Vzhľadom k búrlivo sa meniacim trendom štyroch plynúcich dekád je zakaždým vzrušujúce sledovať cestu kapely, pre mnohých predstavujúcu synonymum jedného žánru. Niekdajší hrdinovia z plagátov sa na novom dvojalbume Hardwired... to Self-Destruct znovu prezentujú vlastným poňatím štýlu, ktorý vymysleli. Je výsledok naozaj hodný ich mena?
Od Metallicy je však nereálne žiadať druhý Master of Puppets, ich snaha bola vždy zameraná na vývoj, aj za cenu rizika, že fanúšikov sklamú. Minimálne 25-ročný pohyb na takom nebezpečnom mínovom poli bez vážnejšej ujmy na zdraví si zaslúži uznanie.
O slobodnom hľadaní identity
Metallica mala vždy (vrátane debutu) fenomenálnych producentov. Fleming Rasmussen zvukovo "urobil" pamätnú 80's trilógiu, Bob Rock sa podieľal na troch veľkých projektoch (čierny album, Load/Reload a St. Anger) a Rick Rubin produkoval predošlý Death Magnetic, od ktorého ubehlo osem rokov. Po zatiaľ najdlhšej pauze bol povolaný Greg Fidelman, dobre odskúšaný predošlou spoluprácou s Lou Reedom (2011). Greg sa okrem metalových platní činil aj na albumoch Reamonn, Neila Diamonda či U2 a Ulrichovcom takáto konštelácia náramne vyhovuje. Dvojalbum je učesaný tak, aby uspokojil najmä tých, ktorí prahnú po detailoch vo vyleštenom, zvukovo elegantnom kabáte. Do štúdia sa tajnými dvierkami našťastie podarilo dostať agresívnej razancii a drzo sa na platňu vopchala aj úderná dynamika.
Kým St. Anger (2003) bol hudobne ohlodaný na kosť s nie až tak dobre dotiahnutým úmyslom vrátiť sa ku koreňom, Death Magnetic (2008) sa posunul k prepracovanejšej štruktúre skladieb, zložitejšej rytmike a perliacim gitarovým sólam. Novinka sa dramaturgiou podobá na trilógiu, keďže prvá Hardwired a posledná Spit Out The Bone upaľujú v striktných intenciách osemdesiatkového thrashu, páchnuceho bleskovými riffmi, splašenými sólami a štekajúcim spevom.
Najprimeranejšie sa rýchlosť podarilo skombinovať s nápadmi a strhujúco rezavým stredným tempom v Moth Into Flame, predstavujúcej jeden z vrcholov prvého CD. V starostlivo vyformovanom kuse kovu sa dá vystopovať záblesk mimoriadneho kompozičného umu, typického pre "old shit Metallica", v ktorom sa vyváženosť merala priamoúmerne so šírkou nohavíc Cliffa Burtona.
Zvyšok nesie dospelé stigmy čierneho albumu a nasledujúcej tvorby - ohromná časomiera (obsah obidvoch CD by sa pohodlne vošiel na jedno), riedenie nápadov (hoci Lords of Summer figuruje ako bonus, albumu by prospelo skrátenie o ďalších 20 minút) a slobodné hľadanie (stratenej?) identity.
Už najmenej desať rokov štvoricu našťastie pri objavovaní samej seba nezväzujú žiadne kŕče, čo sa odzrkadľuje okrem spomínaných rýchlych kúskov aj v mastných, na zadok posadených riffoch, zdobiacich napr. Now That We're Dead. Ich prílišná repetícia však nemá šancu udržať hardrockovú skladbu na najvyššej úrovni nekonečných sedem minút ani náhodou. To isté platí o silovom Dream No More - nechýba povinne výrazný refrén či znamenité, uvoľnené sólo, ale nejeden veterán siedmej dekády by schuti potvrdil, že už vtedy menej bývalo viac.
Tak alebo onak, vplyvov 70. a 80. rokov sa nikdy nezbavíš
Hank Shermann, bývalý gitarista vplyvných Mercyful Fate, raz prehlásil, že 70. roky sa so svojou dokonalosťou už nikdy nevrátia. V rockovej hudbe je výrok pravdivý na 100%, ale v metalovom meradle boli najsmerodajnejšie 80. roky. A Metallica paradoxne zbožňuje heavy metal viac než žáner, ktorý sama priviedla na svet.
Pochodový úvod Confusion sa nápadne ponáša na Am I Evil? nedocenených Diamond Head, ktorej coververziu nahrala Metallica v roku 1984 (ďalším priznaním inšpirácie je názov jednej z noviniek Am I Savage?), a možno ešte viac je ich rukopis rozpoznateľný v epickom Atlas, Rise!. Gitarové vyhrávky Kirka Hammetta, basgitarové zasekávanie Roberta Trujillo, klusajúce bicie Larsa Ulricha a vyšponovaný vokál Jamesa Hetfielda v heroickom refréne pôsobia ako svetlejšie momentky NWOBHM. Tu si môžeme položiť otázku, do akej miery je po 35 rokoch potrebné vzdávať pocty padlým hrdinom a či ide o vhodnú cestu k oživeniu stagnujúceho thrash metalu.
Podobný "neduh" je prítomný aj v inak fenomenálnych kusoch Halo on Fire a ManUNkind, kde rytmické premostenia a nečakané zmeny nálad kráčajú v stopách Mercyful Fate. Kompozične ide o prepychové pokrmy, ibaže vypožičané z cudzej kuchyne. Zo žiakov by mali radosť aj Glen Tipton a K. K. Downing z Judas Priest, ktorí sa v 90. rokoch od tradičných postupov primkli k modernejšiemu, hryzúcemu poňatiu žánru (Here Comes Revenge a Am I Savage?), na obranu losangeleskej štvorky je však nutné zdôrazniť, že táto poloha jej bola vlastná už na Load, vydanom rok pred platňou Jugulator.
Ďalším pozitívom je fakt, že Murder One, venovaná zosnulému Lemmymu, pripomína skôr Metallicu než Motörhead. Sympaticky napokon pôsobí i jej časomiera, do ktorej kapela vtesnala celú podstatu a nezdržiavala sa zbytočnosťami, ktoré Kilmister tak či tak nemal rád.
Metallica na novinke rekapituluje takmer všetky etapy, ktorými prešla. Prínos novinky k vývoju žánra je v konečnom dôsledku minimálny, no treba oceniť kompozičnú vynaliezavosť, ľahkosť prejavu, suverenitu, výkonnostnú naliehavosť a kypiacu energiu drvivej väčšiny skladieb. Štvorica rozvážne prijíma dlhoročnú výzvu metalovej obce a definitívne sa vyrovnáva s obvineniami o "zapredaní". Dnes tvorí a žije pre radosť z hudby bez ohľadu na žánrové obmedzenia a nezmyselné mantinely.
Metallica - Hardwired... to Self-Destruct
(2016, Blackened Recordings)
1. Hardwired
2. Atlas, Rise!
3. Now That We're Dead
4. Moth into Flame
5. Dream No More
6. Halo on Fire
7. Confusion
8. ManUNkind
9. Here Comes Revenge
10. Am I Savage?
11. Murder One
12. Spit Out the Bone
Vypočujte si album na Deezeri:
Deň pred vydaním albumu Metallica zverejnila videoklioy ku všetkým skladbám vrátane bonusovky Lords of Summer. Nájdete ich v playliste na oficiálnej Youtube stránke MetallicaTV.
Autor: Marek Danko
Foto: artwork
Súvisiaci interpreti: Metallica
