kontexte, ktorého pravidlá určuje tvár pesničky. Žiadny zo zvukov z kompaktného celku nevytŕča. Práve čistota a usporiadanosť zvukov v produkcii Steve Lillywhitea je faktor, ktorý najlepšie drží pohromade rôznorodé pesničky albumu.
Chrisov melodický rock pripomína trochu podobný princíp na akom stavali v sedemdesiatych rokoch skupiny typu Bad Company, ale určitú ingredienciu tvorí tiež soul. Nájdeme tu viaceré príklony k popu, ako napríklad pesničku Safe and Sound s dychovou sekciou, alebo dokonca na nepoznanie pretvorenú cover-verziu veľkého hitu Michaela Jacksona Billie Jean, ktorá tu odznie v spomalenej blues-soulovej podobe. Cornell však úplne nezanevrel ani na vlastnú minulosť. V rockovej skladbe Finally Forever/Silence The Voices znie jeho hlas s farbou a nasadením ako v zlatých časoch grunge, keď sa newyorské dvojičky ešte pyšne týčili nad Manhattanom. Cornellovo autorstvo hudby je viac, než iba nejaké akordy na slová, z ktorých nejaká melódia už hádam vyplynie. Hudobne sme skôr v minulosti, no výstavba pesničiek je vzorová. Zaujímavú stavbu má melódia Disappearing Act, ktorej nie celkom vypočítateľnú pravidelnosť dodáva poltónové zakončenie každej vety v slohe. Nasledujúci vygradovaný refrén iba potvrdzuje Cornellovu schopnosť vyhovieť forme, zotrvať v zrozumiteľnosti a povedať pritom aj čosi navyše.
Ťažko povedať, či Chrisovmu novému albumu jeho doterajšia kariéra frontmana na čele dvoch známych a jednej menej známej skupiny (Temple of the Dog) pomohla, alebo priťažila. Carry On nie je album, ktorý by bol určený pre fanúšikov Soundgarden či Audioslave tak, ako ich poznáme. Cornell potvrdil svoj skladateľský talent a predstavil sa ako výraznejší melodik. O jeho textoch a interpretácii nebolo ani nie je potrebné pochybovať. Ťažko povedať či nová sada pesničiek zanecháva na koži zimomriavky (albumu sa treba dostávať na korienok skôr postupne, bez predpojatosti, bez závislostí na dobe minulej a s podvedomou trpezlivosťou), po pravde však treba priznať aj to, že Carry On naznačuje možno väčší prísľub, než boli očakávania z toho, čo prinesú Audioslave s členmi pozbieranými zo slávnych skupín nedávnej minulosti. Na základe albumu sa dá povedať, že Cornell je osobnosť, ktorej potenciál pretrval dlhšie než hudobná éra z ktorej vzišiel.
(mch)
Vydavateľstvo: Univerzal
Žáner: Rock
Štýl: Post-Grunge, Songwriter
Celkový čas: 57:57
Odkaz: http://www.chriscornell.com/
Zdroj: TS MusicServer
