Rock in Vienna 2015: v konkurencii Metallicy a Kiss najviac očarili Muse

Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Klišé, ale pravda. Rovnako to bolo aj na prvom ročníku mestského festivalu Rock in Vienna. Hlavnými ťahákmi, najmä pre skôr narodených, boli už od zverejnenia lineupu legendárne kapely Metallica a Kiss. Velikánov rocku však zatienili "mlaďasi" z Muse.

Počas troch dní, od 4. do 6. júna, sa v susednej Viedni predstavilo viac ako 30 kapiel. Ako už názov napovedal, boli najmä rockové. Do programu sa ale dostali (možno trochu zbytočne) aj metalcoreové kapely. Naopak, celkom potešili progresívni Francúzi Gojira a Švédi Opeth, ktorí však popri žánrovo umiernenejších kapelách dosť vyčnievali. Hlavnými ťahákmi boli jednoznačne dve chronicky známe bandy so statusom legiend - Metallica a Kiss.

Legendy vs. najlepšia rocková kapela súčasnosti?

Štartovací deň sa niesol v znamení prvej menovanej. Fanúšikovia v tričkách Metallica boli na každom kroku. Tešili sa na nich aj ostatné kapely, čo dávali patrične najavo. Štart koncertu bol plánovaný na 20:45, ale thrasheri na seba nechali čakať až do úplného západu slnka. Potom na malú chvíľu všetko stíchlo a príchod kapely ohlásilo tradičné otváracie video a euforický rev publika. Po ňom na pódium prišla kapela a frontman James Hetfield mal pred začiatkom dôležitý oznam: "Gimme fuel, gimme fire, gimme that which I desire!"

Od tejto chvíle to boli bezmála dve hodiny strhujúcej šou poskladanej zo skvelých vizuálnych efektov a tradičných vypaľovákov so sólami Kirka Hammetta a Roberta Trujilla. Len štvrtýkrát v ich kariére odznela naživo aj skladba The Unforgiven II. Pre všetkých zúčastnených to bol neuveriteľný zážitok, ktorý len tak niečo neprekoná. (pm)

A predsa sa to niekomu podarilo. Neboli to však druhí velikáni festivalu Kiss, ale najmladší z headlinerov - Muse. Tí predviedli po všetkých stránkach brilantné predstavenie. Mali jednoznačne najlepší zvuk a predviedli technicky a hudobne najpresvedčivejší výkon na celom festivale. A nepotrebovali na to ani žiadne lejzre, prehnané promo, či tonu pyrotechniky.

Vsadili na dokonalú svetelnú šou a horúce novinky v kombinácii s hitmi, pričom sústredili sa najmä na hudbu a na to, aby sa ľudia bavili. A to sa im aj podarilo. Ak by som mal v skratke opísať, ako to počas ich koncertu vyzeralo, predstavte si jedno gigantické pogo. Dvadsaťtisíc ľudí, ktorí poskakujú a tancujú, akoby sa nikto nepozeral. Tak dobrú atmosféru na koncerte som ešte nezažil. (pm)

Záver festivalu patril glam rockovým klasikom Kiss. Ako otváraciu skladbu si zvolili Good Times Bad Times od nemenej legendárnych Led Zeppelin. Po nej to kissáci odpálili (doslova) skladbou Detroit Rock City, ktorú popri všetkých pyrotechnických efektoch občas ani nebolo počuť - rovnako ako frontmana Paula Stanleyho. Neviem, či bol chorý, ale jeho hlas určite nebol v poriadku. Najmä zo začiatku to preto bolo trápenie. Ani rytmicky to kapele až tak nešlo, po dvoch-troch songoch sa ale konečne rozbehli a predviedli tradične dobrú šou, so všetkým, na čo sme u nich zvyknutí - od chŕlenia ohňa, cez skvelú šou, až po nezabudnuteľné hity. Bol to jednoducho večer plný rock'n'rollu. (pm)

Bratislava sa má na čo tešiť

Na nedotknuteľnosť a legendárnosť hetfieldovej skvadry v prvý hrací deň veľmi negustiózne siahlo zoskupenie Faith No More, ktorých show bola vďaka Pattonovmu (ne)humoru kontroverzná, no zároveň kráľovsky zábavná vďaka bezchybným vokálom a zásobe hitov. Muzikanti si obliekli "léderhózen", a naučili sa po "bavorsky", čo bolo však mierne faux pas a Rakúšania sú na podobné chyby celkom citliví. S jazýčkovými pozdravmi a perverznými narážkami lídra ostro kontrastovala nádherne čistá biela scéna a tony rozkvitnutých kvetín.

Trošku som sa bál o bubeníka Mikea Bordina, ktorý každý úder do blán prežíva s bolesťou v tvári a asistent ho musel neustále polievať ako ďalší kvet. Koncert však nemal jediné slabšie miesto a pri hitoch Midlife Crisis a Easy boli ich slová zhmotnené na tisícoch pier. Bol to tiež jeden z mála koncertov, kde skvelo fungovali aj nové skladby. V stredu sa návštevníci bratislavského koncertu majú na čo tešiť. (ak)

Recenzia: Čakanie na FNM sa vyplatilo. Silným albumom nadviazali na staré časy

Piatok dramaturgicky patril skôr mladším zoskupeniam a teda i mladšiemu publiku. Pred úžasnými Muse sme videli dva výborné koncerty kapiel ideovo veľmi vzdialených hlavným hviezdam. Švédi The Hives boli v roku 2008 magazínom Spin označení ako ôsma najlepšia koncertná kapela. Od tých čias sa pri pohľade na (pravdepodobne doslovne) naspeedovaného lídra Pelleho Almqvista určite nič nezmenilo. Mnohé vtipné hlášky pomedzi songy u fanúšikov zľudoveli a vďaka nim a energiou nabúšenému rock'n'rollu sa decká pod pódiom striedavo zvŕtali v tanečnom rytme a smiechotách. (ak)

Charizmatický frontman amerických Incubus naopak nemusel povedať ani slovo a publikum mu zobalo z ruky. Predné rady očakávane zaplnili rakúske slečny, ktoré okrem fešáka s mikrofónom vedia oceniť aj prepracovanú pieseň a pravdivú emóciu, a zároveň vyrástli (alebo sa vôbec nestretli) z pubertálnych afektov typu A Day to Remember. Sám som sa dostal do predných radov, čo som v zápätí oľutoval vďaka prehulenému zvuku, pochovávajúcemu mnoho krásnych detailov, ktoré hudba Kalifornčanov v sebe má. Podobne ako Faith No More, aj tu odzneli nové skladby, ktoré bez výnimky fungovali. (ak)

Limp Bizkit predviedli tradične dobrú zábavu, chvíľu si zahrali aj s legendárnym bubeníkom Vinniem Paulom (ktorý bol na festivale s jeho aktuálnou kapelou Hellyeah). Ich koncerty sú vždy jedna veľká párty. Ak si ju chcete užiť a nemohli ste byť vo Viedni, určite dobehnite v utorok do Aegon arény NTC. Z bratislavského koncertu prinesieme aj samostatnú reportáž. (pm)

Rozhovor: Limp Bizkit: Ak by existoval spôsob, hrali by sme zadarmo

Japonské šialenstvo aj prog metal uprostred horúceho dňa

Bizarným spestrením celej akcie bolo vystúpenie Babymetal. Ak si myslíte, že tieto násťročné Japonky sú milé a ňuňu, mýlite sa. Celé predstavenie je značne pochmúrne a kvôli chorobne presnej choreografii a kontrastu troch nežných bytostí so šialenou (a šialene dobrou) doprovodnou kapelou to vyzerá ako z dystopickej budúcnosti od nejakého japonského Georgea Orwella. (pm)

V rámci pestrej dramaturgie, ktorá sa snažila zavďačiť každému, si na svoje prišli aj fanúšikovia progresívneho metalu. Francúzi Gojira a severania Opeth príjemne ozvláštnili štvrtok, respektíve sobotu krátkymi poobednými setmi. Pre tak atmosférickú hudbu, akú obidve kapely produkujú, je slnkom zaliaty hrací čas nie práve najideálnejší, ale to početným čiernym tričkám v predných radoch nevadilo. Francúzi mali mierne naponáhlo a brúsili jeden zbesilý riff za druhým. Najlepšie fungovali pecky z poslednej placky L'Enfant Sauvage. Tých sedem skladieb však poslúžilo len ako metalový predkrm, rozhodne sme z koncertu hladní.

Podobne to bolo i s Opeth, ktorí pre epickejšiu formu svojej hudby stihli skladieb päť. Frontman Akerfeldt však i v stiesnených časových podmienkach nezostal nič dlžný svojej ukecanej náture a divákov vyskúšal z historického predmetu Diskografia Kiss. Z nášho pohľadu tieto dve vystúpenia patrili medzi to najlepšie z celého víkendu. (ak)

Na záver ešte pár zaujímavostí v skratke. Pred vystúpením spomínaných A Day To Remember sa organizátorom nedarilo odtiahnuť záves, ktorý zakrýval pódium. Chudák záves nás chcel uchrániť pred tým, čo malo nasledovať. Pre niekoho zdegenerovaný japonský fenomén Babymetal bol vysokým umením oproti tomu, čo predvádzali chlapci z Floridy. (pm, ak)

Najväčší frajeri boli Airbourne, ktorí zahrali jednu hodinovú skladbu s niekoľkými prestávkami. Neustále déja vu a otravné riffy bez kúska invencie nás príjemne uspali v najzadnejšej časti areálu. Dieru v časopriestore našli Sabaton, ktorých hodinový koncert trval asi tri. Na pódiu mali aj celý orchester, vďaka zlému nazvučeniu a prepáleným gitarám bol ale úplne zbytočný. Dôstojnosť sláčikových nástrojov ostro kontrastovala s maskáčovým imidžom muzikantov a vokalistom, ktorý za skandovania publika exoval plechovku piva. Buranský rokec. (pm, ak)

A takto videl Rock in Vienna 2015 fotograf Zdenko Hanout:

Metallica, Rock in Vienna 2015