Oceán sa po 32 rokoch vrátil na východ Slovenska (reportáž + rozhovor s Petrom Kučerom)

Oceán v Košiciach, 26.11.2024Zdroj: Peter Kus

Novoromantici a "depešáci" v Košiciach minulý týždeň prežívali výnimočné chvíle. V utorok 26. novembra totiž po viac ako tridsiatich rokoch zavítala na východ Slovenska legenda česko-slovenského synthpopu, českobudějovická skupina Oceán so svojím aktuálnym koncertným programom Oceán - Dávná pyramida Tour 2024.

Niekdajšia ikona hudobnej scény po svojom rozpade v roku 1994 obnovila pôsobenie v roku 2011. Bolo to, žiaľ, po tragickej smrti frontmana, skvelého speváka a šoumena Petra Muka. Tak trochu aj na jeho počesť sa zvyšní členovia kapely Oceán rozhodli potiahnuť "muzikantskú káru" ďalej. Do Košíc prišli v aktuálnej zostave s kapelníkom Petrom Kučerom, bubeníkom Janom Vozárym a speváčkou Jitkou Charvátovou. Miesto druhého klávesáka Dušana Vozáryho, ktorý kapelu opustil okolo roku 2015, obsadila gitara, na ktorú hrá dlhoročný textár Oceánu a Shalomu Petr Hons.

Oceán v Košiciach, 26.11.2024 Zdroj: Peter Kus

Pôvodný Oceán spôsobil v čase svojho vzniku medzi poslucháčmi úplné šialenstvo. Hlavne po vydaní singlu Ráchel / Dávná zem (1988). Mladí draví muzikanti nepriniesli len nový hudobný štýl, ktorý bol inšpirovaný kapelami ako Depeche Mode a Erasure, ale ponúkli i nové účesy, netradičné oblečenie v duchu novoromantizmu a tiež duchovné presahy do judaizmu.

Dnešný Oceán stavia na týchto dávnych základoch, ale jeho produkcia je skôr klubová, komornejšia. Bez pompéznej výpravy, ale o to srdečnejšia a ústretovejšia k svojim fanúšikom. Tých košický koncert prilákal viac ako štyristo. Keďže táto komunita je zameraná na elektronickú hudbu, usporiadateľ zaradil namiesto predkapely dídžejský set, v ktorom DJ E-Play zahral známe kúsky Davida Gahana a jeho súputníkov. Zahrievacie kolo v jeho podaní trvalo asi dvadsať minút, viac nebolo treba a mohol prenechať priestor hviezde večera.

Oceán v Košiciach, 26.11.2024 Zdroj: Peter Kus

Príjemné pódium, náladové svetlá a nevtieravé videoslučky boli dobrým zázemím pre kapelu. Oceán ponúkol svoje najväčšie hity v aranžmánoch a zvuku 21. storočia. Zo začiatku si publikum na túto zmenu trochu zvykalo. Pomerne chladne prijalo pôvodne rytmickú skladbu Ráchel, aktuálne koncipovanú ako "slaďák". Iný feeling piesňam dala aj prítomnosť skreslenej gitary, ktorá nahrádzala druhý kláves. Najciteľnejšou zmenou je však samozrejme spev. Hlas Jitky Charvátovej znie oproti pôvodnému Petrovmu o dosť hlbšie. Nie je vôbec zlý, ba priam naopak. Je čistý, má aj dobrý rozsah. Ale je nutné si naňho zvyknúť. Miernou nevýhodou bolo ozvučenie koncertu, kde hlavne zo začiatku spev a bicie boli výrazne hlasnejšie ako klávesy, ktoré tvoria hlavný melodický podklad.

Návštevníci sa bavili a spievali s hudobníkmi väčšinu známych hitov. Doteky v zemi, Braň se touhám, Dávná zem, Ráchel, či Prázdná ulice vrátili fanúšikov do čias ich mladosti. Medzi nimi bolo i niekoľko pamätníkov, ktorí sa zúčastnili na koncerte pôvodného Oceánu v Košiciach v roku 1992 vo vtedajšom Jumbo centre. Zvláštnosťou tohto vystúpenia bolo podľa spomienok Jana Vozáryho, že počas koncertu v sále vypadla elektrina.

Oceán v Košiciach, 26.11.2024 Zdroj: Peter Kus

Koncert veľmi slušne gradoval. Ako spomienku na Petra Muka zaradila skupina pieseň Oceán, ktorá zaznela s pôvodným hlasom speváka. Obecenstvo si po oficiálnom ukončení vytlieskalo aj prídavok. Za odmenu dostalo megahity Vyznání a Ráchel, na druhýkrát už v pôvodnej rytmicky nadupanej verzii. Okrem toho sa rozhodli hudobníci ponúknuť viacero skladieb z aktuálnej tvorby. Tieto boli prijaté trochu zdržanlivejšie a časť divákov sa počas nich začala vytrácať. Dôvodom bolo možno i trvanie koncertu, keďže celá šou trvala približne dve a pol hodiny. Mala však nepochybne svoju kvalitu a nebola len nostalgickou spomienkou.

Napriek dobrému výkonu hudobníkov samozrejme chýbal Petr Muk, ktorý bol ako líder výnimočný nielen spevom ale aj svojou charizmou. Jitka aj Petr Kučera sa snažili s publikom komunikovať, ale rozdiel v tejto oblasti bol značný. Pripomenul to, že Muk bol jedinečným zjavom na našej hudobnej scéne a po ňom zostalo prázdne a ťažko nahraditeľné miesto. Aktuálnym členom skupiny však nemožno nič vyčítať, pre spokojnosť divákov robia maximum. Okrem nasadenia na koncerte a úprimných prejavov vďačnosti publiku prišli aj po koncerte napriek únave medzi fanúšikov a ochotne boli k dispozícii na diskusiu, fotenie, či podpis.

Petr Kučera, Oceán v Košiciach, 26.11.2024 Zdroj: Peter Kus

Petr Kučera: Vieme, že mainstreamový úspech Oceánu už nikdy nezopakujeme

Priestor na debaty po koncert som využil aj na krátky rozhovor s Petrom Kučerom.

Ako sa vám dnes hralo?

Dobre, až na ďalekú cestu z Českých Budějovíc. Ale keď prídeš na pódium a vidíš, že publikum je super, tak z teba všetko spadne. Bolo to naozaj veľmi fajn. V Košiciach som bol naposledy so Shalomom a Petrom Mukom v roku 1994. A nečakal som taký veľký priestor. My skôr hráme v kluboch. Máme menej veľkých akcií. Naozaj to bolo pekné vrátane svetiel a scény.

Myslím, že vy ste to dali dobre. Setlist je poskladaný hlavne zo starých vecí, ktoré ale dostali nové aranžmány.

Je ťažké hrať tie isté veci rovnako ako pred rokmi. Každý muzikant sa snaží nejako to spestriť. Alebo inovovať, aby to nehral po dvadsiatich rokoch rovnako.

Ako tieto zmeny prijímajú ortodoxní "Oceánisti"?

Oni viac riešili Jitku, hlavne spev. K hudbe si ani nespomínam, že by sa niekto vyjadroval. Prvé základy po obnovení Oceánu sme pripravovali ešte s Dušanom Vozárym. On s nami hral ešte niekoľko rokov. Ale potom odišiel sám, dobrovoľne. Mal iné túžby. V Čechách to bola väčšia diskusia než na Slovensku. U vás to ľudia vzali ako fakt a prijali to s otvorenou mysľou. Chápali, že so smrťou sa dá ťažko pohnúť.

Ako vnímate aktuálne aranže vy?

Na začiatku sme používali nástroje, ktoré sme mali k dispozícii. Snažili sme sa z nich dostať maximum. Boli to lacné nástroje strednej triedy, napr. Yamaha FB-01. Až keď sme pripravovali Pyramidu snů, tak sme trošku nakúpili lepšie stroje a urobili lepšie aranže. Takže sme prerobili aj staršie skladby, aj Dávnou zem. Ale nebolo to až tak poznať, pretože to bolo synťákové. Dnes tam máme gitaru s Petrom Honsom, ktorá to trochu zmenila.

Baví vás ešte tento štýl?

Hudba má podľa mňa širokú náruč. Ja mám rád rôzne žánre. V Budějoviciach máme undergroundovú kapelu. Ale Oceán je pre mňa niečo jedinečné. Tiež som proti tomu protestoval. Keď som odišiel od Petra zo Shalomu, mal som protestné obdobie. Od tej doby som zavrhol computer a odvtedy sám neprogramujem. Programujem s Honzou Vozárym. Musím mať parťáka, pretože technicky ma už nebaví sa v tom hrabať.

Aktuálny koncertný program máte pripravený skôr pre klubového poslucháča. No s Oceánom a Shalomom si zažil aj veľké pódia, vypredané haly.

To je otázka mainstreamu. V ňom sa pohybuješ určitú dobu. Jasné, napríklad Rolling Stones to vydržalo dlho. Ale publikum, ktoré živí pop music, sú tínedžeri. A, bohužiaľ, v päťdesiatke musíš byť veľký fachman, aby si dokázal zaujať. My to robíme tak, ako to cítime, a vieme, že mainstream už nikdy nezopakujeme. Sme radi, že vydržalo jadro fanúšikov, ktorí sa zaujímajú trochu o alternatívnu pop music. Vďaka tomu hráme a chodia na nás už dospelí ľudia. Táto produkcia nie je na veľké haly. Občas sa podarí väčší koncert, ako sme hrali s Alphaville. Ale dávne časy sa už nevrátia. Aj doba sa zmenila. Média začali byť komerčné, začínajú počítať každú sekundu. Už nevysielajú programy, kde redaktor objavuje nové kapely. Všetko je predpísané a playlistové. Napríklad Petr Janda, ten flexibilne zvláda aj väčšie zmeny. Ale my sme iná partia.

Staré skladby Oceánu sú klasiky. To je niečo, čo majú ľudia zažité. Aké máte ohlasy na nové songy?

Keď sme vydali nový album, chvíľu bol záujem médií. Ale súvisí to so spomínaným mainstreamom a sledovanosťou na sieťach. Naše publikum, fanúšikovia, o ktorých som hovoril, sa na nich pomaličky dostávajú. Oni majú radi staršie veci. To súvisí s vekom a nostalgiou. Ja tiež rád spomínam. Vydali sme dva nové albumy a rozmýšľame, či to robiť ďalej. Pretože to stojí energiu, čas. Musíme sa asi rozhýbať. Nemáme žiadne tlaky, takže môžeme tvoriť úplne slobodne. Vo vydavateľstve Warner Music máme dobré zázemie. Mne nevadí, keď vydáme album po piatich rokoch.

Máš ty ako muzikant nejaký hudobný sen, ktorý by si chcel splniť?

Mám v speve veľké medzery, ale to už asi nedoženiem. Obdivujem ľudí, čo vedia spievať. Rád by som to zlepšil. Ale hudobný sen...

Veľa klávesákov chcenapríklad urobiť niečo so symfonickým orchestrom.

To teraz robíme s Jitkou. Tento sen som si splnil. Máme projekt Universal Underground a hráme skladby The Velvet Underground so symfonickým orchestrom. Bol to pre mňa veľký zážitok. Môj sen je, aby všetci mali na muziku dosť času, aby sme mohli mať také "sústredenie". Najviac práce sa urobí, keď muzikanti odídu na týždeň na chatu a spolu tvoria. Ale to už je dnes dosť ťažko realizovateľné. Inak je jasné, že by som si chcel zahrať s rôznymi muzikantami, s Matthewom Wilderom alebo ďalšími. Chcel by som vedieť dobre anglicky, aby som sa s nimi mohol rozprávať a nemusel "plácať" frázy.

Čo momentálne počúvaš?

Teraz som dostal od kamaráta The Pokes, čo je skvelá írska muzika. A počúvam staré platne. Traveling Wilburys, Bob Dylan, George Harrison. Páči sa mi aj Leif May, jazzový klávesák z Kanady. Ale v porovnaní s minulosťou počúvam tej hudby menej.

Vekom si človek vie viac užiť aj ticho.

Jednoznačne. Tiež veľa čítam, to ma baví.

Ďakujem za rozhovor.