Deň po nedeľnom koncerte Depeche Mode na Tehelnom poli Bratislavu navštívila ďalšia svetoznáma kapela, americkí Fun Lovin Criminals. Do Bratislavy prišli chlapci z New Yorku v rámci svetového turné predstaviť pripravovaný album, prvú štúdiovku po takmer desiatich rokoch.
Druhou zásadnou novinkou bola personálna obmena, Briana "Fast" Leisera a Franka Benbiniho doplnil gitarista z Happy Mondays Naim Cortazzi. Toto pomerne lákavo znejúce promo prilákalo v pondelok večer do Majestic Music Clubu celkom slušnú porciu fanúšikov, aj keď vypredané nebolo.
S Fun Lovin' Criminals (FLC) som si dal rande po dlhých 22 rokoch – prvý raz sme sa videli na mojej prvej Pohode a to bol aj hlavný dôvod, prečo som ich chcel opäť vidieť. V spomienkach mi totiž zostal plnokrvný a oduševnený koncert, ktorý som si užil totálne zablatený a s úsmevom na perách.
Ten som mal aj v pondelkový večer, bol to ale úsmev iný – strnulý, jemne nechápavý a sklamaný. Treba si však priznať, že je to čiastočne moja chyba. Vychádzať totiž z pocitov 16-ročného človeka, ktorý sa ešte len učil chodiť na koncerty, je prvýkrát na veľkom festivale, užíva si nepoznanú porciu slobody na začiatku leta, bezstarostnosť a je očarený každou maličkosťou, vytvorí dokonalé nesprávne očakávania.
Zdroj: Braňo Vartovník
Kapela začiatok koncertu pretiahla asi o pol hodinku, čo bolo však fajn, keďže vonku bolo príjemne a návštevníci koncertu si ešte stihli pokecať s kamošmi a dať si pivko pri západe slnka. Osobne mám priestor MMC veľmi rád, pre tento typ kapely je maximálne vhodný. Čo ma ale vyrušilo už pri prvých tónoch (resp. prvých spevoch) bol prekvapivo nekvalitný zvuk. Hudba FLC je kombináciou funku, rocku a rapu, čo v princípe znamenalo, že sa na mňa po celý večer valil len nejaký zhluk neidentifikovateľného textu, ktorý zanikal v relatívne hlučných nástrojoch.
Keď som si pred koncertom v slúchadlách oprašoval ich predošlé albumy, mal som obavy ešte z jednej veci – že piesne, ktoré hrajú, sú si relatívne dosť podobné a koncert sa časom stane jednotvárnym. Táto obava sa pre mňa bohužiaľ stopercentne naplnila po asi štvrtej pesničke.
Unavené tour
Ak by som svoje pocity nezdieľal s kamarátom, s ktorým sme na koncerte boli, myslel by som si, že som na inej planéte než ostatní poslucháči. Publikum bolo skutočne skvelé a svojím "výkonom" kapelu jednoznačne predčilo. Tanečky, piskoty, ruky nad hlavou – všetko spontánne a nevyžiadané reakcie.
Zdroj: Braňo Vartovník
Niet pochýb, že svetové turné môže byť pre hudobníkov náročným repetitívnym projektom, najmä ak boli v minulosti zvyknutí na väčšie kluby a koncerty. Napriek tomu ma chýbajúca iskra v prejave FLC prekvapila. Asi nikdy som nepočul viac bezpohlavné "make some motherfucking noise" ako od bubeníka Benbiniho. Gitarista Naim Cortazzi síce robil pózy a frontman, ktorý okrem mikrofónu obsuhoval aj mix, basu alebo trúbku, priebežne poskackával, všetko to však na mňa pôsobilo akosi neúprimne a "z povinnosti".
Môj úsmev bol teda po 22 rokoch od zážitku na Pohode skôr pokrivený a jemne nechápavý. Kapela totiž ponúkla síce energickú ale nudnú pódiovú šou, na ktorú som sa nedokázal pocitovo naladiť. Hudba FLC je rytmická, dá sa na ňu bez problémov hýbať, ale traja chlapi spievajúci nízko posadenými hlasmi jednoducho hodinu a pol sami nepotiahnu. V ich skladbách je veľa latino prvkov a keby boli na pódiu dajme tomu ešte dva dychy a ideálne aj sprievodné vokalistky, získalo by to úplne iný rozmer. Takáto úsporná koncertná verzia FLC nemôže naplno baviť ani ich samých a bolo to tak nejako cítiť.
Navyše ani nová gitarová akvizícia neoslnila. Cortazziho sóla boli vyslovene primitívne, nie raz sa stalo, že netrafil tón a okrem toho, že to bol "good looking guy", veľa podnetov na ohúrenie z výkonu neponúkol. Viem, že už teraz idem do jemnej negativity, ale žiaľ, toto bol koncert, ktorý potreboval dotiahnuť nejednu šrúbu.
Zdroj: Braňo Vartovník
Ako pokrčiť vlastné hity
Tak by sa mohla volať online lekcia od FLC. Kapela má za takmer 30 rokov existencie na konte niekoľko naozaj veľkých hitov, pomohlo jej aj ich zaradenie do Tarantinových filmov, ale to, v akej verzii a s akým nábojom ich ponúkli v Bratislave bolo pre mňa hrozne vágne.
Takmer v úvode zaznela moja najobľúbenejšia Loco, s výrazným gitarovým riffom, takou tou letnou chill atmosférou, skrátka dokonalý pohodový song. Zahratá však bola akoby z rýchlika a presne tu som si uvedomil, ako veľmi trojici na pódiu chýbajú ďalšie vokály. Tento moment bol zrejme aj spúšťačom mojich postupných rozčarovaní. Z hľadiska dramaturgie bolo tiež trošku zvláštne, že to bol jediný veľký hit v základnom programe, až prídavok ponúkol ich najväčší "ear worm" Scooby Snacks.
Musím však ešte raz zdôrazniť, že väčšinu publika zjavne podobne kritické myšlienky obchádzali a kapela bola z reakcií fanúšikov očividne milo prekvapená. Pre mňa osobne to však bola posledná dobrovoľná konfrontácia s liveactom newyorských kriminálnikov. Ani ich nové tracky totiž nepriniesli žiaden silný motív, posun v tvorbe či oživujúci náboj. Je skvelé, že promotéri túto, pre slovenskú scénu v istom zmysle až kultovú kapelu pritiahli, pre mňa však jej pondelkový výkon znamenal až príliš očividnú povinnú jazdu.
Autor: Michal Húska
Súvisiaci interpreti: Fun Lovin' Criminals
