Primavera Sound každoročne prináša hviezdny lineup zložený z hudobných legiend aj telies, z ktorých budú všetci šalieť o rok. Pre množstvo veľkých mien, z ktorých mnohé panovali v rebríčkoch "best of 2014" alebo sa vracali na pódiá po rokoch, sa mi tento rok nepodarilo objavovať až toľko nového. Nasleduje výber z toho, čo zaujalo najviac.
Thurston Moore sa po rozpade Sonic Youth sústredí na sólovú tvorbu, ktorú predstavil aj v Barcelone. Názov nového albumu The Best Day bol výstižný pre celý koncert. Moore po rozchode s manželkou a spoluzakladateľkou Sonic Youth, Kim Gordon, nabral novú energiu čerstvo zamilovaného muža. Jeho experimentovanie s gitarou sa tak prikláňa k bezstarostným, harmonickým polohám (na rozdiel od jeho ex, ktorá svoj silne experimentálny, temne dunivý projekt Body/Head na Primavere predstavila minulý rok). Sám svoju novú tvorbu uviedol ako básne lásky a mieru a ponad španielske pobrežie sa niesla naozaj pozitívna atmosféra. K silnej energii prispeli aj špičkoví spoluhráči - kolega zo Sonic Youth, Steve Shelley za bicími či basáčka Debbie Googe (My Bloody Valentine).
Antony Hegarty tentoraz neprišla s Johnsons, ale sprevádzaná miestnym Orquesta Sinfónica de Barcelona y Nacional de Cataluña. Spolu s projekciou japonského divadla butoh Antony previedla publikum svojou tvorbou, od skladieb z debutu ako Cripple and the Starfish až po novšie Swanlights alebo Another World. Nezameniteľný hlas spieval balady o sebadeštrukcii - vo vzťahu k samému sebe, partnerovi a predovšetkým k planéte Zem.
The Black Keys priniesli súčasný pohľad na nezávislý rock, blues a vôbec všetko dobré, čo svetu môžu ponúknuť americké garáže. Neskôr sa na pódiách objavila aj ďalšia šikovná dvojica Death From Above, ktorí na úvod oznámili "Sme z Kanady a prišli sme zničiť váš stage!" a obrazne tak svojou hlučnou punk-rockovou náložou naozaj urobili.
Sunn O))) zapôsobili možno až príliš silno. Temnotu, deformovanie zvuku, deštrukciu a hluk prinášajú vrchovate, navyše zahalení čiernymi kapucňami. Po poslednom albume to celé dopĺňa aj avantgardný Scott Walker a na túto konkrétnu poslucháčku toho experimentálneho dronu už bolo uprostred noci naozaj priveľa.
Omnoho bezstarostnejší bol na susednom pódiu Chet Faker - autor príjemne soulových hitov ako sú coververzia No Diggity či Talk Is Cheap. V lineupe naňho nadväzoval James Blake, podobne ospevovaný elektronický talent. Sú ako dva póly súčasnej elektroniky - Faker so svojou slnečnou austrálskou povahou je predovšetkým zabávač. Dav hojdá bokmi presne podľa jeho povelov, či len sám pobehuje medzi mašinkami a klávesmi, alebo ho podporujú aj bubeník a gitarista. Bicie a gitara sprevádzajú aj Blakea. Ten zas zosobňuje melancholickejší britský princíp - i keď svoje hity spracováva naživo do tanečnejšej podoby, stále v nich ostáva kúsok dojímavého smútku.
Solitéri a sila ženského priateľstva
Na koncert Josého Gonzáleza v uzavretej hale Audítoria sa stáli rady už tri hodiny vopred. Trpezlivosť sa ale oplatila - drobný Švéd argentínskeho pôvodu priniesol krehkú akustickú poéziu aj pôžitok z gradujúcej práce celej kapely. Nevynechal skvelé covery Teardrops či Heartbeats a mňa osobne presvedčil, že na tohtoročnom Grejpe nebudem chýbať. Len s gitarou a pár efektmi si vystačil Damien Rice. Pesničkár z najlepšej írskej tradície ovládol masu pod obrovským pódiom silou svojho hlasu a výpovede. Vo vypätých momentoch, napríklad pri 9 crimes, až stískalo srdce a posledný singel I Don't Want To Change You sa v Damienovom sólovom podaní rozvinul v celej svojej nehe.
Mohlo by sa zdať, že úspech Perfume Geniusa spočíva v baladách s tanečným nábojom, v extrovertných deklamáciách ako je singel Queen. No hoci od prvého vystúpenia na Primavere pred pár rokmi nabral čosi performerského sebavedomia (a aj spoluhráčov), tento koncert ukázal, že pod okázalými gestami sa ukrýva krehká chlapčenská duša, smútok a osamelosť. V skladbách vychádzajú na povrch, v tónoch jednotlivých klávesov, aj výkrikoch pomedzi spev. Vlnenie bokmi je len kamufláž.
Jedným z kultových návratov tento rok boli Sleater-Kinney. Zástupkyne feministického riot grrrls obdobia ukázali, že rozhodne nepatria len do 90. rokov. Tri staré kamošky (miestami doplnené o Katie Harkin) priniesli jeden z najsilnejších festivalových zážitkov - a nielen preto, že sa vrátili. Okrem skladieb z novinky No Cities To Love potešili aj Jumpers, The Fox alebo Entertain. Skvelá energia, dravosť gitár aj naliehavosť charakteristicky preexponovaných vokálov vytvorili nezabudnuteľný koncert. Ako zaznelo v poslednej Modern Girl, "anger makes me a modern girl" - tá správna dávka agresie ukazuje, že riot grrrls sú aktuálne aj dnes.
Hrdinovia minulého roka i barcelonských nocí
V anketách o najlepšie albumy roka 2014 sa často objavovali Run The Jewels a po Primavere môžem potvrdiť, že rovnako strhujúci sú i naživo. Dvaja MCs a ich DJ sa postarali o riadny piatkový žúr, počas ktorého odušu tancoval aj objemný Killer Mike, a to i napriek zlomenej ruke. Texty o násilí, politike a perverznostiach s RTJ skandovali všetci a raperi sa na konci vyčerpávajúcej show zdali naozaj dojatí.
K obzvlášť obľúbeným patrí aj kapela Alt J, ktorej patril vrchol piatkovej noci. Originálna zmes popu, hip-hopu a dubstepu je aj naživo rovnako príjemným zážitkom - ani neviete ako a spievate si spolu s krásnymi vokálmi kapely. A hoci štedrý priestor patril druhému albumu, na záver 19-skladbového setlistu sa publikum dočkalo aj známej (a zimomriavkovej) Breeezeblocks.
Keď sa vstáva zo stoličiek
Posledný deň otvoril špeciálny akustický koncert Patti Smith. Deň pred tým na inom pódiu otvorila svoje špeciálne výročné turné albumu Horses (1975). A hoci, ako sama poznamenala, 68-ročná Patti sa stáva trocha dezorganizovanou, živé prevedenie zásadnej nahrávky malo stále silu. 40 rokov, ktoré od vydania jej debutu uplynuli, prináša len ďalší rozmer jej výnimočným poetickým dielam s poctivým rock'n'rollovým zvukom. Oba koncerty zároveň spájalo venovanie skladieb zosnulým blízkym Patti. Pri skladbe Perfect Day na počesť Lou Reeda nebola pre dojatie schopná spomenúť si na notoricky známy text.
Množstvo emócii vo vzduchu prehĺbilo zážitok z koncertu, počas ktorého odzneli aj Pissing in the River či Beneath the Southern Cross. Vyzývanie ľudí k slobode, mieru a odvahe voči útlaku vytvorilo elektrizujúcu atmosféru. Až natoľko, že ľudia nevydržali sedieť, zo sedadiel sa nahrnuli k Patti pod pódium Auditoria a jednému šťastlivcovi sa podarilo dostať na pódium, kde dokonca dostal do rúk Pattinu gitaru.
Swans na rovnakej scéne nečakali a Michael Gira hneď v úvode vyšiel na pódium a ľudí pekne zvolal k sebe. Následne prenechal priestor Thorovi, ku ktorému sa postupne pridávali ďalší a ďalší spoluhráči, až kým nevytvorili dostatok hluku na započatie skladby Frankie M. Vďaka zrušeniu nasledujúceho koncertu mala kapela priestor na svoj bežný koncertný setlist, ktorý vďaka improvizáciám zvykne trvať až do troch hodín. Gira a spol zároveň svojím hlukom boli asi jediným dôstojným protivníkom priam bezohľadnej potreby španielskeho publika tlieskať "do rytmu" pri hocakej hudbe, a koncert tak mal naozaj silnú atmosféru.
Rock'n'roll inak
K najlepším patril aj uvoľnený koncert Maca DeMarca. Akoby robili soundtrack k braniu psychedelík niekde na zastrčenej vidieckej farme, Mac a jeho kamoši na pódiu sršia internými vtipmi a bezstarostnými pesničkami s ozvenou 80's rocku. Od prvej Salad Days je zrejmý Macov skladateľský talent, kde jednoduchými, priam spontánnymi pesničkami naozaj baví. Dokonca aj krízový moment, kedy je nutné opravovať struny gitary, sa nakoniec premení na jeden z vrcholov - kým Mac naťahuje struny, gitaristi zabávajú dav svojským (no precíteným) coverom Yellow od Coldplay.
Modernému pohľadu na rock'n'roll patria ďalšie koncerty soboty - jeden z najmenších i ten najväčší. The Bohicas sú mladí Angličania, ktorí spájajú všetko dobré v punku, blues a art rocku s nákazlivou mladíckou energiou. Zatiaľ majú len jedno EP, no ich meno je dobré si zapamätať. The Strokes naopak boli prvým potvrdeným menom tohto ročníka a očakávania naplnili. Znovu obnovená americká kapela mala všetko - vaše obľúbené hity, garážové gitary, správne vykradnuté retro i flegmatický prednes Juliana Casablancasa. Someday, Last Night, Reptilia a prídavok boli skvelým návratom kapely na európske pódiá od roku 2011.
Svoje potrubia, vŕtačku, alobal a všetko ostatné prinesú Einstürzende Neubauten aj na Pohodu. Stačí povedať, že zaklínanie bosonohého Blixu a jeho hlučných kumpánov by ste si nemali nechať ujsť, aj keď nepatríte k fanúšikom nemeckého industrialu. Cez hluky, ruchy a Blixovu charizmu sa totiž deje čosi zázračné.
Po prvýkrát v Španielsku vystúpila Tori Amos, počas koncertu teda priniesla aj staré hity ako Cornflake girl, aj novšie skladby, ktoré menej využívajú bežný formát "smutné dievča za klavírom" a viac pracujú s elektronikou. Tori celý koncert odohrala rozkročená medzi dvoma klavírmi a napriek priznanej nervozite zvládla aj náročnejšie skladby s prehľadom.
K bizarným (dobrým) zážitkom patril koncert Dana Deacona, alternatívneho hudobníka, ktorý experimentálny tanečný set dopĺňa vysokou interaktivitou s publikom. Pomedzi skladby kdesi medzi raveom a rapom sme boli poučení o nebezpečnosti nafukovacích zvierat na koncertoch a následne zapojení do masovej varianty detskej hry, kde každá polovica davu mala svojho "kapitána" po ktorom opakovala tanečné pohyby.
Zážitky, ktoré sú neprenosné. Na Primavere ich opäť bolo koncentrované množstvo a festival tak potvrdil, že ani po 15 rokoch existencie nestráca dych.
Autorka: Michaela Kučová
