Keď mi v redakcii ponúkli možnosť ísť robiť report z bratislavského koncertu Dream Theater, síce som neskákal nadšením dva metre do výšky, ale ponuku som aj tak prijal. Kapelu sledujem viac-menej okrajovo a posledný album, ktorý som počul celý, bol fanúšikovskou základňou nie práve obľúbený Falling Into Infinity (1997).
Na jednej strane trochu slabé predpoklady na spísanie reportu z vystúpenia kráľov progresívneho metalu, ktorí oslavujú 40 rokov na scéne. Na strane druhej to bola výzva a ja mám veľmi rád, keď ma kapela dostane naživo skôr ako štúdiovou tvorbou a v prípade Dream Theater som si bol na 99% istý, že budem odchádzať nadšený.
Harmonogram sľuboval koncert bez predkapely, ale zato s prestávkou a rozdelený na dve dejstvá, tak ako to býva v divadle. Obe trvali zhruba 80 minút, čiže vo finále nás čakal takmer trojhodinový koncert. Na mieste konania ma prekvapila slušná rada ľudí čakajúcich na vstup do haly. Tá sa nezmenšovala ani v čase, keď už mal koncert začať, a preto bol štart posunutý asi o 15 minút. V porovnaní s návštevnosťou z ich vystúpenia v NTC pred dvoma rokmi bol nárast návštevnosti takmer dvojnásobný a dôvod je jasný – do kapely sa opäť vrátil jeden zo zakladateľov, fenomenálny bubeník Mike Portnoy.
Snové divadlo
Keď už boli všetci konečne vnútri, spadla opona a divadlo sa mohlo začať. Od prvého momentu mi bolo jasné, že tento koncert bude pre mňa špeciálny, pretože nič podobné som doteraz nevidel. Síce nemám ich tvorbu dopodrobna napočúvanú, ale nie som ani úplne mimo a viem, kto sú členovia kapely a hlavne ako svoje nástroje ovládajú. Vidieť ich majstrovstvo naživo predčilo všetky moje očakávania.
Kvarteto inštrumentalistov v zložení John Myung na basgitaru, kapelník a gitarista John Petrucci, bubeník Mike Portnoy a klávesák Jordan Rudess je nielen v metalovom svete považované za jedno z najlepších. Okrem fantastických hudobných výkonov celú šou sprevádzala aj videoprojekcia s pôsobivými lasermi. Ja som si však išiel oči vyočiť hlavne na muzikantoch a striedavo sledoval všetkých štyroch, neveriacky krútil hlavou, zatváral si ústa otvorené v nemom úžase nad tým, čo stvárali na hmatníkoch, klaviatúrach a za bicími. Názov kapely dokonale vystihuje to, čo svojou tvorbou predvádzajú.
Bubeník frontmanom?
Najväčšiu pozornosť podľa mňa pútal navrátilec Mike Portnoy a nebál by som sa ho označiť za frontmana kapely. Po spadnutí opony ako prvý zdravil publikum spoza gigantickej sady bicích, z ktorej by sa pokojne dali vyskladať tri pre bežných smrteľníkov. Hral posediačky aj postojačky, bol v neustálom kontakte s publikom a napriek obrovskej strate, ktorá ho postihla deň pred bratislavským koncertom (jeho sestra v utorok podľahla rakovine, dozvedel o tom len 30 minút pred koncertom v Záhrebe), rozdával radosť na všetky strany. A aby toho nebolo málo, tak najčastejšie doprevádzal speváka s vokálmi.
Spevák James LaBrie má v kapele veľmi náročnú úlohu a býva častokrát považovaný za jej najslabší článok. Konkurovať štyrom virtuózom iba s hlasom je prakticky nemožné a myslím si, že si je toho veľmi dobre vedomý. Na pódiu sa zdržiaval len počas pasáží, v ktorých bol potrebný jeho hlas a potom sa stratil v zákulisí. Drobné hecovačky nechával na kolegu za bicími, aj keď na koncerte Dream Theater je také to klasické šaškovanie na pódiu zo strany muzikantov úplne zbytočné, pretože celé publikum je zhypnotizované inštrumentálnymi výkonmi. Mne bol LaBrieho prejav sympatický a úprimne si v Dream Theater neviem za mikrofónom predstaviť niekoho iného.
Aj po prestávke ako v tranze
Trochu som mal obavy, čo s takto parádne rozbehnutým zážitkom narobí 20-minútová prestávka, pretože ja by som to ustál aj bez nej, ale nakoniec sa ukázali ako úplne neopodstatnené. Kapela nadviazala na svoj výkon z prvého dejstva a je až neuveriteľné, s akou ľahkosťou zvládajú svojich fanúšikov opäť uviesť do hypnotického stavu. Vždy, keď som sa obzrel za seba na ľudí sediacich na tribúne, musel som sa usmievať, pretože takýto kolektívny tranz z hudby sa nevidí až tak často.
Z tohto koncertu musel každý, čo hudbu považuje za niečo viac ako len podmaz pri vykonávaní domácich prác, odchádzať absolútne spokojný a je úplne jedno, aký žáner preferuje. Neviem si predstaviť, koho by takýto výkon mohol nechať chladným. Návrat Mike Portnoya kapele evidentne prospel nielen hudobne, ale aj u fanúšikov a opäť spolu zapĺňajú haly všade po svete. Ja odvtedy dobieham veľké rezervy v ich štúdiovej tvorbe a vydanie nového albumu Parasomnia (2025) už očakávam ako verný fanúšik kapely.
Setlist koncertu Dream Theater v Bratislave:
(30. 10. 2024, Incheba Expo Aréna)
- Metropolis Pt. 1: The Miracle and the Sleeper
- Act I: Scene Two: I. Overture 1928
- Act I: Scene Two: II. Strange Déjà Vu
- The Mirror
- Panic Attack
- Barstool Warrior
- Hollow Years
- Constant Motion
- As I Am
Druhé dejstvo: - Night Terror
- This Is the Life
- Under a Glass Moon
- Vacant
- Stream of Consciousness
- Octavarium
- Act II: Scene Six: Home
- Act II: Scene Eight: The Spirit Carries On
- Pull Me Under
Autor: Tomáš Danišovič
Video: Martin Lee Hudy (viac videí z koncertu nájdete na jeho Youtube kanáli)