Smrť alebo znovuzrodenie? Depeche Mode nahrali svoj najsilnejší album za posledné dve dekády

Depeche Mode, 2022Zdroj: Anton Corbijn

Náhla smrť Andyho Fletchera mohla mať pre Depeche Mode fatálne následky. Človek, ktorý desaťročia držal dve veľké egá na uzde, zrazu nie je. Dave Gahan a Martin Gore boli nečakane vrhnutí do existenčnej priepasti, v ktorej ich čakal voľný pád. Tak vyzerali obavy mnohých fanúšikov po celom svete. To, čo mohlo pôsobiť ako rútenie sa ku zemi, sa ale napokon stalo ich cestou nahor.

Album vznikal v čase pandémie. Náhla intenzita nútenej izolácie doľahla aj na Martina Gorea a prinútila ho zamýšľať sa nad stratou blízkych aj nad vlastnou smrteľnosťou. Po smrti zakladajúceho člena Andyho Fletchera nabral album Memento Mori ešte zásadnejší význam, napriek tomu, že vznikal ešte pred jeho skonom, ktorý kapelu zaskočil v čase, kedy sa už chystala s hotovými pesničkami do štúdia. Album tak nečakane dostal ďalší rozmer a úvahy o existencii a smrti sú teraz ešte intenzívnejšie ako v čase jeho vzniku.

Stal sa z neho album dvoch dlhoročných kolegov, ktorí prirodzene premýšľajú o smrti. Nenechajte sa ale zmiasť. Memento Mori smrťou nestraší, je oslavou života a dní, ktoré ešte zostávajú. A ak mala spomínaná izolácia spôsobiť osamotenie, Martinovi sa, paradoxne, stalo niečo opačné. Po prvýkrát vpustil do tvorivého procesu človeka mimo zostavy Depeche Mode. Až štyri piesne napísal spolu s Richardom Butlerom z post-punkovej kapely The Psychedelic Furs.

Ponurý svet s náznakmi svetla

"Žiadne posledné výdychy. Žiadne zbytočné úmrtia." Čo môže album o živote a smrti otvoriť lepšie? Zlovestne škrípajúca My Cosmos Is Mine je vstupnou bránou do v prevažnej miere surového industriálneho albumu, ktorému kraľujú chladné syntetizátory berúce priestor na oddych od stiesňujúcej atmosféry. A to je presne to, čo od vyzretých Depeche Mode chcete. Ponoriť sa do posmutnených farieb a epických textov, ktoré môžu pôsobiť strašidelne, ale rozhodne nie sú strašiakom. Sú pripomenutím krehkosti a výnimočnosti bytia.

Dávne časy synthpopovej kapely pripomína skladba Wagging Tongue. Započúvajte sa do tých strhujúcich syntetizátorov a Martinových backing vokálov. Autorská spolupráca Davida a Martina znie oproti predchodcovi pozitívnejšie a v tejto nálade pokračuje aj hudobne presvetlená Ghosts Again, ktorá je vo svojej podstate veľmi jednoduchou záležitosťou. Nikam sa výrazne počas celej minutáže neposúva. Dôvod? Nemá sa kam. Celú energiu pesničky vtesnali 60-ročné legendy do úvodných sekúnd, a tak už nepotrebuje gradovať. Šokujúca explózia sa odohráva na jej počiatku a okamžite z nej robí hit.

Fascináciu zvukovými vrstvami zažijete v pesničke My Favorite Stranger. Ich kvílenie znie znova hrozivo. Slová piesne sú úderné rovnako ako rytmická sekcia. Myšlienka "Môj obľúbený cudzinec, stojí v mojom zrkadle. Vkladá mi slová do úst..." sa kĺže po povrchu skladby elektrizujúcim spôsobom.

Pohľad na tracklist albumu ma zaviedol do minulosti. Pri skladbe Don't Say You Love Me sa mi v mysli automaticky vynorila asociácia k hitu It's No Good z roku 1997. Jeho atmosféra, gýčovo trblietavý videoklip, ten nalíčený sebavedomý frajer za mikrofónom, ktorý hádže na kameru nebezpečné pohľady. Návrat do súčasnosti mi ukázal, že som sa nemohla v predstavách viac mýliť. Nálada Don't Say You Love Me je diametrálne odlišná a ja som jej napriek tomu rovnako podľahla. Absolútne odovzdane. Až natoľko, že som sa niekoľko nasledujúcich minút nedokázala pohnúť z miesta a ochotne som si zvolila slučku niekoľkých opakovaných prehratí, kým som spracovala jej mrazivú krásu. Violončelo rozozvučal Davide Rossi, ktorý nahrával aj husle v spolupráci s Luanne Homzy a Desiree Hazley. Skladbu napísali Martin Gore a Richard Butler a ja si vravím - vďakabohu za Martinovo rozhodnutie vpustiť jeho nápady do aktuálnej tvorby Depeche Mode.

Premrhať to je zločin

Uprostred albumu stojí osamotená Soul With Me, ktorá vybočuje zo všetkého, čo Memento Mori prináša. Jej orchestrálne intro, Martinov pokojný a odovzdaný interpretačný vklad, gospelový nádych, podmanivé harmónie a celková atmosféra pripomínajúca tvorbu Davida Bowieho sú perfektným protikladom k chladnejšiemu zvuku väčšiny albumu a umiestnenie skladby presne v polovici setlistu je geniálnym ťahom. Je miestom na upokojenie citovej víchrice, ktorá sa vôkol nej krúti od začiatku albumu až do jeho konca.

Nástup sarkastickej Caroline's Monkey tento dojem umocní, jej atmosféra rozvibruje steny žalúdka, ktorého chvenie prináša zvláštne uspokojenie. Následne sa ukáže, že to bolo v porovnaní s vášnivou Before We Drown iba nežné kolísanie. Mohutný zmyslový zážitok ponúka aj skľučujúca People Are Good, ktorá je stelesnením vzrušujúcej produktivity hudobných velikánov.

"Vždy si tu ty, svetlo, ktoré ma vedie z temnoty," spieva Gahan v objatí bzučiacich syntetizátorov v nefalšovanom lovesongu Always You, ktorému na udržanie pozornosti postačuje jednoduchá lyrika a tóny sláčikov. Chvíľka tepla a svetla je ale iba okamihom. Never Let Me Go ho drsne preruší naliehavou fyzickou žiadostivosťou. "Premrhať to je zločin."

Následne album končí veľkolepou filmovou atmosférou. Syntetizátory v úvode Speak To Me otvorili snovú baladu o osamelosti, prázdnote, ale aj túžbe po záchrane. Zúfalé volanie je fascinujúco zakončené zintenzívňujúcou sa disonanciou, ktorej beaty komunikujú so skladbou My Cosmos Is Mine. Speak To Me je s citom umiestnená v závere albumu ako jeho katarzný vrchol, po ktorom znova stlačíte play.

Album roka... Aspoň zatiaľ

Možno je predčasné označiť marcovú nahrávku za najsilnejší album tohto roka. Možno v jeho zvyšných mesiacoch príde niečo, čo ma pohltí ešte viac, aj keď si v tejto chvíli nedokážem predstaviť, čo by to mohlo byť. Ale Memento Mori si takýto titul pýta. Naznačil to už pilotný singel Ghosts Again, ktorý sa veľmi rýchlo zaradí medzi štadiónové hity kultovej formácie. Štedré zastúpenie syntetizátorov uspokojí väčšinu fanúšikov kapely, ktorá sa skvelým spôsobom vrátila späť v čase, avšak s príchuťou prítomného okamihu. Ich naliehavosť podporila všadeprítomné znepokojenie a napätie, ktoré z Memento Mori sála. Producent James Ford a koproducentka Marta Salogni odviedli kus dobrej práce.

K tvrdeniu z titulku, na ktorom sa momentálne zhodne asi väčšina recenzentov, treba dodať, že ani albumy vydané v prvých dvoch dekádach tohto storočia neboli žiadne prepadáky a kapela si vždy udržiavala svoju vysokú latku kvality. Aj preto sú jej dlhoroční poslucháči veľmi nároční a kritickí, v prípade nového albumu však v reakciách prevláda úprimné nadšenie. Možno k nemu istou mierou prispel aj strach fanúšikov, čo bude s kapelou po Fletchovej smrti, a následná úľava, no tým hlavným je vždy samotná tvorba. Práve vďaka očarujúcej synergii silných melódií, zaujímavo vrstvených aranžmánov a textov, ktoré idú hlboko pod kožu, zaujal Memento Mori v diskografii skupiny právom špeciálne miesto.

Pätnásty album Depeche Mode má môj vrúcny a nefalšovaný obdiv. Je fascinujúce, ako dokážu po viac ako štyroch dekádach na scéne stále posúvať svoje hranice. Títo večne mladí páni umelci dokazujú, že šesťdesiatka v živote muzikantov nič neznamená, pokiaľ si v sebe nesú iskru a húževnatosť mladíkov, ktorí stáli pri zrode kultu menom Depeche Mode.

Toto všetko si už 28. mája opäť vychutnajú aj fanúšikovia v Bratislave a už teraz je jasné, že po dlhých šiestich rokoch od posledného koncertu to bude šialená jazda, o ktorej sa bude ešte dlho hovoriť. Meteorologické okienko: pre istotu si prichystajte pršiplášte, Depeche Mode do Bratislavy so sebou zvyknú priniesť anglické počasie. Ak vám nebude stačiť, môžete si zážitok zopakovať aj o dva mesiace neskôr, 30. júla, v pražských Letňanoch.

Depeche Mode – Memento Mori
(Noram Records, 2023)