Viedenský Haus der Musik je zvláštne miesto na koncert - studené múzeum, sklo, kov, priveľa svetla a bar len provizórny. Koncertná sála sa však napriek úvodným rozpakom ukáže ako dokonale vyhovújuci priestor pre hudbu novozélandskej pesničkárky Aldous Harding.

Neosobná miestnosť pre asi stovku návštevníkov pod rúškom tmy vytvorí komorné prostredie, v ktorom sa ideálne prepája pocit kolektívneho zážitku, a zároveň ten výnimočný moment, keď všetci dovidíme na pódium. Pozerať sa totiž jednoznačne je na čo. Večne premenlivý vokál Aldous Harding sprevádza mimika, pri ktorej Este z Haim pôsobí ako profesionálna hráčka pokru. Jednotlivým skladbám Harding akoby patrili určité charaktery a ich výraz je komunikovaný hlasom i tvárou umelkyne.

Folkové polohy si vždy prispôsobuje, a tak sa môže stať, že v priebehu niekoľkých minút máte pocit, že vám v nejakom zafajčenom bare spieva Nico, ktorú náhle strieda víla Joanna Newsom. Sprevádzajú ich grimasy, pri ktorých sa môžete len dohadovať, či ide o výraz absolútneho sústredenia, či naopak zľahčovania a budovania ochrannej štvrtej steny pri osobných spovediach. Slová z pier hudobníčky občas splývajú, inokedy sa priam derú, oči vyvrátené k oblohe ako Jana z Arku. Čo sa na Youtube môže zdať ako prehnaná dramatizácia, naživo umocňuje zážitok a dotvára obraz umelkyne, ktorá pohltí celú vašu pozornosť.


Aldous Harding totiž nie je len nejaká obyčajná folkáčka, ktorá si skúša rôzne hlasy. Ako sa ukazuje aj na koncerte, v jej diele je nesmierne dojímavá hĺbka. Večer začne Swell Does the Skull a I'm So Sorry len sama s gitarou a poslucháča pri ďalšej skladbe až zaskočí náhle narušenie krehkej polohy elektronikou. A hoci by určite bol výborným zážitkom aj celý koncert v takejto minimalistckej verzii, klávesy a basa Aldousiných spoluhráčov ju po zvyšok večera zručne sprevádzajú súčasnými podobami pesničkárskej tvorby.

Treba povedať, že väčšina z nej je temno temná, čerpajúca z debutového albumu o nervovom zrútení a aktuálneho Party, ktorý je síce o láske, ale neznie o nič pozitívnejšie. Veľkou devízou sú hudobníčkine texty - často zamrazí celkom jednoduchými obrazmi (na ilustráciu postačí názov odohranej What if Birds Aren't Singing They're Screaming). Podobne pohne aj skalou, keď rukami ilustruje rázcestie pri Horizon a dekonštruuje idealistický obraz vzťahu, kedy všetky princezny a princov za obzorom čakajú už len štastné konce. Mimochodom, práve táto pieseň očarila jej krajanku Lorde natoľko, že Harding označila za jednu z najzaujímavejších umelkýň na hudobnej scéne.


Ako živá performerka však Aldous, podobne ako mnohé ďalšie hudobníčky, ktoré sú schopné piesňou zlomiť a znova pozliepať srdce, hojne využíva zmysel pre humor. Vo chvíľach medzi piesňami odľahčuje atmosféru svojskými vtipmi o cvrčkoch či svojom halloweenskom kostýme (po dlhej dobe narušila svoj biely úbor čiernymi nohavicami). Zároveň tak paradoxne ešte znásobuje účinok následných výpovedí a poslucháča zneisťuje - napríklad keď milostnú Blend uvedie ako skladbu o svojom otcovi a zakončí otázkou, či sme už dosť zmätení.

Prekvapením je coververzia skladby Death of Samantha od Yoko Ono, ktorá sa zaoberá práve fenoménom odťažitého, chladného povrchu a búrilvého, citlivého vnútra. Tiež zaznejú dve nové skladby - pri Pilot za klávesy sadá sama Aldous, Weight of Planets opäť rozvíja kontrastné témy (sloboda byť kýmkoľvek, robiť čokoľvek vs. ťažoba planét). Táto zmes melanchólie, nadsádzky a melodrámy vytvára z Harding magnetickú performerku a viedenské publikum to aj náležite ocení - úplne výnimočne si vytlieska prídavok až dvakrát.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Ketchup Book - Facebook.com/AldousHarding