Hudba a predovšetkým textárske umenie Boba Dylana sú dekády opradené superlatívami. O vplyve jeho pesničkárstva na generácie mladých ľudí v Československu nielen v časoch normalizácie svedčí nejeden film či dobové časopisy. Bolo potešujúce vidieť, že 83-ročný Dylan je v kondícii, hrať ho baví a ani po viac než šiestich dekádach na scéne nemá problém vypredať arénu. A to hneď tri večery po sebe.

Časy, keď fotografie Boba Dylana plnili obálky časopisu Melodie, sú dávno preč (vlastne aj samotný časopis Melodie), no jeho Nobelovou aj Pulitzerovou cenou ocenené texty sú nesmrteľné. A práve na tomto aspekte bola postavená dvojhodinová šou. Dylan sedel zhrbený nad klaviatúrou v kruhu štyroch hudobníkov, odkiaľ sa prakticky nepohol. Freneticky viac predčítaval než spieval svoje verše z hárkov s textami, na ktoré mu svietila lampička, tu a tam strelil do klavíra na kapelu nadväzujúci ragtime či honky-tonk. Bolo očividné, že neohrabané frázovanie, ale ani klavírne chyby ho netrápia, dôležité bolo, aby zaznelo, čo má.

Striktne bez displejov

Scéna svojím zdržanlivým dizajnom pripomínala viac kabaret ako halové pódium. Nástrojový setup tvorili bicie, basa, resp. kontrabas a klavír v centre, s ťažkým karmínovo červeným závesom v pozadí nasvieteným hrejivým lampovým svetlom. Sedel som síce v O2 Universum v pražských Vysočanoch, no od začiatku do konca som sa cítil, akoby ma niekto preniesol do 70. rokov do zapadnutého newyorského klubu.

Azda jediné, čo chýbalo, bol ťažký cigaretový dym a stoly prehýbajúce sa od skleničiek burbonu s kolou. Žiaden megalomanský zvuk, žiadne veľkolepé efekty, žiadna obrazovka ani LEDky. A čo viac, žiadne obrazovky otravných telefónov, ktoré zostali bezpečne zafixované v špeciálnych puzdrách Yondr. Za toto unikátne vytrhnutie z konvencií mu patrí úprimné ďakujem. Zakázal dokonca aj akýchkoľvek profesionálnych fotografov (toto platí už roky, preto používame ilustračné koncertné foto z roku 2012).

Jednoliato pôsobiaci set osciloval na hranici bluesových šlágrov a energickejších rock'n'rollových kompozícií, pomerne rozsypané začiatky aj konce skladieb len akoby dotvárali celkové retro a dodávali situácii autenticitu. Centrálne party kompozícií odsýpali v čierne odetej kapele veľmi slušne, obzvlášť tie, ktoré boli sprevádzané Dylanovou hrou na fúkaciu harmoniku. Na vrchnom poschodí arény bolo nielen počas piesne Goodbye Jimmy Reed možné zazrieť fanúšikov, ktorí si z plochy za sedadlami urobili tanečný parket. Sympatické, a to predovšetkým preto, že v dome plnom stoličiek by ste sotva našli niekoho pod 30 rokov.

Presvedčený antifrontman

Dylan bol vždy známy búraním konvencií a jeho naturel je verný spôsobu hlavne neplniť očakávania. Správal sa ako anti-frontman, neprihováral sa prakticky vôbec, nehral hity ale prevažne skladby z najnovšieho albumu Rough and Rowdy Ways z roku 2020.

Záverečná Every Grain of Sand eskalovaná neodmysliteľnou harmonikou po sebe napriek tomu zanechala nadšených divákov tlieskajúcich v stoji, rozsvietené svetlá už neomylne avizovali záver, ja som sa však nedokázal ubrániť akémusi neukončenému pocitu. 

Iste, Dylan je verný spôsobu, v ktorom má všetko dôležité povedať hudba a výdatná lyrika. Napriek tomu zamrzela akákoľvek absencia príhovoru či predstavenia. Jednou vecou je búranie konvencií, druhou neosobný prístup, ktorý by mohol byť pokojne označený za ľahko arogantný.

Neočakávam od Dylana, že bude komentovať obsadenie skladby Most of the Time vo filme Občanský průkaz, no je si nepochybne vedomý obrovského pozitívneho vplyvu svojej tvorby na centrálnu časť post-sovietskej Európy. Pár slov by sa teda z jeho strany nepochybne žiadalo. Pravdou však zostáva, že nikam neodchádza, jeho Never Ending Tour trvá od roku 1988 prakticky dodnes a číta už úctyhodné vyše tri tisícky zastávok. Pražského príhovoru sa tak možno ešte niekedy dočkáme.

Autor: Matej Kráľ

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.