Kanadská kapela svojou magickou melanchóliou počas viedenského koncertu vytvorila dôstojný soundtrack k zániku - či už vzťahu alebo našej civilizácie.

Svojím tohtoročným albumom Sincerely, Future Pollution sa Timber Timbre presunuli z temnoty magických rituálov do ešte temnejších futuristických vízií. Existenciálna úzkosť sa tentokrát viaže predovšetkým na stav našej spoločnosti a odpútava sa aj od inšpiračných zdrojov v americkej ľudovej hudbe.

V tomto kontexte koncert, ktorý sa v rámci európskeho turné kapely konal vo Viedni 27. septembra, pôsobí ako jeden z tých bájnych večierkov nad hrobom, kde nás práve kanadská kapela prišla vyprevadiť. V čiernych košeliach a oblekoch, hudobníci rozvíjajú jeden mrazivý príbeh za druhým. Na pódiu sa v kútoch povaľujú obrovské zhasnuté diskogule, zdá sa mi to krásne príznačné, tento symbol živelnej zábavy vyhasnutý a spustený zo svojho zvyčajného miesta vo výške... skutočne apokalyptická melanchólia. Neskôr pri Hot Dreams sa síce diskogule predsalen rozžiaria a po celom pódiu a strope klubu Arena vrhajú pôsobivé svetielka, pocitu neurčitého konca zapíjaného niekde v zašitom bare sa však už nezbavím.

Prekvapivou hviezdou večera sa stal Chris Cundy, hráč na bass klarinet a saxofón. Svojím sólovým vystúpením síce robil Timber Timbre predovšetkým predskokana, dychovými experimentami však dokázal zaujať aj pomaly sa zbierajúce publikum, ktoré na žiadne free jazzové experimenty neprišlo. Cundy aj skeptikom ukázal verzatílnosť a emocionálny rozsah, ktorý možno docieliť dokonalým ovládnutím jediného nástroja. Neskôr, pri saxofónových partoch repertoáru Timber Timbre práve jemu najhlasnejšie tlieskala (už plná) Arena.


Koncert strieda novšie skladby so synťákmi so staršími kúskami, kde atmosféru buduje predovšetkým saxofón. Naživo niektoré kusy (ako singel Velvet Gloves & Spit) vyznejú až takmer na hrane s funky. Zdá sa, že frontman a (až do novinky Sincerely, Future Pollution výhradný) autor hudby, Taylor Kirk, definitívne zahodil akékoľvek rozpaky zo svojej pozície v čele kapely.

Z introvertného autora domácich nahrávok sa zmenil na hudobníka, ktorý celý večer presvedčivo zabáva rockový klub. Jeho komunikácia s publikom sa síce obmedzuje na pár úprimných slov vďaky, svojou hudbou však priestor dokonale ovládne. Nepatrí k magnetickým performerom, hoci podivným účesom a fúzkami pripomína Nicka Cave (v ére Grinderman), o charizmu sa stará predovšetkým jeho hladivo hlboký hlas.

Jediné zaváhanie prinesie Western Question - budovanie napätia sa trochu natiahne, keď pulzujúci rytmus trvá akosi dlhšie, než by sa patrilo: Kirk totiž zabudol text. Chvíľkové odľahčenie a podpora publika však ani tu nenarušia celkovú koncentráciu kapely, ktorá sa neprišla s publikom zabávať, ale predovšetkým odovzdať všetko, čo chce Kirk svetu povedať.

Inštrumentálna Bleu Nuit poslúžila ako intro k trojici priam ritualisticky rytmických záverečných skladieb - Do I Have Power, Beat the Drum Slowly a Woman. Naakumulovaná energia vyústila ešte do prídavku v podobe ďalších troch skladieb a táto jesenná oslava melanchólie sa skončila. Svetlá zhasli, diskogule sa definitívne stratili v tme.

Autorka: Michaela Kučová
Ilustračné foto: Richard Dumas - Facebook.com/timbertimbre