Viac než štyri roky od výborného debutu museli fanúšikovia čakať na druhý album formácie Jungle, ktorá v tom najlepšom zmysle slova prenáša soul a funk spred plus-mínus piatich dekád do súčasnosti. Nejde o vykrádanie či neoriginálnu poctu, ale o hudobne prepracované a vzrušujúce pokračovanie odkazu velikánov černošskej hudby.
Priamosť názvov, džungľa zvukov
Počas dávnejšieho rozhovoru pre KEXP sa zakladatelia skupiny, multiinštrumentalisti Tom McFarland a Josh Lloyd-Watson, rozhovorili aj o tom, ako sa radi nechávajú unášať predstavami spojenými s názvami vlastných skladieb, a samozrejme momentom, spomienkou či lepšie povedané reprezentáciou, ku ktorej sa daná melódia viaže. The Heat, skladba z prvého albumu, napríklad reprezentuje pláž, pohodu, relax.
Ja si však radšej nespočetnýkrát po sebe pustím tohtoročný singel Happy Man a s úprimnou radosťou zisťujem, že sa na pár momentov stáva reprezentáciou mojich vlastných pocitov. Podobne ako celý album s trefne nadčasovým názvom For Ever. Celkovo sa Jungle s názvami svojich nahrávok príliš "nepárajú", ale ak ponúkajú "ospravedlnenie" v podobe vyšperkovaných aranžmánov, radi ho prijmeme. Pôdu im dávajú najmä bohaté vokály, hutná basová linka a groove, pri ktorom sa rozhýbe aj najhrubšie drevo na parkete.
Zákrutou k sedemdesiatym rokom
Hybnou silou sedemčlenného hudobného ansámblu je práve spomenutá dvojica McFarland a Lloyd-Watson. Kamaráti od detstva najskôr spoločne vystriedali viacero hudobných projektov, no v roku 2013 sa rozhodli, že hudbu produkovanú najmä na počítačoch chcú posunúť na vyšší performatívny level. V snahe vystupovať čo možno najživšie a najautentickejšie sa preto rozrástli o ďalších piatich členov.
Podľa ich vlastných slov bolo pre kapelu najväčšou výzvou "tromfnúť" nečakaný úspech debutového eponymného albumu. Svieže spojenie tradičného zvuku s moderným, založené na soulovom feelingu a basových groovoch, zožalo v Británii prekvapivý komerčný úspech. Kapela sa predstavila na veľkých festivaloch, ale bodovala aj u hudobných dramaturgov počítačových hier či televíznych sérií. Samotní umelci priznávajú, že úspech prvej dosky ich šokoval. "Čakali sme, že nás zavolajú hrať tak maximálne do miestneho klubu," priznávajú skromne frontmani.
Ich prelomový a doteraz najväčší hit Busy Earnin' sa okrem iného objavil aj v reklame na Toyotu, na čo kapela odkazuje práve v nemenej chytľavom refréne singla Happy Man: "Buy yourself a dream. How's it looking? Buy yourself a car and a house to live in..." Kritika konzumerizmu sa tu nachádza v zreteľnom protiklade s komerčným obsadením skladby, ktoré bolo finančne nepochybne výhodné. Ak podčiarkneme názov skladby, súvislosti dostávajú až ironický podtón. Ale aj takí sú Jungle.
K úspechu im okrem vynikajúcich živých vystúpení pomohli aj ideovo jednoduché ale výstižné klipy s rozmanitými, oku-lahodiacimi tanečnými kreáciami v hlavnej úlohe. Manifestujú, že zábava a tanec je výsadou všetkých bey rozdielu. Žien, mužov, čiernych, bielych, starých aj mladých.
Tancuj alebo zalez pod strechu
To, čo ich tvorbu charakterizuje najviac, je návrat k zlatej ére černošskej hudby. Jazzoví konzervatívci sa viac otvorili novým vplyvom a pomaly sa začali prispôsobovať rýchlejším, tanečnejším tempám. Výsledkom sa stal "miešanec" jazzu a tradičného R&B so soulom a funkovou inštrumentáciou, ktorý neskôr vyústil až do vzniku hip-hopu či disca. A práve hudbu z obdobia v 60. a 70. rokov, kedy americkým hitparádam kraľoval Motown, dnes Jungle privádzajú do dokonalosti.
Ich druhá nahrávka nesklamala ani napriek tomu, že už nemajú prirodzenú výhodu prekvapenia debutov. Na For Ever sa pritom konceptuálne ani žánrovo od prvotiny výrazne neposúvajú. V hlavných úlohách sú stále klávesy, rytmy a najmä basové linky, to všetko v tónoch, ktoré podvedome rozhýbavajú krivky. K šialene nákazlivým patrí pieseň Heavy California s názvom naznačujúcim, že kapela sa už viac nevidí zalezená v upršanom Londýne, ale s bázňou vzhliada na slnkom zaliate americké západné pobrežie, ktoré stále ostáva viac snom ako realitou. Potom už neprekvapí, že sa značne pomalšia ôsma skladba volá House in LA. Na rozdiel od prvej menovanej predstavuje skôr akýsi splín, než honbu za snom.
Druhý album pôsobí oproti debutu možno trošičku smutnejšie aj preto, že je čiastočnou reflexiou konca dlhoročných vzťahov oboch frontmanov. Ako sa sami vyjadrili, smútočné tóny do portfólia Jungle úplne nepatria, no niekedy sa tomu vyhnúť nedá. Pomalšie tempá tak zachytíme v skladbe Home s výraznými klávesmi, či v Cherry, ktorá má elektronický presah. Basové nebíčko potom upúta pozornosť v skladbe Beat 54 (All Good Now). Pieseň je poctou slávnemu broadwayskému nočnému klubu Studio 54, ktorý bol na prelome 70. a 80. rokov centrom disco scény a rodiacej sa klubovej kultúry.
Ako bolo spomenuté v úvode, to najlepšie z nového albumu Jungle už mali možnosť počuť návštevníci tohtoročného Grejpu. Dážď neodradil nadšencov, práve naopak, vyniknúť dal predovšetkým extravagantným pršiplášťovým choreografiám pod pódiom. Džungľa, dážď a farebnosť zvukov, tomu sa hovorí autenticita. Vzhľadom k tanečnému charakteru ich tvorby však bude novembrový klubový koncert možno ešte väčším zážitkom ako ten festivalový v Piešťanoch. Vracajú sa totiž ako kapela, ktorá svojím novým albumom definitívne potvrdila, že patrí do prvej ligy súčasnej soulovej muziky.
Jungle - For Ever
(XL Recordings, 2018)
1. Smile
2. Heavy, California
3. Beat 54 (All Good Now)
4. Cherry
5. Happy Man
6. Casio
7. Mama Oh No
8. House In L.A.
9. Give Over
10. Cosurmyne
11. Home
12. (More and More) It Ain't Easy
13. Pray
Vypočujte si album na Deezeri:
Autor: Matej Kráľ
Foto: Facebook.com/jungle4eva
