Ôsmy ročník festivalu SLovO aleBO huDbA, ktorý sa konal od 30. mája do 1. júna v kultúrnom priestore a podniku Art Cafe v Banskej Štiavnici, sa niesol opäť v znamení diskusií a reflexie komunistickej totality i smutných príbehov holokaustu, vedených historikmi a publicistami dlhodobo mapujúcimi tieto témy, doplnené o výtvarnú výstavu a filmové projekcie.
Leitmotívom podujatia bol pojem odvaha, a tá veru nechýbala ani hudobným dramaturgom festivalu, ktorí sa rozhodli prekročiť hranice obvyklého undergroundu smerom k prístupnejším žánrom.
Bez príkras a priamočiaro
Aj takto by sa dal definovať hip-hopový prístup k hudbe a textom, ako sme sa mohli presvedčiť hneď prvý festivalový večer pri vystúpení Brančiho Kováča, priekopníka slovenského hip-hopu, známeho pod umeleckým menom Vec, ktorého sprevádzal Vladimír Dupkala alias Supa. Ich spoločný projekt s názvom Námestie Slobody vyšiel ako album v novembri 2024.
Produkcia známeho dua rýchlo zaplnila pomerne intímny podkrovný priestor Art Cafe prevažne mladšími účastníkmi, z ktorých mnohí boli na tomto festivale zjavne prvýkrát. Dvojhodinové vystúpenie plné typických elektronických beatov s nasamplovanými slučkami akustických i elektronických nástrojov, neučesaný jazyk a zemité texty privádzali najmä mladšie osadenstvo do varu. V expresívnej poetike harcovníka Veca možno odtušiť odkaz na undergroundový pôvod žánru a na priekopnícke časy slávneho dua Trosky, ktoré začínalo ešte kdesi v betónových džungliach divokých deväťdesiatok.
Zdroj: Peter Grznar
Odvaha i zraniteľnosť
Priamočiarosť a bezprostrednosť sa nemusí vždy prejavovať len v expresívnom deklamovaní drsných právd o živote, no môže sa odohrávať aj v subtílnejšej rovine emócií, ako sme sa mohli presvedčiť už v sobotný večer, keď na scénu vystúpil Vojtech Klinec alias Vojtik. Vyštudovaný herec rómskeho pôvodu, drag performer a queer aktivista vyrastal v Detve na Podpoľaní. To je samo o sebe zaujímavý mix na podmienky našej polarizovanej, stále menej tolerantnej spoločnosti, a tak protagonista iste nemal núdzu o rôzne neželané sociálne interakcie. Domnievam sa teda, že v jeho prípade odvaha nebola len prázdnym pojmom, ale prístupom k životu i tvorbe.
Vojtik, ktorý opäť pritiahol najmä mladšie publikum, nastúpil na pódium verný svojej roli drag queen v čiernych čipkovaných šatách. Svoje sólové vystúpenie odspieval za sprievodu vopred pripravených hudobných aranžmánov, v ktorých pokojné, clivé skladby sprevádzané klavírom vystriedali rytmickejšie, na elektronických beatoch založené živšie kúsky. Exaltovaný, emotívny prejav, spojený so zámerne preexponovanými pohybmi sprevádzali texty popisujúce vnútorný svet a pocity človeka, ktorý zápasí so svojou identitou, aj svojím miestom v spoločnosti.
Publikum reagovalo na vystúpenie veľmi živo, vidieť, že Vojtikovu tvorbu malo napočúvanú, pričom ho zasahujú najmä sugestívne kúsky z posledného albumu Messiash IX. Autorov trochu žalostivý štýl nemusí každému vyhovovať, no má svoje publikum, a prináša aj istú závažnosť, o čom svedčí spoločenská diskusia, ktorú jeho dielo vyvolalo. Navyše je sympatické, že samotný Vojtik má od svojej tvorby toľko potrebný odstup. Po vydarenej coververzii Salome od Karla Kryla uvedie ďalšiu skladbu o temnom svete drog nasledovne: "Ak si myslíte, že doteraz som sa opúšťal, toto je ešte horšie...". Ťaživosť posolstva odľahčujú koniec-koncov aj jeho ženské šaty a vystúpenie ozvláštnené roztopašnými pohybmi, a tak pátos sprevádza chvíľami aj humorný nadhľad.
Zdroj: Peter Grznar
Porcia slobody v podaní Lucie Piussi
Ak niekto reprezentuje undergroundovú kultúru s nepopierateľnou svojhlavosťou, slobodou a autentickosťou, je to určite Lucia Piussi, tvár a hlas kultovej, žiaľ už neexistujúcej kapely Živé kvety. V sobotný večer po Vojtikovi prichádza Piussi tiež celá v čiernom, ba dokonca s čiernou akustickou gitarou, ktorú počas koncertu doprevádzala fúkacou harmonikou.
Lucia Piussi vždy zakladala svoju tvorbu na silnom, autentickom posolstve, v ktorom nešlo o slovné hračky a vycibrený štýl, naopak, textársku formu určovala skôr sila posolstva. Na nezvyklo komornom koncerte zazneli skladby mapujúce jej tvorbu v Živých kvetoch, čo podľa nadšených reakcií publika funguje. Uprostred koncertu zaznie skladba venovaná známemu burlivákovi disentu Ivanovi Martinovi Jirousovi, zvanému príznačne Magor. Osobná odvaha, ale aj radikalizmus v žití nie sú vždy sprevádzané usporiadaným životom či dokonca abstinenciou, ale to nevadí. Tá porcia slobody, ktorú nám takéto inšpiratívne osobnosti dali pocítiť, stojí za to, čo v autorkinom hudobnom prevedení platí dupľovane.
V závere koncertu zaznejú dve skladby na klávesoch a koncert ukončujú publikom vyžiadané prídavky, ako napríklad sugestívna skladba Dni ako komíny z albumu Sloboda (2005). Koncert bol zasahujúci a bolo vidieť, že v hľadisku sedia viacerí fanúšikovia tvorby Živých kvetov. A že to bol silný zážitok aj pre autorku, sme pochopili v závere, keď Piussi vyhlási: "Celý čas som sa triasla, lebo sólovo s akustickou gitarou som ešte nevystupovala...".
Zdroj: Peter Grznar
Ekologické a burcujúce Floating Arboretum
Záver festivalu bol venovaný hudobno-pohybovej performancii s názvom Floating Arboretum, ktorá sa prvýkrát predstavila v roku 2024 v česko-slovenskom pavilóne na Bienále umenia v Benátkach. Jej autor Oto Hudec ju postavil okolo súboru reálnych príbehov zachytávajúcich boj ekológov za záchranu lesov.
Pri performancii, ktorá prebiehala v záhrade Art Cafe, sledujeme ženu a muža v podaní Evy Šuškovej a Mareka Kundláka vo výrazných žltých kombinézach, pohybujúcich sa v priestore, striedavo spievajúcich a deklamujúcich do megafónov. Ich spev, sprevádzaný minimalistickou hudobnou zložkou v podobe elektrického organu, ktorej autorom je Fero Király, má až liturgický nádych, čo podporuje posolstvo anglického, apelatívne ladeného textu.
Jeden z príbehov napríklad popisuje snahu americkej aktivistky Julie Butterfly Hill o záchranu konkrétneho exempláru sekvoje obrovskej. Aby ju nevyrúbali, na strome strávila 738 dní a svoj boj vyhrala. Performancia rezonuje medzi návštevníkmi a nastoľuje otázky, ktoré sa vinú ako strieborná niť všetkými ročníkmi tohto výnimočného festivalu. Aká je zodpovednosť jednotlivca za verejné dianie? Čo všetko je možné obetovať a ako prekonať strach?
Možnože odvaha nie je o tom mať vlastný, neotrasiteľný, morálne nespochybniteľný názor, ako nás presviedčajú "obývačkoví" bojovníci na sociálnych sieťach, ale skôr o schopnosti uskutočniť správny čin, hoci malý a následne sa zaň postaviť celou svojou osobnosťou. Organizátori festivalu SLovO aleBO huDbA idú na to správne už osem rokov a my veríme, že ich odvaha a invencia neopustí ani v budúcich ročníkoch, na ktoré sa už teraz tešíme.
Zdroj: Peter Grznar
Autor: Peter Grznár
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
