Speváčku Antony Hegarty alias Anohni sme poznali ako osobnosť na čele Antony & the Johnsons, jedinečný hlas na pomedzí vzlyku a pohladenia zároveň. So zmenou umeleckého mena prichádza aj radikálne iný zvuk - romantické balady strieda angažovaná elektronika.

Občas býva spojenie hudobného telesa s orchestrom znakom kreatívneho stagnovania, závanom vyčerpania. Presne tomto dojmu som sa nevedela ubrániť pri sledovaní Antonyho aktivít v posledných rokoch. Veľké koncerty s množstvom hudobníkov, albumy oplakávajúce matku Zem, zopár silných momentov, ale celé to už akosi stratilo iskru. Novú energiu priniesla až aktuálna spolupráca s mladými talentmi elektronickej scény - skladby na debut nového projektu Anohni vytvorila spolu s dvojicou producentov Hudson Mohawke a Oneohtrix Point Never. Len si domýšľam, ale po kreatívnej kríze akoby sa vrátila skutočná vášeň pre tvorbu - piesne opäť zdrvujúco a zároveň povznášajúco prenikajú pod kožu.

Na albumoch Antony & the Johnsons boli skvelé emóciami nabité piesne, v ktorých hudobníčka riešila najmä svoje vzťahy a osobné problémy. Nešťastné lásky, martýrizmus a sebaspytovanie sú v hudbe večnými motívmi, v našich životoch však zvyknú pominúť. Materiál Antony & the Johnsons bol úzko spojený so sebadeštrukčným správaním a pocitmi nevyrovnanosti. Anohni ho postupne opúšťala, na rovnako vyzretý materiál sme však museli čakať dlhšie. Pre mňa osobne boli albumy The Crying Light (2009) a Swanlights (2010) len súčasťou hudobnej tranzície umelkyne, ktorá sa snažila zachytiť vykročenie z vlastného emocionálneho sveta. Hopelessness je to, čo Anohni našla, keď sa oprostila od starých vzorcov. Hudba s rovnako silnou emóciou, no omnoho väčším presahom.



Mrazivo podané sklamanie z ľudstva

Iste, love songy a obzvlášť tie smutné, sú často tie piesne, ktoré sa do nás zapíšu najhlbšie. Piesne o tom, ako je na tom naša planéta bledo a akí sme k sebe navzájom zlí, nepatria k obľúbeným žánrom na Spotify ani nikde inde. Hopelesness však možno chápať aj ako love song... Našej planéte a jej obyvateľom. Srdce je tentoraz zlomené skutočnosťou, že sa rútime do záhuby a môžeme si za to sami. Anohni je tu opäť médiom sklamania, hnevu, prosieb, výčitiek, zúfalstva i pokánia, ktoré však z osobného prenáša do globálneho. Svoju schopnosť hlasom sprostredkovať najhlbšie prežívanie tentoraz používa na burcovanie apatických más.

Tieto vysoko angažované skladby však nemajú nič spoločné s hippie naivitou, vonnými tyčinkami a ozvenou Boba Dylana. Dvaja zruční producenti prinášajú zvuk pre protest song 21. storočia. Beaty nie sú lacným trikom ako ťažkú tému atraktívne zabaliť, ale prekvapivo organickým spojením. Preč je klavír a sláky, aj hudba je neoddeliteľne spojená s neživou technológiou. Odvážne sú aj texty samotných piesní - vyslovovať sa k súčasným globálnym problémom tak "po lopate" si vyžaduje naozaj silné presvedčenie. No zdá sa, že Anohni skutočne došla trpezlivosť a slová kladie do melódií tak, ako ich prirodzene cíti, s nebývalou priamosťou a agresivitou. Neskrýva sa za prenesené významy a poéziu, hovorí presne to, čo má na mysli. Ráznosť len zosilňuje ich účinok, elektronika prístupnosť. 

Priamočiara sila albumu s tak komplexnou témou ma očarila hneď na prvé počutie. Baví ma apokalyptická tanečnosť, aj autentické pohnutie vokálu. V polovici júla mi očarenie nahrávkou potvrdil aj koncert Anohni na Colours of Ostrava. V kontexte aktuálnych svetových udalostí išlo o naozaj dojemný zážitok, nie o tanečnú príležitosť, ako mohli dúfať fanúšikovia Hudsona Mohawka. Anohni celá v čiernom, so zahalenou tvárou, ešte zosilňovala dojem, že je len médiom, ktoré sa nám v našom vlastnom záujme snaží prehovoriť do duše. Je známe, že hudobníčka vidí nádej v presadení ženských princípov, empatie, tvorivosti a nenásilia. Potvrdila to aj jednoduchá, no hypnotická projekcia, ktorou sa počas celého koncertu slovami piesní prihovárali ženy všetkých rás a typov, staré, mladé, silné, zraniteľné, každá krásna iným spôsobom. Viac než o koncert hudobníčky išlo vlastne o performance, v ktorej sa všetky prvky podriadili jeho silnému odkazu. 

Hovoriť o albumoch, že sú dôležité, je zrejme príliš patetické. Ale okrem toho, že ma už od mája tieto piesne naozaj úprimne bavia, považujem ich aj za nesmierne významné. Bez nadradenej eko-politicko-korektnosti a bez spasiteľského komplexu, Anohni na albume Hopelesness hovorí veľké veci a hovorí ich dobre. Je to nahrávka, ktorú si budem pamätať nielen do zostavovania koncoročných best of rebríčkov, ale aj dlho po tom.

Anohni - Hopelessness
(Secretly Canadian/Rough Trade/Hostess, 2016)

1. Drone Bomb Me
2. 4 Degrees
3. Watch Me
4. Execution
5. I Don't Love You Anymore
6. Obama
7. Violent Men
8. Why Did You Separate Me from the Earth?
9. Crisis
10. Hopelessness
11. Marrow 



Autorka: Michaela Kučová