Kapela Ankramu si dáva načas. Od jej debutového albumu uplynula už takmer dekáda, od posledného EP už šesť rokov. Vydanie novej platne, ktorú kapela nazvala Krása, si teda žiadalo v prvom rade čas. A čas je slovo, ktoré trojicu v zložení Michal Kramár, Jozef Krupa a Michal Matejka doprevádza celý album. (Snáď preto odpustia, že ani táto recenzia neprišla "obratom", ale až takmer pol roka po vydaní nahrávky.)
Od svojich divokejších, niekedy až jazz-rock pripomínajúch kompozícií z eponymného debutu si Ankramu skôr privlastňujú kľudnejší prístup, a to do takej miery, že sa chtiac či nechtiac vydali do na Slovensku doposiaľ takmer neprebádaného žánru slowcore.
Zdroj: artwork
Už z jemných perkusií a opatrnej gitary hneď zo začiatku prvej piesne Kôň cítiť velikánov tohto žánru. Ak sa aj kapela do experimentálnejších a svižnejších vôd vydá, ako napríklad v druhej polovici skladby Fantázie, nikdy nie bezhlavo. Vždy k tomu daný track logicky vyústi. Konkrétne Fantázie už od začiatku vynikajú extravagantnejšími bicími a prísnou basou, neskôr ich dokonca obohatia syntetizátory.
Inštrumentálne album pripomína Arab Strap, vokálne však s omnoho dedikovanejším výstupom. Skôr sa ukazujú paralely s hudbou Red House Painters, a to nielen vďaka Michalovi Kramárovi, ktorého vokál znie v každom momente albumu autenticky a tak akurát naliehavo. Gitary sa nadnášajú ladne, ich ukážkovú symbiózu s basgitarou ukazuje singel Majstre, dotkli ste sa mojej ruky.
Album absolútne vyniká z hľadiska produkcie. O mix sa postaral český producent Ondřej Ježek a treba povedať, že urobil výbornú robotu, všetky zvukové stopy sú na seba citlivo navrstvené úplne do posledného šuchu. Z mixu srší sympatický nadhľad, každý nástroj má svoj vlastný priestor a nejaký sa nájde aj pre vkusne implementovaný white noise.
Dôležitou súčasťou zážitku sú pôsobivé Kramárove texty, ktoré majú ďaleko od triviálnosti a pridávajú dielu pocit nadčasovosti. Rovnako ako samotná hudba navodzujú intenzívny pocit snivej melanchólie, ktorá ma v kombinácii s precízne postaveným zvukom (napr. skvele navrstvené vokály v titulnom songu Krása) dostáva do kolien.
Obzvlášť v druhej polovici albumu je dokonale fungujúca symbióza hudby a lyriky nádherne ilustrovaná témou trvácna a definitívnosti či smrti. Jedna z hudobne najprístupnejších skladieb albumu Hotel Nová Hiroshima do tejto témy nazrie, dokončí ju však záverečná Tie kvety, tie sú len naoko. To je naopak veľmi náročný, no nemenej očarujúci kúsok s mimoriadne pôsobivým prevedením plným symboliky.
Pieseň začína o niečo melancholickejšie ako ostatok albumu, nie však nezvyčajne. Až kým sa nezapočúvate do textu. V ňom Michal Kramár absolútne nemusí povedať veľa, nemusí byť ani konkrétny, z týchto jeho posledných pár slov na albume však ide veľmi veľa emócií.
Tie kvety, tie kvety
Sú ako tvoja krv
Tie kvety, tie kvety
Sú tvoj dar posledný
Ako totálna bodka už pôsobí len melódia zahraná syntetizátormi pripomínajúcimi pohrebný sprievod. To všetko opäť s prekrásnym mixom a hudobníkmi, ktorí vedia, že nemusia hrať veľa. Gitarista Michal Matejka, bubeník Jozef Krupa a Michal Kramár, ktorý okrem spevu hrá na basu a aj na klávesy, na celom albume ukazujú, že emócia sa dá v hudbe preniesť aj ťahavými linkami, využívaním ticha, precíznou produkciou a ukážkovým využitím white noise.
Toto naozaj nie je len "vidiecka avantgarda", ako svoju tvorbu s nadhľadom opisuje samotná kapela. Krása je mimoriadne pôsobivý a emotívny album a my môžeme byť vďační, že máme na slovenskej nezávislej / experimentálnej scéne zjav ako Ankramu.
Autor: Matej Žofčín
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
