Začnime jubileami - 50 rokov od vzniku, 35 rokov po fenomenálnom úspechu The Wall, 20 rokov od vydania poslednej štúdiovky. K tomuto výpočtu si dovolím pridať ešte jedno súkromné, výlučne osobné konštatovanie – Pink Floyd u mňa patria medzi desať kapiel, stojacich mimo akéhokoľvek škatuľkovania či hodnotenia. Sú skrátka výnimoční.

Aby bolo jasné, nie všetko od tejto kapely považujem za geniálne dokonalé. Sú albumy, ku ktorým sa nevraciam práve s nadšením, no tie sa dajú spočítať na prstoch ruky veľmi ťažko raneného vojnového invalida. O presnom zaradení The Endless River, chudorľavejšieho brata The Division Bell (1994), budem vedieť možno o pár rokov, keď sa opodstatnenie jeho vydania ukáže v kontexte ich diskografie. Teraz je isté len to, že ide o posledné zbohom jednej z najväčších kapiel hudobnej histórie. Už len preto si zaslúži pozornosť.

Svet od nich očakával niečo viac

Verejnosť bola už dlhší čas oboznámená s tým, prečo sa táto platňa vydáva a z čoho bude pozostávať. Preto ma prekvapujú odozvy, s akými sa stretáva. Obaja kmeňoví členovia kapely David Gilmour a Nick Mason sú už predsa pár (desiatok) rokov za vodou, čiže po The Division Bell už nemuseli vydať ani notu. Preto si myslím, že ľudia by im mali byť vďačnejší za každú jednu skladbu, ktorá sa pod ich práporom objaví. Tento argument samotný možno v tieni oprávnene vysokých nárokov, kladených na ich značku, neobstojí, no aj keď ste si už určite na túto platňu urobili svoj názor, pár svetlých momentov z nej sa oplatí občerstviť.

Po toľkých rokoch by už len najväčší idealista očakával, že Pink Floyd sa podarí novým albumom zboriť zabehnuté konvencie, vytvoriť nový žáner či spôsobiť revolúciu. Recyklácia starého materiálu z nahrávania okolo roku 1993 k ničomu takému nemôže viesť a to je zrejme aj najväčším mínusom "novej" platne. Poviem úprimne, že radšej by som uvítal, keby si Gilmour a Mason prizvali nového hráča na klávesové nástroje, aj za cenu toho, že tie nenapodobiteľne magické plochy Ricka Wrighta by sa už na verejnosti nikdy neobjavili.

Žijúci členovia Pink Floyd sa však rozhodli s fanúšikmi rozlúčiť inštrumentálnym albumom, ktorý je práve poctou jeho umeniu a odkazu. A klávesový mág - jeden z pilierov nadčasového zvuku Pink Floyd - si takéto pripomenutie rozhodne zaslúži. Je úctyhodné, že materiál, ktorý bol vyše 20 rokov odložený v "šuplíku", v sebe stále nesie zaujímavé hudobné posolstvo.

Pink Floyd Zdroj: Albert WatsonRick Wright, David Gilmour a Nick Mason

Objavovanie nekonečnej rieky neprekvapí, ale poteší

Pre niekoho možno tento album funguje ako soundtrack, relaxačná hudba či nebodaj ambient, no pre mňa je to hlavne experimentálny rock, kde je veľký priestor pre všetko, na čo si len spomeniete. It's What We Do a Sum sú výbornými dôkazmi, že na také vrstvenie plôch a gradovanie nápadov majú patent iba Pink Floyd. Na iných miestach je to samozrejme pokojnejšie. Spoločným menovateľom trackov je skromná minutáž (polovica skladieb štandardnej edície má menej ako dve minúty), našťastie to vyvažuje ich hojný počet. V podstate ide skôr o také fragmenty a po letmom vypočutí môže niekto nadobudnúť dojem, že je to celé dielom náhody. Pri pozornejšom vnímaní však zistíte, že albumu nechýba koncepčnosť a že jednotlivé komponenty do seba nejakým prapodivným spôsobom zapadajú.

Hudobníci si z toho množstva nahratého materiálu vybrali tú lepšiu časť a pridali aj nejaké prekvapenia. Asi najviac poteší Talkin' Hawkin', v ktorej znie hlas Stephena Hawkinga a kapela vás typickou ponuro-vznešenou náladou dostane presne tam, kde ste zvykli byť niekedy v polovici 70. rokov. Záverečná Louder Than Words je jedinou regulárne odspievanou kompozíciou a veru stojí za to po rokoch si znovu vypočuť éterický Gilmourov hlas. Trojblok Allons-y (1), Autumn '68 a Allons-y (2) pripomenie žeravú minulosť a šamanistické bubnovanie v Skins tiež nie je na zahodenie.


Dovidenia v inej dimenzii

"Floydom" pokus zhudobniť plynutie nekonečnej rieky vyšiel tak na 75 percent, pretože neboli by to oni, keby neprepašovali na album aj kus zbytočného pátosu a gýču. Niekedy to vyzerá tak, že sa pokúšajú dostať poslucháča do meditatívneho stavu. Ibaže medzi meditáciou a spánkom (nudou) je príliš tenká hranica.

The Endless River patrí v diskografii kapely medzi slabšie albumy. Oplatí sa k nemu vracať kvôli trom štvrtinám obsahu, kde je veľa prvkov zo starej éry, no rockové vrstvenie plôch by som uvítal vo väčšej miere. Je to experiment, pri ktorom našťastie nič nevybuchlo, no zároveň sa na nič nové neprišlo. Keďže som fanúšikom skupiny, prikloním sa na stranu ich obhajcov, ale teraz je to zastávanie sa oveľa ťažšie než v prípade The Division Bell. Napriek tomu treba povedať, že značka Pink Floyd už desaťročia predstavuje symbol najvyššej kvality a ani takýto maličký šrám nemôže pokaziť jej dobré meno. 

Znovu pripomínam, že túto dosku najlepšie preverí čas, aj keď je pravdou, že ten nedokáže rozprávať. A tak zostávajú ľudia, ktorí to namiesto neho v budúcnosti urobia. Takže dovidenia o ďalších 20 rokov, kedy si túto hudbu okrem nás možno budú môcť vychutnávať už aj mimozemšťania. Niekedy mám pocit, že buď je im vyslovene adresovaná alebo naopak, zvláštnymi cestičkami prišla z úplne inej dimenzie.

Pink Floyd - The Endless River
(Parlophone, 2014)

1. Things Left Unsaid
2. It's What We Do
3. Ebb And Flow
4. Sum
5. Skins
6. Unsung
7. Anisina
8. The Lost Art of Conversation
9. On Noodle Street
10. Night Light
11. Allons-y (1)
12. Autumn'68
13. Allons-y (2)
14. Talkin' Hawkin'
15. Calling
16. Eyes To Pearls
17. Surfacing
18. Louder Than Words

Bonusy na deluxe edícii:

19. TBS9
20. TBS14
21. Nervana
22. Anisina (video)
23. Untitled (video)
24. Evrika (A) (video)
25. Nervana (video)
26. Allons-y (video)
27. Evrika (B) (video)

TIP: Vypočujte si deluxe edíciu albumu The Endless River na Deezeri.



Autor: Marek Danko

Súvisiaci interpreti: Pink Floyd