Atmosféru festivalu v piatok ovplyvňovalo očakávanie dažďa, obe ohlasované búrky sa však letisku nakoniec vyhli. Dážď sa pustil až neskôr k večeru, bol síce vytrvalý, no väčšinou len popŕchalo, takže počasie nespôsobilo žiadne zmeny vo festivalovom programe. Návštevníkov čakali výnimoční domáci interpreti, silné ženské osobnosti, aj svieži pohľad na hip-hop.
Svoje možno urobil aj neustávajúci dážď, ktorého intenzita síce nebola veľká, no asi sa viacerí rozhodli pre bezpečenejšie voľby v krytých (či vlastných) stanoch. Napriek tomu St. Vincent priniesla jeden z najsilnejších koncertov Pohody vôbec. Počas hodiny a pol nás previedla všetkým svojimi albumami, z ktorých aj skladby ako Cruel, Cheerleader či Hysterical Strength previedla do emočne vypätých podôb, korešpondujúcich so zvukom najnovšej nahrávky.
Zdroj: SITA/Martin MedňanskýSt. Vincent na Pohode 2018 (Foto: SITA/Martin Medňanský)Pulzujúca elektronika a drtenie gitary v spojení so znepokojujúcimi videami zobrazujúcimi speváčku v čudesných kostýmoch pri ešte podivnejších aktivitách, vytvárali dokonalé zosobnenie queerness - podivnosti, inakosti, ktorá rozostiera hranice toho, čo je atraktívne, prirodzené, predpokladané. Hudobníčka počas koncertu vystriedala hneď niekoľko (vlastnoručne navrhnutých) gitár takmer vo všetkých farbách dúhy a bola radosť pozerať na bezuzdné nadšenie, ktoré pre svoj nástroj má. Na záver odložila všetky showmanské nánosy a v oklieštenej podobe (najprv sprevádzaná len klavírom, potom sama s gitarou) triafala priamo do srdca dojemnými Happy Birthday, Johnny a Severed Crossed Fingers.
Pred Američankou sa na hlavnom pódiu predstavila ďalšia z veľkých hviezd tohto ročníka - jazz-popový klavirista a spevák Jamie Cullum. Jeho šou sme už na Slovensku zažili a i tentokrát predviedol podobné vystúpenie. Nechýbal vtipný kúsok When I Get Famous, klasický záver v podobe Mixtape (popevok znel z hľadiska ešte pár minút po koncerte) a samozrejme ani coververzie Rihanny - okrem Don't Stop The Music zaznel aj úryvok z hitu Umbrella v spojení s klasikou z 50-tych rokov Singin' In The Rain.
Ideálny soundtrack k upršanému večeru, ktorý síce tisícky fanúšikov od koncertu neodradil, no aj v Jamieho prípade bolo jasné, že keby bolo počasie lepšie, mal by ľudí pod pódiom viac. Napriek tomu ponúkol plnokrvnú šou, v ktorej bolo všetko - jazzová virtuozita, popová chytľavosť, hravosť, energia aj charizma s chlapčenským úsmevom. Jediné, čo vystúpeniu chýbalo, bol moment prekvapenia, ale tí, ktorí ho zažili prvýkrát, mohli byť spokojní. Užil si ho zjavne aj samotný spevák, ktorý pri záverečnom ďakovaní publikum úprimne pochválil a dodal, že ak ho organizátori zavolajú, kedykoľvek príde znova.
Zdroj: Martina MlčúchováJessie Ware napriek dažďu zažiarila na Pohode 2018Všetky podoby girl power
Piatok ponúkol okrem St. Vincent aj ďalšie silné ženské hudobníčky - ešte v letnom slnku ste si mohli zaskákať s hravo jazzovými Knower, po polnoci zas hypnotizovala libanonská Yasmine Hamdan. Najväčší krytý stan v prvom večernom slote nadšene tlieskal dojatej Aurore, omnoho suverénnejšie však pôsobila v rovnakom čase vystupujúca Jessie Ware, ktorej radosť z koncertu nepokazil ani vytrvalý dážď.
Charizmatická Londýnčanka sa predviedla so skvelou kapelou s dvoma sadami bicích nástrojov (bubeník aj bubeníčka) a fanúšikov očarila bezchybným speváckym výkonom i sympatickou bezprostrednosťou, podčiarknutou vystúpením naboso. Veľká škoda, že sa jej koncert kryl práve s mladou Nórkou, ktorej počasie vďaka vystúpeniu pod strechou "prihralo" omnoho väčšie publikum. Z hľadiska dramaturgie išlo zrejme o najviac nepochopiteľné, resp. nešťastné prekrývanie koncertov v tomto ročníku (spolu s dnešnou LP, Janou Kirschner Komorne a Kronos Quartet o 23:00), keďže speváčky mohli osloviť podobné publikum.
Ku koncertom, ktoré nemožno vynechať, tento rok patril aj návrat Noisecut, kde vokál tragicky zosnulej Bety K. Majerníkovej nahradila Nora Ibsenová z Fallgrapp. Pre mnohých išlo najmä o nesmierne silnú spomienku za výnimočným človekom, no prvé vystúpenie po šiestich rokoch nebolo len akousi pietou. Skladby ako Mariena, Tancuj, Dáta taja dych a mnohé ďalšie v jednom okamihu pripomínali nenahraditeľnú stratu výnimočnej autorky a interpretky, a zároveň poukázali na nestarnúcu kvalitu hudby, ktorú skupina Noisecut tvorila. Vynikajúci koncert tak bol nielen oslavou toho, čo bolo, ale aj toho, čo zostáva.
Zdroj: Martina MlčúchováNoisecut a Nora IbsenováMedzi výnimočné dramaturgické počiny určite patrí aj pozvanie Pussy Riot. Vystúpenie, ktorému predchádzal dlhá reč vysvetľujúca kontext zoskupenia, zanechalo rozpačitý dojem. Bolo naozaj náročné sústrediť sa naraz aj na hudbu (niečo medzi technom a Bez ladu a skladu) a s rýchlou kadenciou skandované ruské texty (neruštinárom pomohli anglické titulky), a zároveň stíhať sledovať dianie na pódiu plné kostrbatých pohybov aj autentické, často mrazivé videá.
Tí, ktorí tento príval vnemov a myšlienok vydržali do konca, však formáciu odmenili veľkým potleskom - nielen za vystúpenie, ale aj za silu spoločenského postoja a politickej statočnosti členiek skupiny. Odkaz celého predstavenia najlepšie vystihujú záverečné slová Marije Aljochinovej: "Sloboda neexistuje, pokiaľ za ňu nebojujete každý deň."
Kým vystúpenie ruských opozičných umelcov bolo napriek údernosti hudobnej zložky predovšetkým koncertom na rozmýšľanie, pod taktovkou nemeckej producentky Heleny Hauff sa mohli fanúšikovia techna a electra vytancovať omnoho plynulejšie a bezstarostnejšie. Naopak, kto mal po Pussy Riot chuť na niečo ešte radikálnejšie, skvelou voľbou boli extrémni noise-punk-hardcore-blackmetaloví Cuntroaches so šialene hrajúcou bubeníčkou a ešte šialenejšie skreslenými gitarami a spevom. Popis zo stránky festivalu - "ich hudba znie ako jazda na plný plyn do nekonečnej záhuby v pekle" - je absolútne výstižný. Zbesilý koncert trval sotva pol hodinu, ale pri tak nekompromisnej intenzite viac ani nebolo treba.
Súčasný hip-hop aj domáca scéna na veľkých pódiách
Aktuálny pohľad na hip-hop priniesol Danny Brown, od hlavy po päty odetý v teplákovine s potlačou Mickey Mouse. A prekvapivo - biele deti pod pódiom, pre ktoré by ešte pred pár rokmi bol headlinerom práve kreslený myšiak, mu vytvorili veľmi priateľské a responzívne publikum. Neskôr večer sa festivalovým areálom niesli hip-hopové motívy v podani BADBADNOTGOOD, ktorí ich čarovne zapájali do jazzového základu, prinášajúc tak vlastný pohľad na tradične černošské žánre.
Tak ako vo štvrtok s Billy Barman a Polemicom, aj v piatok poobede platilo, že domáce kapely zažívajú na Pohode výnimočné koncerty s niekoľkotisícovým publikom, na aké počas samostatných koncertov a turné či na menších festivaloch nie sú zvyknutí. Nvmeri otvárali program najväčšej krytej arény a tak ako avizovali, ponúkli tanečnejšie vystúpenie a s niektorými skladbami sa naozaj vyhrali. Pôsobivé boli najmä závery piesní Entropy, Blue Church a Micro World. Kvalitne vystavaný setlist na radosť fanúšikov uzavrela hitovka Wild z čias The Uniques.
Budiš stage zase príjemným vystúpením otvorili Tolstoys. O dve hodiny neskôr to na tej istej scéne počas koncertu kapely Longital vyzeralo, akoby silou vôle a svojej hudby odvrátili jednu z ohlasovaných búrok. Jej hrozba pritom kapele paradoxne aj pomohla - z bezpečnostných dôvodov totiž ľudia nemohli sedieť na tribúnach obklopojúcich Budiš stage. Aj vďaka tomu sme mohli byť svedkami toho, že sa publikum po rokoch konečne odvažuje na ich produkciu aj tancovať, hoci ide stále skôr o meditáciu v pohybe.
Zdroj: Martina MlčúchováTolstoysFestival komunít
Na Pohode je skvelé, že hoci je naším najväčším festivalom, nestrácajú sa v jeho programe ani "menšinové" žánre a menej známe mená. Skvelou scénou na prezentáciu kapiel, ktoré ešte nemajú veľkú fanúšikovskú základňu, je Café Kušnierik - šapitó kaviareň poskytujúca priestor domácim projektom. Vyzdvihnúť treba tiež spôsob, akým festivalová dramaturgia zručne pracuje s jednotlivými komunitami okolo rôznych žánrov a subkultúr. Nákazlivé nadšenie hudobníkov z rôznych scén a ľudí, ktorí ich podporujú, tak na festival prirodzene prechádza aj na tých, ktorí na niektorý z menších stageov zablúdia náhodne.
Napríklad na koncerte ZVA 12-28 Band ste mohli stretnúť polovicu Zvolena, kde kapela pôsobí, rýchlo ste však podľahli jednému z najhlbších hlasov nielen v slovenskom bluese. V Tanečnom dome sa sústreďujú fanúšikovia folklóru a world music, okrem iných sa tam v piatok predstavil aj Štefan Štec, známy z prvej série šou Zem spieva, ktorý rusínskymi piesňami roztancoval celé publikum. HC komunita sa zase postarala o energický kotol pri thrashových Catastrofy (frontman Boris je týpek, ktorý si poľahky získa aj nemetalové publikum) a dunivé experimenty Jack Jack návštevníkov Pohoda klubu teleportovali do bratislavskej A4ky.
Erik Sikorka alias Džumelec vykročil z komunity súčasného umenia a aj širšie pohodové publikum si hneď získal svojimi absurdne poetickými popevkami - nie nadarmo zručne pracuje s popeínom, návykovou látkou, ktorú identifikoval v populárnych piesňach. Džumelec tak v sprievode gitary nadšenému publiku okrem iného vysvetlil, prečo je vták dážďovník celkom nevhodne pomenovaný, či poskytol hĺbkovú analýzu frázy "Hej, ta treba na kus". Ak budete mať možnosť, nevynechajte jeho dnešné vystúpenie na detskom stagei (14:00), isto sa tiež dozviete veľa nového. Minimálne zistíte, že "deti Pohody" už poriadne vyrástli a je ich stále viac.
Autori: Michaela Kučová, Patrik Marflák (Jamie Cullum, Jessie Ware, Pussy Riot, Cuntroaches, Nvmeri, Štefan Štec)
Foto: Martina Mlčúchová
