Na prelome 70. a 80. rokov kuli hudobníci okolo Deža Ursinyho železo za horúca. Napokon, ich líder mal v zásobe najmenej za tri priehrštia silných nápadov. Pre Deža sa pomyselným doktorom Watsonom stal klavirista Jaro Filip. Spolu boli zodpovední aj za to najlepšie, čo sa v 80. rokoch v diskografii Ursinyho zrodilo.
Nezabudnuteľné šplhanie na Modrý vrch
Platňa Modrý vrch (1981), ktorú nahral práve s členmi kapely Burčiak, už len svojím názvom zaväzovala k veľkým výkonom. Počin nesklamal a pokračoval tam, kde zanechali svoje stopy Nové mapy ticha. Položiek na platni je celkom dosť, Ursiny a Štrpka ešte viac než v minulosti podriadili umelecké vyjadrovanie potrebám piesne. Piesňou v ich ponímaní myslíme kompaktnú, pomerne zapamätateľnú plochu hudby, kde sú experimenty prísne obmedzené na nevyhnutnú mieru. Zároveň platňa nezabúda na progresívne 70. roky a uzatvára hviezdnu kapitolu začatú Pevninou detstva.
Čítajte tiež: 70. roky Deža Ursinyho: Svojbytný art rock, ktorý mohol konkurovať zahraničiu
Dôkazom art-rockovej kontinuity sú hneď prvé dve minúty úvodnej piesne Cestujúci, počas ktorých sa vystriedajú tri odlišné nálady. Gitara znie síce krátko, ale o to brilantnejšie. Všetko sa neskôr zopakuje ešte raz, aby bol prežitok umocnený. Lúka sa pyšní zasnenými sláčikmi a skladbu vyšperkuje pôsobivý (Wersi) organ Mariána Vargu. Z úzkych uličiek vyvádza poslucháča skvelá gitarová práca, zdobiaca Obrázok hráča, ale skutočné divy sa začnú konať výletom k Modrého vrchu. Chlapci a bežci hrajú pri cestách jednu z dávnych, dlhých hier, až kým sa ich pokojná aktivita nezmení na inštrumentálne orgie. Krátke saxofónové sólo je predzvesťou tých, ktoré mali v oveľa väčšej miere explodovať na nasledujúcich počinoch.
Výpravu na druhý vrch lemujú tri "odpočívadlá" - Pod hladinou, Pristátie v marci a Spomienky na drozda. Prvému dominuje klavír, druhé je jazzovo hravé, tretie má rockovejší nádych. Tóny organu naznačujú, že vrchol je blízko. Modrý vrch II je jednou z najrafinovanejších Dežových kompozícií, so stúpaním i klesaním. Užijete si skvelý Štrpkov text, ktorý nestráca na sile ani v častiach, kedy protagonista chrlí slová, aby sa trafil do krkolomných akordov. Skladba sa košatí na viaceré strany, z dohľadu však nemizne ukážkovo bravúrna basgitarová linka. Záver je očistný, akoby z Ursinyho pliec padla ťarcha podobne štruktúrovaných kompozícií. V porovnaní s predošlým hodovaním pôsobí bluesovka Nad riekou veľmi prostoreko, čo podčiarkne hlavne ústna harmonika.
Platňa by sa končila krátkou chuťovkou Útok z hlbokého rána, keby sa do toho nevmontoval syn Kubo a legendárnym "Ešte!" (pred 10 rokmi sa rovnaké slovo objavilo na Konvergenciách, len v inom kontexte) nepresvedčil otca na uletený kúsok Všetko vo vajci. Nesmiem nespomenúť skvelú prácu bubeníka Ctibora Hlinenského a basgitaristu Pavla Daněka, pre ktorého išlo o rozlúčku s Dežom. Niektorým ľuďom kazí dojem z platne jednoduchšia forma, podľa väčšiny však Ursinyho štvrtý počin patrí medzi zásadné albumy tunajšieho hudobného snaženia.
Celý album na Youtube
Zostup do krajiny Gol Den Lip
Pohľad z vrcholu ponúkol Ursinymu nebývalé možnosti, ale zároveň si musel uvedomiť, že po náročnom výstupe môže nasledovať už len zostup smerom dole. Nikoho tak neprekvapilo, že na platni 4/4 (1983) sa dvojica prezentovala trochu inak - modernejším zvukom a jednoduchšou hudobnou formou. Napriek tomu spoznáte tvorcov takmer okamžite a dalo by sa povedať, že v istom zmysle išli proti vtedajším trendom. Vo všeobecnosti 80. roky nepriali gitarám a ak som doteraz mal k úspornému využitiu tohto nástroja výhrady, na 4/4 ju počuť možno ešte viac než inokedy, navyše s pazúrmi dravca.
Na platni sa najviac vynímajú skladby Počasie pre lakomcov a Počasie pre bohatých. V nich je možné vysledovať náznaky predošlej tvorby. Nesmú chýbať silné, nikam sa nenáhliace, dôrazne sa opakujúce motívy, rozdiel je však v tom, že tentoraz nie sú postavené na klávesových a rytmických nástrojoch, ale skôr na precíznych gitarových sólach. Naopak vynikajúce sláčikové exhibície Richarda Kroczeka obsahuje Júlia v zime, introvertným kúskom je aj Kameň, no zvyšok platne je poslucháčom otvorenejší. A zaujímavé je, že mi na ňom nevadia inokedy otravné bicie Ľubomíra Stankovského.
V novom šate sa predviedli o čosi veselšie kúsky Tebe, Sebe, Iný stav či Ranné správy. Štýl kompozície už nie je zahľadený do seba, obracia sa k radostnejším stránkam života. Určite sa nedá hovoriť o praobyčajnom funky, na to bol Ursiny až príliš výnimočný. Optimizmus je možné ukrájať zo štipľavých chodov Gol Den Lip a Air Mail. "Rozmarnej" nálade sa prispôsobili aj Štrpkove texty. Aranžmány sú jednoduchšie aj v prípade piesní Rozhovor a Silvestrovský beh, novinkou sú ženské zborové spevy. Dôležitou zmenou oproti predchádzajúcim platniam je tiež absencia Jara Filipa, ktorý uvoľnil miesto Martinovi Karvašovi.
Na CD vydaní sa nachádzajú štyri veľmi vydarené bonusy, spomedzi ktorých sa výborným textom a gitarovým riffom vyníma Hra je hra. Tajomne pôsobí Stá pieseň o daždi, takmer "elánovský" názov má kúsok Kráľovná telefónnych búdok a Bol to omyl určite nevyjadruje kvality albumu. Na jeho adresu sa za posledných 30 rokov znieslo aj množstvo kritiky, ale ak vezmeme do úvahy, aké ťažké je prekonať Modrý vrch, potom snaha tvorcov nevyšla nadarmo. Naopak, ponúkli poslucháčom znovu niečo nové a kvalitné, len v inej forme. Poteší najmä gitarová práca, oproti predchodcom dostala pomerne veľký a dobre využitý priestor.
Celý album na Youtube
Bez počasia, bez Filipa, bez silných nápadov
Ďalší album na seba nenechal dlho čakať. Napriek krátkemu odstupu nepôsobí, že by bol uhnetený z rovnakého cesta ako predchodca. Opus Bez počasia (1984) síce nezaprie rukopis stvoriteľov, lenže (syntetickejší) zvukový kabát a krátka časomiera skladieb nedovoľuje muzikantom predvádzať inštrumentálne finesy. Dežova gitara znie sporadickejšie než pred rokom, hoci znovu je vo vynikajúcej forme. Piesne je možné rozdeliť do dvoch skupín, zádumčivé plochy sa striedajú s rýchlejšími kúskami. Dramaturgicky platňa nepôsobí nudne, no takmer všetky skladby znejú až príliš priamočiaro a veľa sa v nich neudeje. Na CD sú tri bonusy, no ide len o anglicky naspievané kúsky z originálnej platne.
Platni tentoraz citeľne chýbal Jaro Filip, ktorý dokázal všeličo hravo a zaujímavo ozvláštniť. Ako sa stalo u Deža tradíciou, najviac zaujímavých momentov je možné vysledovať v najdlhších kompozíciách. Ovocie zaujme sólom Richarda Kroczeka na elektrické husle a snahou Miroslava Veselého o perliace klávesové vsuvky, no oproti hre Martina Karvaša z predošlej dosky to nie je tak celkom ono. Subjektívne vzaté, Bez počasia je z prvého tucta Ursinyho albumov najslabší. Obsahuje najmenej nápadov, zvukovo je až príliš poplatný dobe, hudobníci po inštrumentálnej stránke zaostávajú a ani Štrpkove texty tu nie sú také očarujúce ako v minulosti. Možno to pocítili aj samotní protagonisti, keďže na ďalšom počine pristúpili k zmenám vedúcim k podstatnému zlepšeniu.
Celý album na Youtube
Návrat k zadumanosti: Veľa izieb, veľa hudby
Všetkým určite prospel dvojročný oddych deliaci Bez počasia a platňu Zelená (1986). V prvom rade sa do kapely vrátil Jaro Filip, ktorého vklad v rozsiahlej kompozícii Stav vecí je nepopierateľný. Atmosféra má ten nenapodobiteľný melancholický nádych, o aký sa u nás vedeli postarať len dvaja hudobníci. Štrpka prispel skvelým textom a hoci sa vždy ako autor vedľa Deža uvádza on, mám pocit, že rovnakú poctu by si zaslúžil aj Jaro. Viete si predstaviť, čo by dnes títo dvaja ľudia dokázali, keby ešte boli medzi živými?
Skladba je zložená z úsporného množstva motívov, ale rozdiel oproti predošlým dvom počinom je markantný. Dominuje jej ukrutne dlhé, no pútavé sólo saxofonistu Dušana Húščavu. Ostatní muzikanti dostávajú menší priestor, ale i tak ho huslista Kroczek či basgitarista Vlado Kaššay zužitkujú veľmi dobre. Nesedia mi syntetické bicie Ľubomíra Stankovského, ktoré sa hodia k jeho domovskému Modusu, no u Ursinyho miestami pôsobia rušivo. Väčšinou sú však neškodné, podobne ako záverečné tri pokojne plynúce skladby, ktoré logicky nemôžu šokovať, našťastie sú to vzhľadom k dobe vzniku kvalitné kúsky plné odovzdanosti a zmierenia.
Najvýraznejšou piesňou je Tisíc izieb, pretože ešte nikdy neznel Dežo deprimujúcejšie. Dookola sa opakujúci prazvláštny motív navodzuje nepríjemný pocit, až zimomriavky. Clivé husle smútok ešte umocnia. Štrpkove verše sa nemilosrdne zarezávajú do tela a mrazivá atmosféra je vybičovaná na maximum pri zhliadnutí naturalistického videoklipu, kde nie je izba osvetlená ničím, iba strašidelne sa hompáľajúcou žiarovkou.
Výnimočnosťou izieb máličko trpia Ranní vtáci a Tretia vlna, ale ústrk si v žiadnom prípade nezaslúžia. Ich pokoj, rozvaha a katarzný efekt majú na poslucháčov dodnes blahodarný vplyv. Ako by vyzerala hudba Johna Lennona v 80. rokoch? Možno tak ako v Radar sa krúti, ktorou mu vzdali hudobníci poctu a urobili to veľmi dobre, až na tie bicie. Našťastie album ako celok je vynikajúci a len potvrdzuje, že značka Provisorium si aj po 15 rokoch držala vysoký štandard.
Celý album na Youtube
Welcome home, Dežo...
Stúpajúcu tendenciu potvrdil aj album Na ceste domov (1987), hoci ročný odstup medzi ním a predchodcom je pomerne krátky. No myslím, že o jeho kvalitách musel byť poslucháč presvedčený už v prvej minúte zvláštne pulzujúcej perly Na ceste do nahoty. Jej dĺžka dáva spomenúť na bájny epos Ostrov spred desiatich rokov a hoci je myšlienkovo i hudobne na inej úrovni, nemusí sa za nič hanbiť. Kdesi som čítal, že Dežova hudba núti človeka zastaviť sa, prerušiť všetky aktivity a zahĺbiť sa do diania. Iba vtedy dosiahne želaný efekt, hoci je na prvý pohľad fádna a repetíciou motívov jednoduchá. Nechýbajú parádne saxofónové a flautové exhibície, tentoraz v podaní hosťa Jiřího Stivína. Inak sa zostava nezmenila, takže si užijete rytmiku Kaššay-Stankovský i husle Richarda Kroczeka.
Dežo sa ako skladateľ nerád opakoval, preto je album charakterovo odlišný od predošlých. Za druhý vrchol si zvolil ďalší rozsiahly kus Na ceste domov. Spočiatku otravný zvuk morzeovky mizne v prospech melancholického Filipovho klavíru, ktorý má schopnosť vsugerovať sa do poslucháčovej hlavy nadlho po skončení nahrávky. Dežo predvádza úžasnú spevo-recitáciu (kde bola v jeho prípade hranica medzi hovoreným slovom a spevom?), vhod sa zjavia fantasticky smutné tóny huslí a prekvapivo dobre znejú aj monotónne, no dôrazné údery na bicie. Prežitok zo skladby je silný a dôsledne naliehavý. Asi preto v porovnaní s oboma "cestami" pôsobia Suchý dážď a Neviditeľný spevák ako potešiteľné, ale nenápadné miniatúry.
Celý album na Youtube
Ursiny sa musel v boji s neúprosným časom vyrovnať so zmenami na rockovej scéne a posunúť svoj výraz v duchu doby, ako to bolo v prípade platne 4/4. O čosi horšie tento zápas zvládal v období vydania Bez počasia. Ako skladateľ však nestratil nič zo svojej úprimnosti, výnimočnosti a naliehavosti. Preto Na ceste domov patrí spolu s platňami Zelená a Modrý vrch k najpôsobivejším Dežovým nahrávkam 80. rokov a ozdobám jeho diskografie.
Posledný diel nášho seriálu o hudobnej tvorbe tohto jedinečného slovenského umelca prinesieme v auguste. Pilotný článok so spomienkou na Deža Ursinyho s vyjadreniami viacerých jeho kolegov a hudobníkov sme priniesli 2. mája, presne na 20. výročie jeho úmrtia.
Pokračovanie série:
Hudba Deža Ursinyho v 90. rokoch bola alternatívou k všetkému, čo tu vzniklo
Autor: Marek Danko
Foto: SITA/archív Jakuba Ursinyho
Súvisiaci interpreti: Dežo Ursiny
