Festival experimentálnej a improvizovanej hudby počas uplynulého týždňa priniesol vystúpenia hudobných inovátorov, ktorí v Bratislave predstavili vlastnoručne vyvinuté nástroje, ale aj tie tradičné v úplne inom svetle.

15. ročník festivalu bol poňatý veľkoryso. Niektoré novinky, ako prednášky vystupujúcich hudobných inovátorov, boli príjemným obohatením, potvrdzujúcim osvetovú rolu festivalu. Iné, ako rozšírenie podujatia do druhého klubu, nevyšli až tak pozitívne. Na zahájení festivalu vo Fuge (namiesto v tradičnej A4, kde sa odohrával zvyšný program) sa podpísala nižšia účasť, i napriek zaujímavým menám. Industriálny noise mníchovského Rumpelna či intenzitu breakcoru Syncope si tak vychutnal len zlomok neskoršieho počtu návštevníkov.

Slovenská i arménska nálož

Prvým naozaj intenzívnym vystúpením Nextu 2014 sa tak stal projekt slovenského gitaristu Davida Kollara, The Blessed Beat. David doplnený trubkárom Paolom Ranierim a bubeníkom Simonem Cavinom predviedol extatickú žánrovú zmes, radostne preskakujúcu z jednej škatuľky do druhej, od noisu cez jazz až po ambient. Jeden z vrcholných ne-elektronických momentov tohto ročníka, o to silnejší, že predstavuje aj domáci talent.

O preklenovaní žánrov vie svoje Arménec Georgy Bagdasarov. V Bratislave vystúpil s projektom Ukamau, prezentujúcim tzv. bari-core, teda poriadnu nálož barytónsaxofónu. Spolu s kontrastnou tieňohrou, priniesol agresívnu rytmickú show, ktorá dala rýchlo zabudnúť na občasnú ulepenú sentimentálnosť saxofónov.

Svieti to, hýbe sa to a je to hudba

Hlavnou hviezdou štvrtkového programu však bola Myriam Bleau a jej autorské zvukové objekty – Soft Revolvers. Priesvitné, rozsvecujúce sa disky nahradili roztáčanie gramcov, no pripomínali i detskú hru s vĺčikom či miesenie cesta. Myriam roztáčaním objektov a stláčaním pedálov spúšťa pripravené sample a vytvára originálne kompozície. Je to vlastne celkom žúr - keby ste na chvíľu vedeli odtrhnúť oči od roztočenej krásy, hneď by ste tancovali.


Ďalšími vlastnými vynálezmi na pokraji umeleckej tvorby a vedeckej činnosti nadviazali vystupujúci aj v piatok a v sobotu. Nenápadný Austrálčan Adam Donovan po priestore divadelnej sály rozostavil svoje skulptúry – robotické konštrukcie nazvané Psychophysics Machines. Jemne sa otáčajúce, svištiace vzduchom i prakticky napodobňujúce tanec, objekty spolu vytvárali priestorový zážitok z hudby. Keď ste však dostatočne nasýtili svoju zvedavosť okukávaním kmitajúcich nástrojov, v porovnaní unikátneho živého zážitku so zvukovým atakom, ktorý do A4 v minulom ročníku festivalu priniesol napríklad Marcus Schmickler, Donovanovo predstavenie vybledlo.

Záverečný deň festivalu priniesol dvoch hudobných vedátorov – duo pantoMorf, ktorí zviedli sonický súboj so svojimi expressure padmi. Tie sú ich vlastným vynálezom, ktorý inovatívnou technikou premieňa pohyb na zvuk a dovoľuje hudobníkom tvoriť elektronickú hudbu rovnako organicky ako na živom nástroji. Usadení za stolíkmi čelom k sebe, obaja hudobníci sa pohybovali na hranici medzi šialenými virtuózmi napríklad za piánom a dvoma geekmi, battlujúcimi za svojimi tabletmi. Občas to celé naozaj pripomínalo tradičné nástroje, akoby pantoMorf ťukali do kontrabasu, chvíľami dominoval surový chlad technológie. Koncert eklekticky striedal nálady akoby so snahou obsiahnuť čo najviac možností nástroja.

Kde sú hranice

Tak trochu odvrátenú stranu svojho nástroja na Nexte predstavil Eduardo Raon. Harfy sme zvyknutí vnímať ako nástroje len nežne hladené krehkými prstami víl. Raon hodil konvencie za hlavu a ukázal, že aj harfa môže byť riadna divočina. Svoj nástroj síce občas hladí, no i udiera, chvíľu používa ako perkusiu, potom po strunách behá pohárom. Expresívnu koláž, rozvíjajúcu tému impulzívnych reakcii od smiechu až po zabíjanie, dopĺňajú nahrávky hlasov a čiernobiela vizualizácia.

Hľadanie hraníc nástroja charakterizovalo aj vystúpenie Bogan Ghost, v ktorom trúbka a violenčelo prechádzali neustálymi metamorfózami. Dlhé, tlmené pasáže nečakane pretínal výbuch disharmonickej energie. Trúbka Liz Albee sa občas stávala len sipiacim dychom, poznamenávajúcim prechod vzduchu dnu a von. Violončelo Anthey Caddy monotónne bzučalo, až kým ich spoločná improvizácia nedoviedla do priam zvieracieho revu.


K hviezdnym menám lineupu patrili aj Emptyset so svojimi minimalistickými experimentmi vychádzajúcimi z techna. Droneové dunenie sprevádzali pôsobivé čierno-belasé vizuály, v ktorých neúprosný rytmus bristolského zoskupenia zmietal geometrické tvary a linky.

Bodku za festivalom urobil Rashad Becker so sústredeným, introvertným setom. Experimentálne plochy prekladal konvenčnejšími, rytmickými momentmi a poslucháč sa nemohol ubrániť pocitu, že sleduje pri práci ozajstného majstra. Beckerove kontemplatívne vrstvenie zvuku tak uzavrelo ďalší úspešný ročník festivalu, ktorý otvára hudobné obzory. Tak ako vždy pri začiatku jednotlivých koncertov, keď sa o rok znova ozve zvuk sirény, vidíme sa znova.

Autorka: Michaela Kučová
Foto: Branislav Grebečí - Facebook.com/nextfestival