Album Obyčajnosti má od obyčajnosti ďaleko. Jana Kirschner ním opäť posúva hranice slovenskej hudby

Jana Kirschner, 2024Zdroj: Hana Knížová

Napätie, zvláštnosť, komplikovanosť a špecifická muzikálnosť sú atribúty, ktoré sa mi spájajú s tvorbou Jany Kirschner od čias albumu Krajina Rovina. Radikálny odchod z mainstreamu spravil z Jany umelkyňu, ktorej poslucháčska základňa priamoúmerne rastie s každým kilometrom, ktorým sa od tohto prostredia vzďaľuje. Preto keď ohlási nový album, čo tentokrát trvalo až desať rokov, mnohé uši spozornejú a sú pripravené skúmať nové pesničky.

Nie iba obyčajne počúvať. Skúmať. Tak totiž Jana Kirschner, jej štúdiová kapela a Eddie Stevens už roky tvoria. Ponúkajú kompozície, ktoré treba opatrne rozbaliť a odhaľovať jednotlivé prvky, ktoré v sebe spájajú, a ktoré by možno nikto iný dohromady nespojil. Že to bude časovo náročné počúvanie odhaľuje už nadštandardná minutáž pesničiek, rovnako ako doterajšie single Struny a Delia nás. Ale stojí za to si ten čas nájsť a pozorne vnímať. Jana Kirschner sa rozhodla pristupovať pri tvorbe tohto albumu k pesničkám inak. Zakázala si prílišne sa kontrolovať a donekonečna texty či spevy upravovať. Vsadila na zachytenie prítomného tvorivého momentu, ktorý by bola škoda zahltiť dodatočnými zásahmi. A tak vypúšťa do sveta album, ktorého autenticita prevažuje nad drobnými neupratanými nedostatkami.

Mala som možnosť vidieť videá priamo zo štúdia, z procesu tvorby jednotlivých pesničiek a bol to zaujímavý exkurz. Môže sa stať, že bez tejto výsady niektoré experimenty s kadejakými predmetmi a ich zvukmi ani nerozlúštite, ale to ani nie je cieľ. Ale ak vás to zaujíma, sú to všetko také obyčajnosti, ako bicie nahrávané v úzkej chodbe s pridruženou špecifickou akustikou, jemné údery do naplnenej kartónovej krabice (čím sa mi nepodarilo rozlúštiť), zvuk novín, poskakujúce plastové loptičky poukladané na strunách piana,... Obyčajné veci, použité v neobyčajných nápadoch.

Radosť a spontánnosť

V začiatkoch kariéry si Jana Kirschner sľúbila, že nebude žienkou domácou. A skutočne to dokázala. V súkromí je síce mamou dvoch detí, ale v tom svojom kariérnom prostredí sa nepodriadila očakávaniam a vytrvalo rebeluje až dodnes. Dôkazom je najnovší album Obyčajnosti ako celok, no po jeho rozmenení na drobné sa ukazuje, že v tomto smere absolútne dominuje dvojica skladieb. V pesničke Rýmy si Jana Kirschner odvážne dovolila siahnuť po rape a ja si dovolím tento moment albumu označiť za najzaujímavejší.

Nákazlivý nie je len rytmus skladby, ale aj jej celkové vyžarovanie a odkaz. Ak ste niekedy pochybovali o tom, či ešte ľudstvo potrebuje básne, táto pesnička pre vás bude odpoveďou. Následne sa nahrávka absolútne prirodzene presúva k pilotnému singlu Struny, ktorá má spočiatku podobné razenie, za čo môže jeho hip-hopový rytmus, ale aj text, v ktorom speváčka priznáva, že bola vždy iná a divá. Spolu tvoria tieto pesničky skvelú dvojicu so silným potenciálom zostať v mysli poslucháčov ešte veľmi dlhý čas.

Slobodu dokazuje aj množstvo iných prvkov. Inštrumentálny prológ a polovične inštrumentálny epilóg, ktoré rámcujú album, nekontrolovaná minutáž pesničiek, prúdy myšlienok, ktoré nepôsobia zviazane a štylizovane a napriek tomu ponúkajú hodnotné básnické obrazy poprepletané intimitou na úrovni vzťahu k sebe samej, k rodnej krajine, k rodine blízkej aj vzdialenej, k prírode, k spoločnosti a dianiu v nej. A v neposlednom rade to dokazuje živelnosť samotnej hudby, ktorá pulzuje celým albumom. Vždy inak intenzívne, ale všadeprítomne. Akustické plochy striedajú ruchové sekvencie prekrývajúce jednoduché (alebo obyčajné?) melódie a tie zase na seba vrstvia hip-hopové, soulové, jazzové, folkové aj folklórne odtiene.

A nedeje sa to iba na úrovni jednotlivých skladieb. Ono sa to odohráva priamo v každej z nich. Tak napríklad dve rôzne nálady pretínajú skladbu A po nás potopa na dve časti. Tichý akustický úvod, výrazný divoký most a vrcholiaci záver. Absolútne ticho niekde po prvej minúte a pol vás dokonca možno zmätie, že skladba dospela k svojmu záveru. Ale nie je to tak, ona iba potrebovala absorbovať živelnosť, ktorá v štúdiu pri jej nahrávaní vznikla. Rozprávajúc popritom o vzťahových nuansách a ich každodennosti. O stabilnom partnerstve, v ktorom sa "aj v tme nájdeme".

Hudba s názorom a pre všetkých

Dlhých (ale nie nekonečných) sedem minút ponúka akustická pesnička Tiene, ktorá atmosféru albumu na chvíľu upokojí a stíši. Jednotlivé verše dávajú priestor zahĺbiť sa do nich a nechať sa nimi viesť. Nasmeruje poslucháča k opusteniu napätia, ktoré v sebe každý občas nosí. "Je to v nás, iba v nás." V pesničke Chcela by som ochutnáme zase folklórnu príchuť, ktorá naplní srdce po okraj lyrickými opismi a vášňou k domovine. Keď sa už zdá, že sa aj nasledujúca skladba Delia nás svojím akustickým úvodom zaradí k skladbám, pri ktorých si vychutnáte pokoj, nie je to tak. Zaujímavým spôsobom prináša určitý nepokoj, napätie, ale aj zjednotenie zároveň. Nesie vo svojich veršoch hneď niekoľko dôležitých odkazov. Jeden z nich je však najpálčivejší – byť pravde verní a nerozdeliteľní.

Ťaživý pocit z práve počutého zmietne zo stola nasledujúca Mám pocit, ktorú si zamilujete pre jej striktný rytmus a Janin spev, ktorý znie, akoby sedela vedľa vás a len tak si spievala. Bez úprav, bez pokusov o vylepšenie a uhladenosť. Pre radosť. Svoju aj našu. Toto je ten typ pesničky, pri ktorej netreba nič, možno len naboso tancovať v tráve a nevnímať okolie ani čas. Aspoň na chvíľu. K domovine sa Jana vracia aj v ďalšej sedemminútovej skladbe Malá zem, v ktorej sa vyznáva z toho, že "city sa nemenia, len dráhy ciest".

Synchronizovaná hra na gitarách, synchronizované tlieskanie a pritom toľko nepokoja prináša skladba, ktorá to má aj vo svojom názve. Nepokoj je v závere naliehavo expresívny až máte pocit, že vás roztrhá na kusy. Akoby sa v pesničke snúbil všetok ruch celej nahrávky. Je to skladba, bez ktorej by som sa pokojne ako poslucháč zaobišla, v kontexte albumu ale má jej umiestnenie zmysel. Práve za ňou nasleduje Epilóg (Holubienka), ktorý tie rozbúrené emócie zase upokojí a pripraví poslucháča na ďalšie počúvanie albumu, kde si celkom dobrovoľne bude vyberať znova tie roztrieštené melódie plné napätia práve kvôli ich katarznému účinku.

Popísať album Obyčajnosti jednou vetou, ktorá by ho v závere vystihla je nemožné. Má minimálne dve úrovne. V tej prvej si všimnete, že väčšine skladieb chýbajú ľahké melódie a len ťažko si budete spočiatku spolu s Jankou spievať, alebo si podvedome pohmkávať nové kúsky. Pesničky nie sú typicky spevavé. Sú komplikované, rýchlo sa meniace a vsádzajú skôr na rytmus, ktorý rozochveje vnútro. Majú v sebe také krásne magnetizujúce napätie. Spočiatku je náročné vnímať poetické texty súčasne s hudbou, ktorá je tvorená množstvom prvkov. Na druhej strane ale stoja skladby, ktoré prinášajú pohladenie, teplo domova a čistú radosť. V nich nájdete jednoduché pesničkárstvo. Tieto úrovne spolu ale nebojujú. Nedelia album na dve časti. Oni ho zjednocujú a robia nerozdeliteľným.

Ako znejú nové pesničky, už vieme. Ako budú znieť naživo sa dozvieme na vypredanom aprílovom turné, ktoré štartuje už 3. apríla v Banskej Bystrici, odkiaľ Jana Kirschner so svojou koncertnou kapelou pocestuje do Košíc, Žiliny a Bratislavy.

Jana Kirschner – Obyčajnosti
(Slnko records, 2024)