Koncept koncertov k albumu Multitudes je pre kanadskú hudobníčku príležitosťou hrať sa s formou živého vystupovania. Najlepšie je zažiť ho bez spoilerov, preto zvážte čítanie nasledujúcich riadkov.
Feist na európskom turné prináša svoju tohtoročnú novinku, album Multitudes, ktorý predstavuje pozoruhodný míľnik v jej viac ako tridsaťročnej tvorbe. Skladby, ktoré vznikali počas rezidencií vo viacerých mestách po celom svete, sú zároveň dokumentom zásadných udalostí v živote Leslie Feist – nového materstva a straty vlastného otca. Výsledkom sú síce typicky prítulné, ale hudobne i textovo odvážnejšie, hlboké a komplexné piesne, plné rozporuplnej životnej skúsenosti.
Zrelosť sa v nich prejavuje nielen otvorenosťou v pomenovávaní boľavých miest či vlastnej zodpovednosti, ale aj nespútaným prežívaním radosti. A podobne, ako si hudobníčka kládla otázky o zmysle života, jej spytovaniu sa nevyhol ani samotný koncertný formát. Výsledkom je unikátny zážitok, ktorý je najlepšie zažiť bez očakávaní, a preto ak ešte máte šancu navštíviť niektorý z jej aktuálnych koncertov, zvyšok článku kvôli spoilerom radšej vynechajte.
Príležitosť experimentovať s podobou svojich koncertov mala Feist počas tvorivých rezidencií pred dvoma rokmi. V spolupráci s dizajnérom Robom Sinclairom (ktorý má za sebou napríklad koncept American Utopia pre Davida Byrna) vytvorila participatívny zážitok, v ktorom sa stierali hranice medzi vystúpením a jeho publikom. Podobne intímne prepojenia ponúka aj jej aktuálne turné s novým albumom, hoci ide už o štandardný koncert. A napriek tomu, že navštevujem naozaj veľmi rôznorodé udalosti, vystúpenie Feist ma strhlo, ako už dlho nič iné.
Skutočne kolektívny zážitok
Posledný augustový deň vo viedenskom Gasometri je od prvej chvíle nezvyčajný zážitok. Publikum sa totiž v koncertnej hale zhromažďuje uprostred okolo malého pódia s jediným mikrofónom. Keď sa k nemu postavím čelom, za chrbtom mám veľké biele plátno. Práve to je prvým miestom, kde sa očakávaná hudobníčka prvýkrát objaví – pomocou prenosu z kamery mobilného telefónu sledujeme jej cestu zo zákulisia pomedzi dav až k spomínanému centrálnemu stageu. Od prvého okamihu je jednoduchosť celého konceptu nesmierne odzbrojujúca – Feist je tu, s nami, medzi nami, iba s dvoma troma obitými gitarami, roztraseným záznamom a lahodne pružným hlasom.
Ako prvá zaznie The Bad In each Other, pričom hudobníčka vždy odohrá dve-tri pesničky a otočí sa k inej časti publika, s ktorým vrelo komunikuje a vtipkuje. Strieda nové skladby aj piesne z predchádzajúcich piatich nahrávok. Hneď na začiatku si Feist v dave nájde dobrovoľníka, ktorému zverí svoj telefón a vyšle ho filmovať priebeh večera, ktorý je rovno premietaný na plátno. Prostredníctvom živého prenosu tak vidíme rôzne zákutia a štruktúry sály, samotnú Feist, ale najmä fragmenty z publika – nohy, chrbty, temená a tetovania. Postupne tiež v projekcii pribúdajú efekty využívané aj vo videoklipe k skladbe Borrow Trouble.
Pri piesni Redwing nás hudobníčka vyzve, aby sme do kamery ukázali niečo, čo nám pomohlo počas pandémie a popri dojímavej skladbe tak na plátne vyskakujú telefóny s fotkami detí, mačiek, psíkov. Pred láskyplnou uspávankou Forever Before zase chce, aby sme z plného hrdla zakričali meno človeka, ktorého najviac milujeme (a potom sa smeje, že ešte dobre, že tomu kriku nebolo rozumieť, ak to náhodou nebolo meno človeka, s ktorým sme na koncert prišli). Minimalistický koncept, ktorý len výnimočne doplní loop vokálu či jemná linka flauty, tak stojí predovšetkým na vzájomnej interakcii.
Čo sa deje pod pódiom
Chce to veľkú sebaistotu, postaviť sa uprostred stovky ľudí a držať ich pozornosť, Feist si nás však okamžite omotá okolo prsta. Nabúravaním tradičnej štvrtej steny a živým kontaktom s publikom sa jej darí vytvárať pocit naozaj spoločného, kolektívneho zážitku. Nečudo, že tento koncertný koncept rozvinula práve počas pandémie, ktorú hudobníčka opisuje ako moment istej rovnosti (všetci sme čelili stratám, izolácii, strachu). Návrat na koncertné pódiá tak pre ňu predstavuje aj skúmanie toho, ako dokážeme byť (opäť) spolu. Radosť z opätovných skupinových stretnutí sa snúbi s istou kostrbatosťou nadväzovania nových vzťahov a spojení.
Práve vzájomné spoznávanie sa prostredníctvom projekcie, na ktorej sa ukazujú fragmenty ľudí okolo, je skvelou metaforou všetkých tých online spojení-nespojení. Stojíme vedľa seba, pred nami živá hudobníčka, a naša pozornosť aj tak osciluje k veľkej žiarivej obrazovke, láka nás, vábi a presviedča, že tam uvidíme čosi viac. Zažívame a zároveň sa pozeráme. Sme tu, ale zaznamenávame. Nepribližujeme sa, čakáme, čo uvidíme na plátne. Podobne ako slučka videa či zvuku, aj my ako publikum sme s hudobníčkou napojení vzájomnými podnetmi, a viac než inokedy je zreteľná výmena, ktorá počas umeleckých vystúpení prebieha.
Po takmer trištvrtehodine Feist pri speve piesne I Took All Of My Rings Off schádza dole z pódia v strede miestnosti a pomedzi ľudí kráča k projekčnému plátnu. Celá sála sa za ňou ako zhypnotizovaná otáča, poslední na okrajoch sú prví a náhle celé veľké plátno padá a v žiare diskogule sa zrazu zjavuje štvorčlenná kapela. Žiadna opulentná produkcia, len celkom obyčajné prekvapenie, ktoré však v takejto gradácii má absolútne euforické kvality.
Následná vyše hodina koncertu je jedna veľká vlna nadšenia, hudobníčka sa poriadne opiera do svojich (asi šiestich) gitár a jej kapela v ničom nezaostáva. Naďalej prechádza celým svojím katalógom albumov a príhodne pre deň s posledným dychberúcim splnom leta nechýba ani My Moon My Man. Zaznie aj hit 1234 vo rozostretom, echovitom aranži, rytmická Sea Lion Woman, dravý nový singel Borrow Trouble aj komplementárne love songy Any Party a následná Hiding Out In the Open, ktoré prechádzajú od fázy zamilovanosti až skutočnej intimite. Spev publika naďalej tvorí súčasť vystúpenia, miestami aj bez vyzvania hlavnej speváčky.
Intimita v dave
Elektrická atmosféra druhej polovice večera nie je náhodná, umožnilo ju práve úvodné "zoznamovanie sa", zostúpenie Feist z veľkého hudobného piedestálu a nadviazanie bezprostrednej osobnej komunikácie. V žiare veľkého pódia napĺňa priam mýtickú predstavu o hudobníckej roli bardov, ale už nám ukázala, že je tiež len človek z mäsa a kostí, sĺz a slín, vtipov, ktoré dopadnú aj zostanú nepochopené. Ako publikum jej preto teraz zožerieme všetko.
A skutočne je apetít po Feist zdanlivo neutíšiteľný, hudobníčka je nakoniec vyžiadaná na dva prídavky, ktoré už odohrá opäť sama s gitarou, čo veľmi svedčí obzvlášť zraniteľnej Love Who We Are Meant To. Je to opäť aj čas, v ktorom sa na scénu znova dostáva "dobrovoľníkom" operovaná kamera. Tá v závere večera tiež sleduje Feist zahalenú v zelenom plátne-plášti aj späť dole do davu, kde medzi ľuďmi tancuje tak, ako to zachytáva videoklip k piesni Of Womankind. Pri skladbe tancuje so svojimi fanúšičkami, aj sa nám skladá k nohám, aby neskôr opäť vyskočila na (veľké) pódium. A keďže dve piesne nestačia, vracia sa spoza opony a dojatá pridáva poslednú hĺbavú Intuition.
Pomerne jednoduchými prostriedkami (dvoma pódiami a jedným šikovným kameramanom) sa Feist podarilo vytvoriť výnimočný zážitok. Podobne ako mnohí iní umelci a umelkyne skúma svoju performerskú rolu a hľadá cesty, ako prostredníctvom svojej tvorby spájať. Zároveň je očividné, že k tomuto (koncertnému) dielu skutočne dozrela. Podobne ako na albume, aj počas jeho živého prevedenia, pôsobí ako žena, ktorá si uvedomuje svoju hodnotu, aj zlyhania a straty. O to nástojčivejšie trvá na hľadaní a prežívaní radosti, spolupatričnosti a chvíľ šťastia. Viedenský koncert bol dokonalou ukážkou práve takých povznášajúcich momentov.
Autorka: Michaela Kučová
